Človek by si pomyslel, že po desať hodinovom výdatnom spánku je vaše telo dostatočne oddýchnuté na to, aby nezaspalo na hodine geografie.

„Kolterová! Niečo som sa vás pýtala" skríkla slečna Gasprová tak nahlas, až sa žiaci v prvých laviciach strhli. Takže túto teórie sme práve vyvrátili.

„Ehm..." bolo jediné čo som zo seba dokázala dostať. Samozrejme, že som nevedela, aká je otázka. Veď ani nie pred dvomi minútami som sa zobudila. Nevedela by som vykoktať ani svoje meno, keby mi ho tá bosorka tak láskavo nepripomenula.

„Prepáčte, ale aká bola otázka" skúsila som sa spýtať čo najmilšie a dúfala, že ma neroztrhá v zuboch. Slečna Gasprová sa zhlboka nadýchla. Bola celá červená v tvári a viditeľne sa snažila ovládnuť, aby po mne nehodila tú katedru za ktorou stála. To jej musíme pripočítať k dobru.

„Pýtala som sa" precedila pomedzi zuby. „Ako sa volá most, ktorý spája hlavné mesto dánska so švédským Malmö?" Stavím sa, že túto otázku mala prichystanú priamo pre mňa. Môj priemer známok z tohto predmetu sa pomaly, ale isto blížil k číslu tri. Čo je veľmi zaujímavé, pozrieme sa na fakt, že pominulé roky som to zvládala na samé jednotky. To ma samozrejme ešte neučila táto učiteľka.

Nemala som najmenšiu šancu spomenúť si, to som vedela. Jeho názov musel byť aspoň z polovice taký zložitý, ako skladanie viet v nemčine.

„Neviem." Hneď ako sa na mňa pozrela som vedela, že som zvolila najhoršiu možnú odpoveď.

„Naozaj? Myslela som si, že keď si môžete dovoliť spať na hodinách, musíte aspoň dokonale ovládať učivo, ktoré práve preberáme." Ten široký škodoradostný úsmev hovoril za všetko. Vedela som, čo bude nasledovať.

„Pokiaľ to tak nie je, musíme to brať ako nedostatočnú aktivitu na hodine a ja som povinná vám udeliť primeraný trest." Tá ropucha sa v tom vyžívala, videla som to. „Po zbytok tohto týždna ostanete po škole."

Zazvonilo. Čakala som, že sa všetci začnú baliť a čo najrýchlešie vypadnú z triedy smer jedáleň, ale nikto sa ani nepohol. Ich tváre skákali z mojej tváre na učiteľkinu ako pri napínavom tenisovom zápase. Miešali sa v nich emócie od škodoradosti až po hnev.

„O druhej príďte do môjho kabinetu. Určím ako presne bude tento trest prebiehať. A aby som nezabudla, most čo spája Dánsko so Švédskom sa nazýva Öresundsbron. Môžete ísť."

Nemohla si nechať újsť tú šancu ponížiť ma ešte viac. Nahnevane som schmatla učebnice, hodila ich do tašky a vypochodovala z triedy.

Čo som jej sakra urobila?! Prečo ma tak veľmi nenávidí? Od začiatku roku si na mňa zasadla a nedá mi ani vydýchnuť. Dobre, zaspala som na hodine, uznávam. Je to dosť veľký prešľap, ale ona ma strápnila pred celou triedou. Mohla povedať, že sa o tom porozprávame po hodine a nie na mňa kričať a robiť zo mňa hlúpe nevychované decko.

Približne v polovici chodby sa vedľa mňa objavila Mia. Vysoká blondýna s hnedými, o niečo svetlejšími očami, ako mám ja. A moja jediná kamrátka.

„To iba ja mám ten pocit alebo si na teba zasadla?" doberala si ma so širokým úsmevom. Samozrejme, vždy dobre naladená Mia. Aj keď mi niekedy strašne lezie na nervy stále musím obdivovať, akú dobrú náladu má v každej situácii.

„Možno tomu neuveríš, ale všimla som si to aj ja" odvrkla som jej. Ona sa len zasmiala a pokračovala smer jedáleň.

Pri nej sa do slova a do písmena cítim ako šedá myš. Som nízka a svojim zjavom na prvý pohľad nikoho rozhodne neohúrim. Niežeby som bola nejaká škrata, ale skôr vyzerám úplne obyčajne. Hnedé, skoro až čierne vlasy a oči rovnakej farby. Nie je na mne nič, čo by mohlo zaujať.

V jedálni sme si zobrali tácky a taniere s jedlom. Kupodivu, varia tu celkom dobre.

Snažila som sa jesť, čo najpomalšie a odďaľovať tak stretnutie s pani učiteľou Gasprovou, ale aj mne samej bolo jasné, že ak prídem neskoro bude to len horšie.

Dojedla som a s povzbudením „Veľa šťastia" od Mii som sa pobrala smer kabinet.