Harry v povznesenej nálade kráčal cestičkou k domu. Uplynulá noc bola preňho viac než úspešná. Škrelo ho len to, že Olíviu neuvidí celý víkend, pretože musela odcestovať mimo mesta, no jej neprítomnosť mu vynahradí Louis.

Naštvalo ho, keď našiel zamknutý dom a jeho manžela nikde nebolo.

„Kde je tá malá mrcha?" hundral.

V spálni našiel na posteli načmáraný odkaz. Prečítal si ho a tvár sa mu skrivila hnevom.

Toto mu nedaruje.

***

Louis zmätene otvoril oči. Bol v neznámej izbe, neskutočne ho bolela hlava a po jeho boku ležal... Zayn? Po chvíli horúčkovitého premýšľania si vybavil udalosti včerajšieho večera. Zayn ho odviedol do hotela. Uložil ho do svojej postele. Tie čudné slová, ktoré predniesol tesne predtým, ako si vedľa neho ľahol. Čo to malo, do čerta, znamenať?

„Dobré ráno," veselo ho pozdravil Zayn. „Vyspal si sa dobre?"

„Dobré," zastonal. V hlave mu bolestivo pulzovalo. „Asi... Je mi blbo."

„Ani sa nedivím," vyškieral sa Zayn. „Včera si toho stiahol celkom dosť. Ale aby si nepovedal, že som sviňa, daj si toto, pomôže ti to." Zayn vzal z nočného stolíka pohár, nalial doňho vodu z pripraveného krčahu a vhodil dnu dve šumivé tablety. „Chvíľku to síce potrvá, ale bude ti lepšie, ver mi."

„Ďakujem," slabo sa usmial Louis. „Čím som si zaslúžil takúto starostlivosť? Nikdy si ma nemal rád..."

„Možno sa isté veci zmenili," zamumlal Zayn a chcel sa vzdialiť, keď ho zastavili Louisove slová.

„Ako... Ako si včera myslel to, že sa ma nedotkneš, pokiaľ to sám nebudem chcieť?"

„Ty si to počul?" Zaynovou tvárou prebehol záchvev paniky.

„Hej. Vysvetlíš mi to?"

Zayn si bezradne sadol spať na posteľ a uvažoval čo povedať. „Ja... Proste sa mi páčiš, Louis," priznal napokon pravdu bez obalu. „Páčil si sa mi už na strednej a vedel som, že aj ja sa páčim tebe. Vtedy som si ešte nebol istý svojou orientáciou. Hľadal som sa. Preto som sa k tebe správal tak nepríjemne."

„Odkiaľ si to vedel?" Tentoraz to bol Louis, čo začínal panikáriť.

„Vieš... Bol si trochu priehľadný. Imponovalo mi to, ale... nemohol som to verejne priznať."

Louis mal pocit, že sa o chvíľu roztečie na kôpku želé. Prečo tá chvíľa, na ktorú čakal celé štyri roky, musela prísť práve teraz, keď je už sedem rokov ženatý s Harrym?

„Ja... Neviem čo na to povedať, " zašepkal.

Zayn sa k nemu naklonil. „Tak nehovor nič a daj mi šancu."

Louis cítil jeho teplý dych a srdce mu divoko bilo. Zdalo sa mu, akoby to bolo včera, čo by za tento moment upísal aj dušu diablovi. V tejto chvíli si to však nemohol dovoliť. Bol ženatý. Mal Harryho. Aj keď ich manželstvo už dávno nefungovalo tak, ako by malo, miloval ho. Bol navždy jeho. Kým ich smrť nerozdelí.

„Nemôžem."

„Prečo by si nemohol? Sám si povedal, že nie si šťastný."

Miestnosť preťalo zvonenie Louisovho mobilu.

„To je Harry," vydesene zašepkal, uvidiac na displeji meno svojho manžela.

„Nedvíhaj to."

„Musím, inak bude zúriť."

„Kde si?" zrúkol naňho v telefóne naštvaný hlas.

„V Londýne," hlesol.

„Ako si si vôbec dovolil odísť bez toho, aby si mi niečo povedal?"

„Chcel som, ale... Nepočúval si ma. Posledné týždne sa nedalo s tebou normálne rozprávať."

„Nebuď drzý," zavrčal Harry. „Toto si ešte vybavíme. Urob to ako chceš, ale ak nebudeš na obed doma, neželaj si ma."

Na obed? Zostávali mu tri hodiny. To v žiadnom prípade nestihne. „Ale..."

Telefón stíchol. Louis sedel na posteli, pohľad upretý do prázdna, v očiach slzy.

Zayn netušil, čo sa deje, no bolo mu Louisa ľúto. Nevedel ako by mu mohol pomôcť, jedno však preňho urobiť mohol.

„Odveziem ťa. Benzín mi zaplatíš."

Louis sa zhlboka nadýchol. „Ďakujem."

A/N:

Trošku sa mi to, čo sa týka počtu slov, začína vymykať spod kontroly... 😂🙈