Filius Flitwick nadšene mával dirigentskou paličkou. Po týždňoch nácviku školského zboru to konečne začalo vyzerať nádejne. Veril, že do slávnostného večierka to stihnú dostať do podoby, za ktorú sa nebude musieť hanbiť. Nerád by až do smrti počúval od kolegov nepríjemné poznámky o tom, ako to zbabral. To by bolo preňho znakom, že je najvyšší čas odísť do dôchodku.

„Skvelé, mládež," zatlieskal po skončení nácviku. „Dnes vám to išlo veľmi dobre. Je neskoro, choďte sa poriadne vyspať a vidíme sa zajtra ráno o deviatej."

„V sobotu?" Zúfalé výkriky sa ozývali zo všetkých strán.

„Samozrejme. Každý talent stojí za trochu námahy."