Po príjemnom zobudení nastala pre Olivera krutá realita. Otcova taška stále ležala predo dvermi bytu, takže bolo len otázkou času kedy sa vráti domov a bude vyvádzať. Mama bola v práci a rozhodne mu nechcel čeliť sám. Bol s ním síce Marek, ale nemôže ho predsa držať u nich bohvie dokedy…

„Oli?“ zakričal naňho z kuchyne Marek. „Máš tu odkaz od mamy a peniaze. Píše, že máš zavolať zámočníkovi, aby vymenil zámok. Náhradný kľúč máš nechať u susedky, nie v schránke. Ty vole, tá tvoja mama fakt myslí na všetko.“

Oliverovi sa v hrudi rozhostil pokoj a nádej. A pocit hrdosti na mamu. Konečne sa veci dávajú do pohybu. Snáď nepotrvá dlho a budú mať už aspoň trochu pokoja. Oni dvaja si už nejako poradia. Otcove peniaze nepotrebujú, vystačia si sami.

Vrátil sa do izby, vybral mobil z nabíjačky a okamžite vybavil zámočníka. „Povedal, že by mal prísť asi o hodinu,“ informoval Mareka. „Zostal by si dovtedy so mnou? Ak nemáš nič iné na práci. Potom by sme mohli ísť niekde von.“

„Jasné, že s tebou zostanem,“ usmial sa Marek. Podišiel k Oliverovi a nežne ho pobozkal. „Môžeme si pozrieť nejaký film. Máte Netflix?“

„Jasné, že máme! Ale tentoraz vyberám film ja.“

***

Zámočník napokon prišiel až tesne pred obedom. Oliver od nervozity pochodoval po byte a neustále vyzeral z okna. Bál sa, že to nestihnú, kým sa otec rozhodne vrátiť domov.

Jeho obavy boli napokon zbytočné a keď bolo všetko vybavené podľa maminých inštrukcií, rozhodli sa zájsť niekam na obed a na zmrzlinu.

Sedeli na terase reštaurácie, deliac sa o jednu pizzu, keď Oliver spozoroval, ako sa k nim hore ulicou blíži Lukáš s partiou ďalších chlapcov. Poznal ich z videnia, no nikdy naňho neurobili dobrý dojem. 

„Marek,“ oslovil svojho priateľa a nenápadne hlavou kývol k partii okolo Lukáša.

„Ser na nich, nestoja za to. Nevšímaj si ho. Napokon, nemáme sa za čo hanbiť. Na rozdiel od nich. Počul som, že po večeroch sa ožierajú a obťažujú dievčatá. Som rád, že už s ním nemám nič spoločné.“

Oliver si vzdychol a vrátil sa k pizzi. Chvíľu mlčky sedeli, pokiaľ ich nevyrušil Lukášov výsmešný hlas.

„Pozrime sa, naše buzerantské hrdličky. Hlavne že si sa na kúpalisku tváril akoby nič.“

„Choď do riti,“ zahundral Marek a nahnevane pozrel Lukášovi do očí. „Si obyčajný obmedzený úbožiak.“

„Aspoň nie som buzerant ako ty,“ vysmieval sa ďalej Lukáš.

„Lepšie byť buzerant ako kokot," odvrkol Marek, ukázal Lukášovi vztýčený prostredníček a viac si ho nevšímal. Natiahol sa ponad stôl, chytil Olivera za ruku a preplietol si s ním prsty. „Si v pohode?“ 

„Uhm.“

„Pozri sa na mňa, Oli.“

Oliver zdvihol hlavu. Naprázdno preglgol. Hĺbka Marekovho pohľadu mu spôsobovala triašku a nervozitu.

„Som v pohode,“ placho sa usmial. „Ale rád by som odtiaľto vypadol. Odprevadíš má domov?“

„Samozrejme, zlato, ale pod jednou podmienkou.“

„Akou?“ Oliverove srdce začalo robiť jedno salto za druhým. Čo mal Marek v úmysle?

„Že ešte pôjdeme na tú zmrzlinu. Už dávno som nemal na nič iné takú strašnú chuť. Teda… Okrem teba, zlato.“