Pohľad Violetbeam (OphiuchusClan)

Violetbeam sa znovu nachádzala v tmavom, hmlistom lese s Belladonnou. Stále tu fúkal chladný vánok a okrem slov nebolo počuť žiadne iné zvuky. Belladonna sedela oproti Violetbeam a trénovala ju v používaní jej schopnosti.

"Bola moja obľúbená korisť králik?" Spýtala sa bez pohnutia Belladonna a sledovala Violetbeam.

Violetbeam sa zahľadela hlboko do očí Belladonny a po chvíli sa jej pred očami zatmelo. Keď sa jej zrak znovu rozjasnil, uvidela Belladonnu za života ako loví v meste myši.

"Nie, myši." Odpovedala Violetbeam, keď sa vrátila do prítomnosti. Za posledných pár dní spolu trénovali každú noc a Violetbeam sa zdokonalila v dostávaní sa iným do duše.

"Výborne, kvietok. Je načase aby sa posunula na vyšší level a tým je využitie tvojej schopnosti v boji. Preto ťa dnes zoznámim s pár ďalšími mačky odtiaľto." Povedala Belladonna a bez slova vstala a smerovala hlbšie do lesa.

Violetbeam ju nasledovala. Síce netušila ako Belladonna vie, kde sú ostatné mačky, kedže les vyzeral všade úplne rovnako, ale dôverovala jej natoľko, že bez rozmýšľania išla za ňou.

Po chvíli došli k rieke, v ktorej tiekli prúdy hustej krvi. Železný pach krvi nebol dvakrát príjemný a dokonca aj Belladonne pri jej pachu sa nepríjemne mykli fúziky.

"Čo vlastne v tomto lese pijete a lovíte? Nevidela som tu žiadnu vodu a ani nikde necítim korisť." Spýtala sa Violetbeam otázku, nad ktorou už dlhšie premýšľala.

"Toto miesto ťa má, čo najviac zlomiť, kvietok. Vždy je tu chladno. Nie je tu počuť nič iné ako hlasy iných mačiek a nie sú tu žiadne pachy. Nie je tu nič jedlé, hoci hlad na tomto mieste existuje. Okrem tej odpornej krvavej rieky tu netečie žiadna voda a tak ti nezostáva nič iné ako trpieť naveky smädom. Ver mi, každý z nej raz skúšal piť ale tej kovovej pachute sa len tak ľahko už nezbavíš a smäd to neuhasí." Vysvetlila Belladonna a pokračovala ďalej.

Violetbeam nachvíľu prepadol strach. Čo ak aj ona skončí na tomto strašnom mieste ak bude s Belladonnou aj naďalej trénovať? Ale na tom predsa nebolo nič zlé, nikomu tým neubližovala. Belladonna jej chcela len pomôcť a urobiť z nej lepšiu bojovníčku.

Konečne obe mačky prišli k pár skalám k krvavej rieky. Violetbeam si prezerala pár ďalších mačiek, ktoré na tom mieste ležali alebo sa rozprávali. Zrazu ju prepadla zvedavosť a túžila tie mačky poznať a zistiť, prečo sa na toto miesto dostali.

Belladonna ladne vyskočila na jednu zo skál, podobne ako veliteľ skáče na skalu, keď sa prihovára ku klanu a ostatné mačky mierne spozorneli. Ne však na toľko aby vstali a počúvali mačku na skale ako to bolo v klanoch.

"Predpokládam, že si pamätáte mladú mačku, o ktorej som vám hovorila, že ju trénujem. Prvú čas tréningu už zvládla a teraz je čas aby sa svoju schopnosť zdokonalila aj v boji." Prehovorila sladko Belladonna, keď sa na skale usadila.

"Nemyslím si, že to bude fungovať, Belladonna. Už sme to skúšali s pár bojovníkmi a vždy nakoniec dostali strach a zutekali. Táto nebude iná." Ozval sa tmavohnedý, pruhovaný kocúr s čiernymi, očami ako mali všetci, a len pretočil očami.

Belladonna sa nabádavým pohľadom pozrela na Violetbeam aby tiež prehovorila. Mladá, škvrnitá bojovníčka predstúpila dopredu a hrdo zdvihla hlavu. Rozhodne ich nenechá mysliesť si, že sa nakoniec zľakne a vzdá to.

"Ja to rozhodne nevzdám. Už teraz viem, že vďaka svojej schopnosti a výcviku od Belladonny som silnejšou ako predtým a urobím všetko preto aby som sa zdokonalila, čo najviac." Povedala hrdo Violetbeam a pár mačiek je skúmavo prezrelo.

Belladonna na ňu kývla a spolu zoskočili zo skaly. Hnedá mačka viedla Violetbeam na kraj zhromaždených mačiek, k bielemu kocúrovi so lesklými, čiernymi očami..

"Kvietok, toto je Sharpfang. Kedysi bol bojovníkom AquariusClanu. Pomôže ti zlepšiť sa v boji." Vysvetlila Belladonna.

"Nečakal som, že mi privedieš takú sladkú mačičku, Belladonna. Je priam na zjedenie." Povedal Sharpfang a usmial sa, pričom mu boli vidieť jeho lesklé tesáky.

"Nie som žiadna sladká mačička." Zavrčala výhražne Violetbeam a švihla chvostom.

"Na vtipy naozaj nemáme čas, Sharpfang. Predpokladám, že vo svete živých bude čoskoro svitať, tak nech s ňou stihneš aspoň jeden cvičný boj." Povedala Belladonna a odviedla Sharpfanga a Violetbeam ďalej, na otvorenejšie priestranstvo.

Violetbeam a Sharpfang sa postavili oproti sebe a keď Belladonna prikývla, rozbehli sa k útoku. Violetbeam hneď poznala, že napriek začiatočným vtipom ju Sharpfang nemieni v boji šetriť.

Sharpfang ju pritlačil chrbtom k zemi ale Violetbeam mala dosť času na to aby sa mu pozrela do duše a presne videla jeho ďalší krok, ktorý plánuje. Rýchlo mu podkopla nohy a vyprostila sa. Sharpfanga to ale nezastavilo až znovu sa na ňu vrhol. Tentokrát však zapojil aj pazúry, ktorými ju sekal po hrudi. Violetbeam mu síce nevidela do očí ale silným škriabnutím ho poranila po tvári.

Sharpfang sa na chvílu zrazil ale pritlačil Violetbeam silnejšie k zemi a pazúry jej pritiskol ku krku. Violetbeam sa rozbúchalo srdce. Ak by ju Sharpfang zabil tu, zomrela by aj vo svete živých. Biely kocúr sa však len pousmial, olízol jej krv z rany na líci a pustil ju.

Violetbeam hneď vstala a snažila sa vyzerať pokojne aj keď jej srdce stále bilo ako o preteky.

"Na to, že si svoju schopnosť predtým v boji nikdy nevyužila, to bolo docela dobré. Ale stále som lepší ako ty, sladká mačička Violetbeam." Povedal Sharpfang, keď si očistil ranu na tvári a odišiel.

Violetbeam cítila na chvílu zvláštny pocit vo svojom vnútri. Áno, ten kocúr ju mohol pred chvíľou bez problémov zabiť ale neurobil to a miesto toho ju pocháválil, ak sa to tak dalo nazvať.

"Neboj sa. Pár tréningov a budeš lepšia ako Sharpfang." Hlas Belladonny ju z myšlienok o Sharpfangovi vytrhol akokeby jej niekto pichol do labky tŕň.

"Samozrejme. Uvidíme sa nabudúce, Belladonny." Povedala Violetbeam, leď ucítila ako jej telo vo svete živých začína prebúdzať a jej telo v tomto svete začína pomaly miznúť.

Keď sa Violetbeam prebudila, slnko začínalo len svitať. Vedľa seba uvidela Tulipdawn, ktorej zranenia sa už celkom vyliečili.

Vo Violetbeam však stále zostalo trochu toho zvlástneho pocitu, čo predtým cítila. Mala pocit, že to bolo snáď poprvé, čo jej bolo ľúto, že na Mieste bez hviezd nemohla zostať aspoň o pár minút dlhšie aby sa mohla ešte raz pozrieť do tých čiernych očí, z ktorých by najradšie nikdy nespustila zrak.