Tak strašne to bolelo. Začal som sa pod ním vrtieť, a rukami som sa zapieral o jeho hruď.

,,D-dosť," snažil som sa ho aspoň kopnúť, ale sedel mi na nohách.

Bol som nahratý.

,,P-prestaň!" Rukami som sa viac zaprel oproti jeho hrudi, a snažil sa ho odstrčiť.

,,Čím viac sa budeš vzpierať, tým viac to bude bolieť" zašepkal mi do ucha, a zahryzol mi doňho.

,,P-prosím, prestaň" slzy sa mi tlačili do očí, a ten krk strašne bolel. Prečo mi to robí? Čo som komu v živote urobil, že si toto zaslúžim?

Začal som sa pod ním vrtieť viac, a rukami som ho začal mlátiť do hrudi. Nech ma pustí!

Čím viac som sa bránil, tým väčší problém som si robil. Bol som si toho vedomý. Ale aj tak som neprestal. Nenechám zo seba robiť kurvu! Nie jeho!

,,Prestaň sa vzpierať!" Chytil mi ruky do jeho jednej, a dal mi ich nad hlavu.

Nie nie nie nie nie.... prosím....len toto nie.

,,Pusť ma!" Fľusol som mu do tváre, a ďalej sa trhal.

Ale prestal som sa trhať vo chvíli, keď som dostal ďalšiu facku. Pozrel som sa naňho, a práve si utieral moje sliny z tváre.

Ups...? Asi som to pokašľal? Som mŕtvy...?

,,J-ja sa o-ospravedlň-" nenechal ma ani dohovoriť, a prevalil ma na brucho.

V tú chvíľu som vypúlil oči, a začať sa trhať najviac ako som vedel.

,,D-dosť!" Rukami sa mi dostal pod tričko, a začal ma hladiť po bokoch.

Boli studené. Veľmi studené.

,,Ššš Baekhyunie~ len kľud," znova sa nahol k môjmu krku, a ja som sa zachumlal do vankúša.

Prosím...nech ma pustí! Ja to nechcem!

,,P-prosím p-"

,,Nepovedal som že máš držať tú tvoju nevychovanú hubu?!" Potiahol ma za vlasy, na čo sa mi z hrdla vydral výkrik.

To bolí!

,,A-áno" prikývol som, a zadržiaval slzy. ,,A-ale ja to n-nechcem p-pane prosím!" Snažil som sa neplakať, a nejako sa otočiť znova na chrbát.

Ale jeho stisk bol až moc silný.

,,Žiadne pane!" Zaviazal mi ruky nad hlavou o čelo postele, a roztrhol mi tričko.

Nie nie nie nie nie nie! Panebože prosím nie! Začal som sa zmietať, a na povrch mi vyšli aj prvé slzy.

Že neurobí to čo si myslím? Prosím...

Chanyeol pov:

Tie obchody ma pomaly ale isto zabíjajú. Vtipné, že? Len keby sa môj život dal tak ľahko ukončiť. Pozrel som sa na hodinky na mojej ľavej ruke, a skontroloval čas.

Som tu včas.

Už odkedy som vyšiel z domu, som mal divný pocit. Akoby môj odchod mal niečo pokaziť. Niečo...proste akoby sa malo niečo posrať.

Prešiel som si rukou po dĺžke nosa, a povzdychol si. Nechcem ich vidieť. Lezú mi krkom. Sú to neschopný paraziti, fakt. Dáte im úplne primitívnu úlohu, a aj tú poserú. Náš posledný kšeft? Úplný prepadák. Kvôli komu? Kvôli decku, ktoré si nevie zaistiť poriadne informácie. Celé to posral.

Skurvený Seungmin!

Poriadny kšeft. Veľa peňazí, dobrý ľudia. Čo sa pokazilo? Posratá maličkosť! Boli sme na ceste tam. Ale to decko si pomýlilo čas začatia, a my sme tam prišli neskoro. Zatiaľ čo sme boli na ceste, tak sa obchod uskutočnil, a ja som prišiel o dosť veľké peniaze, a dobrých spolupracovníkov. Sa mi potom nedivte že som naštvaný.

,,Sme na mieste pane, môžete vystúpiť" z predného sedadla sa ozval hlas môjho šoféra, na čo som vystúpil z auta, a do vrecka si dal telefón.

,,Ďakujem, môžete odísť. Potom vám zavolám." Iba prikývol, a potom mi poprial pekný deň.

Ako pre koho.

Poprial som mu ho tiež, a potom som sa otočil k menšiemu lesu predo mnou. Ako ja zbožňujem lesy. Tu som stretol Jimina a Yoongiho. Ale to je už iný príbeh.

Po nadýchnutí sa čerstvého vzduchu, som vyrazil menšou cestičkou lesa. Je to tu pekné, ale aj nebezpečné. Keby sem vošiel normálny človek, tak neprežije ani hodinu bez toho, aby ho niečo nezabilo. Aj by som vám povedal prečo, ale ešte na to nie je čas. Možno nabudúce.

Po chvíli som prišiel presne tam, kam som mal namierené. Na miesto zasadnutia rady.