Zadanie výzvy: v texte poviedky sa musí objaviť veta Jedno vanilkové latté, prosím

Rozsah: 300-500 slov

Ulicami Soulu sa plazila hustá hmla. Studený vietor sa mi nepríjemne zahrýzal až do špiku kostí. Zababušil som sa hlbšie do kabáta a rozhodol sa pred nevľúdnym počasím ukryť v teple kaviarne. Stratený v myšlienkach, vošiel som do prvej, ktorú som mal po ceste. 

To kde som, som si uvedomil až vo vnútri. Pri pohľade na známy interiér sa mi zatmelo pred očami. To bola naša obľúbená... Kým som to všetko nepokazil svojou úprimnosťou. 

Na to, aby som išiel inde, som bol príliš vyčerpaný a premrznutý. Zvládnem to, povzbudil som sa a zamieril ku stolíku v rohu miestnosti. Vyzliekol som si kabát a sadol si chrbtom k ostatným zákazníkom.

Nerád som bol iným na očiach. Nikdy som nemal ľudí extra v láske, ale od toho dňa pred dvomi rokmi som nimi priam pohŕdal. Boli chvíle, kedy som trpko ľutoval, že som jedným z nich. No ale čo robiť, svoj osud si nevyberieš.

Nápojový lístok som vzal do ruky len tak zo zvyku, o svojom výbere som mal vopred jasno. Nikdy som si v kaviarni neobjednával nič iné. Ani s ním, ani nikdy potom. Neviem, načo bolo dobré masochisticky sa týrať spomienkami na minulosť, ktorú aj tak už nijako nezmením, no nejakým zvláštnym spôsobom ma tá známa rutina upokojovala.

„Jedno vanilkové latté, prosím," zamumlal som, keď som zaregistroval príchod obsluhy. „A ryžovú bábovku." Ani som len nezdvihol zrak. Načo aj. Nepotrebujem vidieť to opovrhovanie, akoby každý hneď vedel čo som zač. To mám vari napísané na čele?

„Že ma to nijako neprekvapuje," ozval sa známy hlas, doprevádzaný tichým smiechom.

Srdce sa mi prudko rozbúšilo. Ten hlas... Spoznal by som ho kedykoľvek a kdekoľvek. Tak veľmi sa mi vryl do pamäti, že by som ho dokázal rozoznať aj medzi stovkami ľudí. Ale .. to nie je možné. To nemôže byť on...

S hlbokým nádychom som zdvihol hlavu a naše pohľady sa stretli. Hľadel som do tmavých očí, ktoré som tak veľmi miloval, a ako primrznutý som sedel na stoličke, hoci rozum mi velil utiecť. Bol to on. V celej svojej kráse. Ale kde sa tu vzal?

Uvedomenie ma zasiahlo náhle, v plnej sile.

Pracuje tu. To znamená, že je znovu v Kórei. Možno... Nie, na to ani nepomysli, zahriakol som sa.

„Heechul," zašepkal som, keď sa jeho pery zvlnili v jemnom úsmeve. „Vrátil si sa... K-kedy?"'

„Pred pár týždňami." Chlapčenský úsmev pohasol a mňa pichlo pri srdci. Čo som čakal, po tom všetkom? Že sa na mňa vrhne, ako som si to vysníval vo svojich predstavách? Nebuď naivný... Už len to, že ťa obslúžil, ho muselo stáť veľa sebazaprenia. No jeho ďalšie slová ma úplne šokovali. „Vrátil som sa, aby som to s tebou urovnal. Dúfal som, že ťa tu stretnem."

„Prečo?" nechápavo som vytreštil oči.

„Chcel som sa ti ospravedlniť a... Dať tomu šancu. Vieš, za tie dva roky som veľa premýšľal. A...  uvedomil som si, že aj ja k tebe cítim niečo viac. Bol som blázon, keď som ťa odohnal." Nesmelo sa zazubil a nadýchol sa. „Skúsme to spolu, Taemin."

A/N:
Po zadaní témy, resp. povinnej vety, som sa stále dookola točila okolo Taemina a Louisa (hm, prečo asi? 😁), ale keďže tí dvaja by si zaslúžili väčší priestor ako len 300-500 slov, upustila som od toho. A zrazu prišiel nápad ;-)