//Z pohľadu Slovenska//

Chrbátom som sa opierala o stenu a sledovala,ako sa dym ,,dotýkal" stropu mojej izby. Cigaretu som si opäť priložila ku perám,potiahla si a opäť vydýchla ten plyn,ktorý ma pomaly zabíjal. Ale i cez to patrilo medzi tých pár vecí,ktoré ma dokázali upokojiť. Oprela som si hlavu o stenu a privrela oči. Ubehli už dva roky,odkedy skončila vojna. Avšak som stále mala pocit,akoby stále neskončila. Stále som cítila ten vnútorný smútok,ktorý mi akoby sužoval vnútro a nenechal ma poriadne dýchať...

S tichým,trocha smutným povzdychom som dofajčila cigaretu a ohovorok som zahodila do koša. Musím to tu vyvetrať,lebo dostanem zdrba... Podišla som ku oknu a otvorila ho dokorán. Do izby začal prúdiť čistý vzduch a začal riediť ten puch po cigaretách. Prstami som si prehrabla vlasy a pozrela sa do zrkadla na dverách drevenej skrine. Chvílu som sa na seba len nemo pozerala. Za vojny som celkom vychudla. Niežeby mi Soviet zakazoval alebo nedával jedlo. Jednoducho ho nebolo dostatok. Ale som mu vďačná. Nahradil mi otca,ktorého som nikdy nemala...

.●○. ..

Prehrabovala som sa vo svojom tanieri a snažila sa nepočúvať hádku pri stole. Mame už začali rúpať nervy. Zase. Prišla z práce veľmi nahnevaná z daakého vyjednávania a nevedomky si to začala doma vybíjať na druhých. Odniesla si to moja staršia sestra Slovenský štát. Tá mala taktiež nervy na pokraji. Po chvílke schmatla svoju tašku a vyšla z kuchyne. Myklo ma,keď za sebou silno buchla dverami. Následne bolo počuť odomykanie hlavných dverí. Vyšla z domu a následne zamkla. Cez okno v kuchyni som videla,ako sa vybrala poľnou cestou popri domu smerom k lesu. Predtým by som sa za ňou rozbehla a prosila ju,že nech nikam nejde,ale tentoraz nie. Nemalo by to význam... Ticho som dojedla. Tanier som položila do drezu. Umyjem to potom....

//Z pohľadu Protektorátu Čechy a Morava//

Takmer som sa so Štátom zrazil vo dverách. ,,Kam ideš?"spýtal som sa. Na moju otázku som nedostal odpoveď. Prepchala sa popri mne a vybrala sa cestou ku lesu. Chvílku som ju sledoval. Potom som sa s povzdychom obrátil a vošiel do domu. Pozdravil som mamu ktorá ma odzravila naspäť a zavrela sa do pracovne. Zase...Vyzul som si topánky a vybral som sa do kuchyne. Za kuchynským stolom som zbadal sedieť moju najmladšiu sestru. Prisadol som si ku nej. Ona mlčky sa dívala do okna. I ja som bol ticho. Kuchyňou sa ozývalo akurát tykanie hodín. ,,Niekedy si hovorím,že som mala zostať na Východe..."po chvílke prehovorila Slovensko. Mlčky som prikývol. Pár krát som už premýšlal,že sa tam vrátil,ale vždy ma tu niečo držalo. Najprv mladší súrodenci,ktorým som sa viac chcel venovať. Mám však pocit,že sme sa skôr od seba začali vzďalovať. Vojna nám zobrala veľa. Hlavne tie medziľudské vzťahy. Čo by som dal za to,keby sme boli opäť ako rodina...

//Kapitola spráskaná narýchlo,ale i tak dúfam,že sa to bude dať čítať.
Ďakujem za prečítanie ^^
-Wen