„Dobrý deň pane, kam ste sa vybrali?“ pýtal sa ma včera jeden pán. „Dobrý, vybral som sa na Západ. Neveril mi: „Prečo na Západ? Veď tu je lepší život ako tam, tam sú kovboji a Indiáni, na každom kroku vás môže stretnúť smrť!“
„Práve preto tam idem.“

O dva týždne som prvýkrát vstúpil na Nový kontinent. Predo mnou bola ulica lemovaná hostincami. Názov tohto mesta si nepamätám, ale viem, že som vystúpil v štáte New Jersey. Ani mi nenapadlo inej činnosti, ako si ísť nájsť nocľah. Na hlavnej ulici bolo veľa hotelov, krčiem a iných budov. Ako som tak rozmýšľal, pohľad mi padol na malý, upravený hotelík. Nebolo tam tak veľa ľudí, a preto som vošiel. ‚Nie zlý názov,‘ pomyslel som si pri všimnutí nápisu na tabuli - Pohoda u Jimmyho. V chodbe, ak sa dá to miesto tak nazvať, bol pult a vedľa neho dva stoly. Každý stôl mal po tri stoličky. Pri jednom stole sedel pán s klobúkom stiahnutým do tváre. Ani si ma nevšimol, pretože keď som vošiel, neprestal upierať zrak na ženine ruky. Ruky ženy za pultom. Usmievala sa a počítala peniaze.
„Zdravím,“ pozdravil som sa jej a všimol som si, ako sa pán pri stole strhol.
„Dobrý,“ odzdravila sa mi. Zhrnula peniaze do klobúka, nedbajúc na to, kto sa na ňu pozerá, „želáte si?“
„Potreboval by som izbu na jednu noc.“ Žena chvíľku počítala, a potom povedala: „Bude to 5 dolárov.“ Podal som jej peniaze a ona ma zaviedla do izby. Na ďalší deň som si zbalil veci a nastúpil som na vlak do St. Louis. Vlak nezastal priamo v meste, ale pred riekou. Rieka bola hlboká a aby sme nemuseli plávať, nastúpili sme na loď, ktorá nás previezla na jej druhý breh. Nikdy by som si nepomyslel, že rieka Mississippi je taká mohutná. Celý čas, ako som bol na lodi som sa nevedel vynadívať na vodu, ako sa hýbala v smere prúdu. Neskôr som vošiel  do mesta skoro rovnakého ako to, v ktorom som vstúpil prvýkrát na Nový kontinent. Skoro som odpadol, keď som v strede  stretol človeka, ktorý sa mi ako prvý prihovoril v mojom rodnom jazyku.
Povedal mi: „Dobrý deň pán Coubert!“