Tmavým lesom utekala postava. Napriek hrubému čiernemu pláštu bolo poznať, že je to žena. K telu si tlačila malý uzlíček, akoby od neho závisel celý jej život.

Utekala rýchlo avšak únava ju doháňala. Rovnako aj dôvod prečo utekala. Za ženou sa ozval dupot nôh na popadané lístie. Bolo ešte dosť ďaleko, ale ona vedela, že nie na dlho.

Zaplavovala ju čoraz väčšia beznádej. Napriek tomu ešte zrýchlila. Jej prerývaný dých sa miešal s tichým plačom malého bábätka v jej rukách.

Pichlo ju pri srdci. Nesmie ju dostať, proste nesmie. Nedovolím to.

Keď už sa vzdávala poslednej nádeje na záchranu pred sebou uvidela malý domček. Vzlykla od úľavy a čo najrýchlejšie dobehla pred drevené dvere predstavujúce jedinú záchranu pre plačúce dieťa zabalené v hrubej perinke.

Silno na ne zabúchala, aby ju obyvatelia domu počuli. Predsa len, bola hlboká noc a každý normálny človek o takomto čase už dávno spal.

Nervózne postávala pred dverami, keď sa konečne otvorili. Stála v nich žena trochu staršia od nej s ospalým výrazom v tvári. Napriek tomu, že práve vstala z postele vyzerala milo, aj keď s istou dávkou obozretnosti v jej orieškových očiach.

Žena v plášti na nič iné nečakala a už prekvapenej obyvateľke domu dávala do rúk to najcennejšie, čo kedy mala.

"Postarajte sa o ňu, prosím" vyhŕkla rýchlo so slzami v očiach a znova utiekla preč. Kým sa žena prebrala zo šoku, tajomná návštevníčka už dávno zmizla medzi stromami.

Zaskočene sa pozrela na malé klbko vo svojich rukách. O to väčšie bolo jej prekvapenie, keď uvidela, ako na ňu hľadia dve veľké čokoládovo hnedé očká.

"Mária, čo sa deje?" Na schodoch sa ozvali kroky muža strachujúceho sa o svoju manželku. Akonáhle však uvidel uzlíček v jej rukách strnul na mieste a zmohol sa len na ohromené zízanie.

Z tranzu ho prebral až plač nového spoločníka. Pomaly zišiel zo schodov dole a spolu so svojou manželkou sa na neho pozreli.

Drobné dieťatko nemohlo mať viac ako pol roka. Na hlávke mu už však narástli prvé tmavé vlásky a rovnako tmavé hnedé oči malo privreté únavou. Stále trochu plakalo.

"To je dieťa" skonšatoval muž očividný fakt. Sám vyzeral akoby tomu neveril.

"Áno, je to dieťa" potvrdila mu to Mária a začala bábätko pohupovať vo svojich rukách, aby ho trocha ukľudnilo. Očividne to pomohlo, lebo dievčatko po chvíli plakať prestalo.

"Čo sa stalo? Ako sa u nás objavilo malé dieťa" pýtal sa muž stále trochu šokovaný, avšak už s väčším kľudom, ako predtým.

"Išla som iba otvoriť dvere a za nimi stála nejaká žena. Vložila mi ho do rúk a potom utiekla."

Mária sa nežne pozerala na spiace dievčatko vo svojich rukách a rozmýšľala, čo prinútilo takú mladú ženu vzdať sa svojho dieťaťa. Bola si istá, že na to musela mať pádny dôvod, lebo by odprisahala, že chvíľu pred tým ako zmizla zazrela v jej očiach slzy. Nevedela si ani predstaviť ako ju to muselo bolieť.

Jej manžel sa snažil opatrne zobrať dieťa do svojich rúk, pričom z perinky v ktorej bolo zabalené vypadla biela obálka.

S nádejou že v nej budú nejaké informácie sa po ňu žena zohla a otvorila. Bol to list.

Obaja si ho prečítali aspoň dvakrát, aby si boli istý, že to čo vidia je skutočné. Pozreli si navzájom do očí a mlčky sa zhodli. Dievčatko si nechajú.

Ospravedlňujem sa za chyby.
Taktiež je to môj prvý príbeh, takže to berte prosím s nadhľadom.