Preglgla som a pripravovala sa na najhoršie.

"Takže" začala, pričom sa posadila za svoj stôl na pohodlne vyzerajúcu stoličku. Asi tu musela tráviť viacej času, keď si sem kúpila niečo, čo sa skôr podobalo kreslu a nie školskej stoličke.

Tvár jej zdobil teraz už nefalšovaný škodoradostný úsmev. Aj keď by som skôr povedala, že úškrn. Desila som sa toho, čo všetko mi môže udeliť ako trest. Počula som, že  na vojne sa vraj čistili záchody zubnými kefkami. Brr. 

Keby som si mala seba predstaviť sklánať sa nad tou väčne špinavou misou so svojou zubnou kefkou... Skoro mi prišlo zle. Našťastie nie sme na vojne, iba na internátnej škole. 

"Takže vy si myslíte slečna Kolterová, že špehovať svoju učiteľku, ako sa rozpráva so svojim známym je povolená zábavka? Že kedykoľvek sa môžete len tak postaviť pred dvere učiteľského kabinetu a odpočúvať cudzie rozhovory? Ja vám teda niečo poviem." Naklonila sa ponad stôl a zadívala sa na mňa, ako tam stojím. 

Ako môže byť niekto taký zlomyselný? Niektoré staršie učiteľky sú síce zákerné, ale rozhodne sa nevyžívajú v utrpení žiaka. A ona nie je ani stará, ani zákerná. Je doslova diabolská.

Všetko to začalo už na začiatku školského roka, keď k nám prišla ako nová učiteľka matematiky a geografie. Nahradila miesto pani učiteľky Ozmentovej, starej milej pani s veľkým apetítom a kopou odučených hodín. Rozhodla sa, že pracovala za svoj život už dosť a odišla do dôchodku.

Keď som prvýkrát uvidela Astóriu Gasprovú bola som dokonca vďačná za to, že prišla na našu školu. S vekom tridsať rokov a čiernymi vlasmi po ramená, ktoré zvýrazňovali jej modré oči vyzerala ako príjemná učiteľka, s ochotou pomôcť. Samozrejme, zdanie môže klamať. 

Až na prvej spoločnej hodine som pochopila, že pri nej to nebude prechádzka ružovou záhradou. Najprv sa nás pýtala všemožné otázky o učive minulého roka a potom skritizovala všetky naše predchádzajúce učiteľky za neschopnosť nás čokoľvek naučiť. A potom obrátila svoju zlobu na nás.

Na mňa si zasadla približne v druhom týždni od začiatku školského roka. Myslím, že celú tú nenávisť, ktorú ku mne prechováva zažehnala práve tá skutočnosť, že som ju oslovila zlým menom. Ale každý sa predsa môže zmýliť a priezvisko Grassprová náhodou neznie až tak zle. 

"Samozrejme som vám chcela udeliť trest pred tým, ako ste tak nehorázne narušila moje súkromie, ale teraz však rozmýšlam nad tým, že spravím niečo úplne iné." 

Tá zlá, diabolská ropucha, bolo všetko na čo som dokázala myslieť. Začala som totiž chápať kam všetka táto maškaráda smeruje. A vôbec sa mi to nepáčilo.

"Viete Kolterová" blysli na mňa jej žiarivo biele zuby. "Vy ste to možno nevedeli-ale čo si to nahováram, samozrejme že ste o tom nevedeli. Také malé rozmaznané dieťa, ako vy je zvyknuté na to, že sa mu všetko prepečie a preto nemá ani potuchy o tom, čo je a čo nie je cez hranicu zákona a pravidiel." 

Zamračila som sa. Nie som žiadne rozmaznané dieťa a rozhodne neočakávam, že sa mi všetko prepečie. To, že moji rodičia majú dostatok paňazí a som jedináčik ešte neznamená, že si myslím, že môžem mať všetko, čo chcem. Ona nemá právo ma urážať, keď o mne nič nevie.

Viem, že si zaslúžim trest. Zaspala som na hodine a odpočúvanie rozhovorov tiež nie je svätský skutok, ale, pre boha, nepodpálila som celú učebňu. Nemôže o tom teraz hovoriť, akoby som porušila zákon a patrila za mreže.

"Preto myslím, že je ten pravý čas na to, aby sme si sem zavolali vašich rodičov a pekne sa o tom všetkom porozprávali."

Doslova som zamrzla v pohybe a dych sa mi zadrhol v hrdle. Pozerala som na ňu tentokrát vydesene a snažila sa zistiť, či to myslí naozaj vážne.

Čakala som niečo kruté a cez hranicu trestu, ktorý by som si zaslúžila, ale toto? Zavolať rodičov do školy? 

"Pani učiteľka, prepáčte, ale ja si nemyslím, že volanie rodičov do školy je naozaj potrebné, veď-"

"Samozrejme, že si to nemyslíš" skočila mi do reči nepríjemným hlasom podfarbeným miernym podráždením. "Lebo presne tak by ti to vyhovalo. Ja by som ti dala iba nejaký krátkodobý trest, z ktorého by si si nič neodniesla a o týždeň by sme boli znovu v mojej kancelárii s tým istým problémom. Ty potrebuješ prevýchovu a to je úloha tvojich rodičov."

Musela som si zahryznúť do jazyka, aby som na ňu preste v ten moment nevyletela. Vedela som, že by to ničomu nepomohlo, akurát veci zhoršilo. Musím jej vysvetliť, že všetko, čo robí je cez čiaru kľudne, tak, aby to nepovažovala za ďalší prešľap, ktorý by jej iba potrvdil tú smiešnu teóriu. 

"Viem, že si myslíte, že som nevychované dieťa, ktoré porušuje pravidlá a nevie sa správať, ale predsa len, zdá sa vám, že všetko čo som spravila bolo naozaj také vážne?" Skúšala som to. "Nijak som nikomu neublížila, nikoho nešikanujem, nepoškodila som žiadny školský majetok. Všetko to boli len menšie priestupky nafúknuté zlými náhodami. Napríklad, to že som odpočúvala ten rozhovor. Prišla som len skôr, aby som si neprirobila žiadne ďalšie problémy. Nemohla som tušiť, že tu budete mať návštevu a každý človek je prirodzene zvedavý. Nemala som žiadne bočné úmysly." S nádejou som sa na ňu pozerala. 

Prižmúrila oči a naklonila hlavu, akoby sa snažila rozlúštiť nejakú príliš zložitú hádanku. Nevyzerala, že by si moje slová moc vzala k srdcu, skôr rozmýšľala nad tým, ako mi povedať, že mám úplne dutú hlavu a trepem samé nezmysly.  

"Nuž, ako som povedala slečna Kolterová, vy si prirodzene nemyslíte, že ste spravili niečo zlé. Ale ja som tu nakoniec ten, kto rozhoduje a rozhodne trvám na tom, čo som povedala."

Tak a myslím, že toto už nezachráni nič. 

Tell me what you think.