S Nadeždou som prvý krát naviazal konverzáciu dva týždne potom ako sme ich zostrelili,pri naberaní vody pri potoku. Jej vedro stiahol prúd vody a vojak,ktorý ju mal na starosti aby neutiekla nevyzeral,že by bol ochotný pre to vedro ísť. Moja slušná časť osobnosti ktorá mi ešte zostala mi prikázala ísť pre to vedro a vrátiť jej ho. Bez slova som sa teda vybral do studenej vody. Hltal som nadávky ktoré sa mi chceli vydrať z úst a vedro som zobral. Vyšiel som z vody do po kolená zmočený ako kura. Vedro som jej podal. Keď som sa už išiel otočiť a ísť preč,započul som tiché zamrmlanie. Spasiba...to je asi ďakujem. Keď som sa k nej znovu otočil,zbadal som na jej tvári úsmev.

Moje srdce v tej chvíli zmenilo pulz...