Dvere ku ktorým som sa blížila práve predstavovali utrpenie v podobe blížiaceho sa trestu. Zlatý ozdobný nápis sa pýšil menom majiteľky dverí a mne privodil akurát tak nechuť.

Zhlboka som sa nadýchla a konečne sa odhodlala zdvihnúť ruku, aby som zakopala. Zarazila som sa však, keď som začula dva hlasy. Boli dosť hlasné na to, aby som usúdila, že ľudia vo vnútri majú nepochybne ostrú výmenu názorov.

"Dôrazne som vám minule spomenula, že ak sa tu opäť objavíte, už nebudem taká tolerantná ako predtým" povedala osoba vysokým, zlostným hlasom. Patril učiteľke Gasprovej. Jej hlas by som spozanala na míle ďaleko.

"A napriek tomu, ste sem prišli. Na pozemok školy, kde vás ktokoľvek mohol vidieť! Bolo to od vás veľmi nezodpovedné a hlúpe. Uvedomujete si vôbec, čo všetko ste tým mohli spôsobiť?" 

Zamračila som sa. Toto sa mi ani trochu nepáčilo. Napriek tomu, že som vedela, že špehovať a odpočúvať rozhovory ľudí je zlé, nemohla som si pomôcť. Niekto, kto tu očividne nemal čo pohľadávať sa dostal na pozemok školy. Nedokázala som potlačiť svoju zvedavosť a ešte viac sa priblížila ku dverám, aby som toho počula čo najviac. 

"Áno viem" človek, ktorému patril druhý hlas, bol nahnevaný pravdepodobne rovnako-ak nie dokonca viacej-ako učiteľka Gasprová. Hlas patril mužovi a bol hlboký a rázny. Muža, ktorý ho vlastnil som si predstavila ako tridsiatnika s upravenou bradou v drahom saku. Ten hlas mi pasoval k tým autoritatívnym mužom, ktorý vlastnia drahé autá a šéfujú firmám, ktoré zarábajú milióny.

Z toho barytónu mi však z nejakého dôvodu naskočili zimomriavky. Nemohla som sa ubrániť pocitu, že ten muž je nebezpečný a predstavuje hrozbu pre ľudí, ktorý si ho znepriatelia. 

"Som si absolútne vedomý toho, čo som urobil a aj aké následky to mohlo niesť. Nič to však nemení na tom, že som s vami potreboval neodkadne hovoriť a obidvaja dobre vieme, že po telefóne by to bolo priveľmi riskantné. Mnoho ľudí by nás mohlo odpočúvať a informácie, ktoré vám potrebujem zdeliť nepatria zvedavým ušiam." 

Tento rozhovor ma začal zaujímať čoraz viac a viac. Aké informácie? Čo je zač tento záhadný muž, ktorý sa vyjadruje profesionálne ako šéf marketingovej spoločnosti a čo s ním má spoločné moja učiteľka geografie? 

Počula som povzdych, šúchanie nôh stoličky o podlahu a následné tlmené kroky. Po ich odznení sa znova ozvala moja učiteľka geografie.

"Pokiaľ ste sa chceli vyhnúť zvedavým ušiam, ako ste ich vy sám nazval, prísť do školy bol asi ten najhorší nápad, ktorý ste mohli dostať. Každé dieťa, ktoré prejde po chodbe nás môže počuť a bežať s tým rovno za riaditeľom. Som zvedavá, ako by ste to potom celé vysvetľovali jemu." 

Chvíľu bolo ticho, možno čakala na odpoveď. Keď však žiadna neprichádzala pokračovala.

"Navyše teraz nemám čas. Má sem prísť jedna moja žiačka, aby som jej určila trest. Vlastne končím až za nejakú hodinu a pol. Som si istá, že dovtedy si niečo nájdete a potom sa môžeme porozprávať. Čo mi pripomína, že už tu mala dávno byť." 

Než som stihla zareagovať dvere zo zlatým nápisom už boli otvorené.

Našli ma. 

Ako ich špehujem. 

Sakra.

Stretla som sa s hruďou zabalenou do obleku spod ktorého vytŕčalo čierne tričko. Musela som poriadne zdvihnúť hlavu, aby som mohla pozrieť do tváre záhadného návštevníka. Sťažka som preglgla.

Ostré rysy príťažlivého muža len podčiarkovali desivosť jeho zúrivého výrazu. Bol poriadne naštvaný. Ale kto by taktiež nebol? 

"Dobrý deň" vyznelo to skôr ako roztrasená otázka a ja som sa preklínala za to, že ani nedokážem ovládať svoj hlas. Nebudem klamať. Vystrašil ma výraz v jeho tvári. Vyzeralo to tak, že teraz by nemal žiadny problém ma zabiť a moju mŕtvolu schovať tak, že už ju nikto v živote neuvidí.

Ale aspoň niečo na tom bolo dobré. Zistila som ako vyzerá a musím povedať, že moja predstava sa až tak nelíšila od skutočnosti.

Tmavé husté vlasy, briadka zastrihnutá na štýl Anthonyho Starka a namakaná hruď so silnými rukami. Mohol mať tak dvadsaťosem rokov a bol... No, vlastne bol celkom pekný. Čo pekný, bol poriadne sexy. Keby ma nedesil asi by som sa naňho pozerala s otvorenými ústami. A taktiež by trochu mohlo vadiť, že je o 12 rokov starší. Rok hore dole.

"Rheia Kolter, že ma to ani neprekvapuje" asi prvýkrát vo svojom živote som bola rada, že tú učiteľku vidím. Aj napriek jej poznámke. Objavila sa vo dverách za pekným svalnáčom práve v tú najlepšiu chvíľu. 

"Poďte dovnútra a vy" otočila sa na muža. "Príďte tak ako sme sa dohodli, budem vás čakať na parkovisku pred školou." S tými slovami ho vyhnala z miestnosti a hneď ako som vošla dovnútra zabuchla dvere. 

Keď sa na mňa otočila čakala som nahnevaný pohľad a poriadne skrínutie, či pokarhanie za to, že som za dvermi počúvala rozhovor do ktorého ma nič. Prekvapilo ma však pobavenie, ktoré sa jej jasné črtalo v tvári.

Až keď som v jej očiach zahliadla ten záblesk škodoradosti uvedomila som si, prečo si to užíva. Je jasné, že to použije proti mne a pripíše to na svoj zoznam zlých vecí, ktoré som urobila a za ktoré ma bude môcť potrestať nejakým zvlášť zákerným trestom.

Preglgla som a pripravovala sa na najhoršie.

Tell me what you think.