,,Ale dávaj si pozor!" Prišiel ku mne môj brat Jin, a poriadne mi zapol bundu.

,,Neboj sa, budem, len nájdem jedlo, a som hneď späť, sľubujem." Pousmial som sa, a upravil som si rameno od mojej brašne. Otvoril som dvere, a chcel som výjsť von, ale zastavila ma Jinova ruka na mojom ramene.

,,Buď opatrný, vieš ako dopadol Namjoon" zamrmlal.

,,Viem, neboj sa, dám si pozor" dal som mu svoju ruku na jeho, a stisol som ju. ,,Keby som ho našiel, tak ho privediem."

Jinovi sa rozšírili oči, a ruku stiahol. ,,Jeho už nenájdeš Jungkook, a ty to vieš. Je z neho krvilačná beštia, prinajhoršom je mŕtvy.." povzdychol si, a sklopil pohľad.

,,Jin, on žije, som si tým istý" stále som si za tým stál. Aj keď už je to rok od toho čo sa to stalo. Od toho dňa, čo Namjoon zmizol. Čo ho nikto nevidel, a ani o ňom nepočul. Ale podľa mňa žije, možno je z neho to čo z ostatných ľudí, teda, z časti populácie, ale aj tak by to znamenalo že žije!

,,Jungkook, prestaň o tom snívať, je mŕtvy" zakrútil hlavou.

,,Jin, nie je, som si tým vážne istý, ver mi!" Zatvoril som dvere aby nás nebolo počuť. Počujú a vidia všetko. Všetko. Urobíte jednu chybu, a ste mŕtvy. A to ja nedopustím. Už som o jedného brata prišiel, nemienim prísť aj o druhého.

,,Jungkook, prestaň s tým. Ublížuješ takto sebe, ale aj mne. Ale najviac sebe. Tak už prestaň, on je mŕtvy! Chápeš? Mŕtvy!" Potichšie na mňa vykríkol, ale ja som si to nehodlal pripustiť. Určite žije. Musí! Nemohol len tak zomrieť, proste nemohol.

Nadýchol som sa že niečo poviem, ale radšej som bol ticho.

,,Jin...skús mi aspoň raz veriť, ja ho nájdem" snažil som sa ho nenaštvať viac.

,,Fajn, tak si ho hľadaj, ale keď prídeš domov sklamaný, tak mne potom na ramene neplač." Bolo mu na hlase počuť že je vytočený, ale nechcel byť na mňa zlý. Nikdy nebol. Vždy všetko riešil v kľude, a s chladnou hlavou. Vďaka nemu sme prežili. A ja som mu za to vďačný. Celé roky sa o mňa stará ako mama o ktorú sme prišli. A tak sa mi ju snaží nahradiť, ale materskú lásku len tak ľahko nenahradí.

,,Dobre" to bolo jediné čo som zo seba dokázal dostať. S tichým"ahoj", som odišiel z domu. Ešte som počul ako si zanadaval popod nos, ale bolo mi to jedno. Ja ho nájdem. A to za každú cenu. Aj za cenu toho, že zomriem. Ale Jin musí byť šťastný.

Za tie roky čo si so mnou vytrpel, si zaslúži byť šťastný. Odhodlaný nájsť ho, a s ním jedlo, som vyšiel na ulicu.

Teraz alebo nikdy Jungkook. Je to tvoja posledná šanca. Tak ju nepokaz.

Nadýchol som sa, a stisk na ramene brašne som zosilnel. Vyrazil som preč od domu.

Inak, už som vám hovoril čo sa to tu vlastne stalo, a ako toto všetko začalo? Nie? Tak ja vám to porozprávam.

Všetko to začalo pekným slnečným dňom, kedy bolo ľudstvo ešte normálne. Slnečné lúče slnka svietili na oblohe, a človek sa nemusel báť čo i len výjsť na ulicu. Ale aj to krásne raz muselo skončiť. Ale to už predbieham, vráťme sa pekne krásne na začiatok. Na začiatok tohoto všetkého.

FLASHBACK:

Môj deň začal ako každý iný. Slnečné lúče slnka ma zobudili, a oznámili mi, že už je ráno. Presnejšie, deväť hodín ráno. Môj mozog ešte spal, a nechcelo sa mi vstávať, ale všetci vieme že keby som nevstal, tak by ma Jin zabil vareškou. A to vážne nechcem. Takže som sa vytrepal z postele, a moje kroky smerovali do kúpeľne.

Tam som vykonal rannú hygienu, a chystal som sa odísť z kúpeľne, ale zrazu mi niečo udrelo do okna. Zľakol som sa, a trhlo ma. Čo to mohlo byť? Odišiel som do izby, a išiel som ku oknu, ktoré som následne otvoril. Pozrel som sa von oknom, a tam stál môj dlhoročný kamarát, Kim Taehyung. Pre seba som sa usmial.

,,Čo potrebuješ?" Zakričal som mu, a usmial som sa. Chudák, to ako tam stál, a čakal kým mu prídem otvoriť. Si počká pekne krásne. Mne sa dole ísť nechce.

,,Čakám tu na teba už dvadsať minút, pohni si!" Zakričal mi späť, oprel sa o strom, a pozrel sa na mňa. Naše pohľady sa stretli, a ja som nemohol od jeho pohľadu odvrátiť zrak. Iba sa na mňa usmial. Zakrútil som hlavou, zliezol som z okna, a zavrel som ho. Čo to bolo? Prečo som ho od neho nemohol odtrhnúť?

Zakrútil som hlavou znova, vzal som si mobil do vrecka, a zbehol som schody dole. V kuchyni mi už chcel Jin nabrať vafle, ale zastavil som ho s tým, že idem s Taehyungom von. Iba prikývol, a tak som šiel do chodby, kde som sa obul.

Ešte som si dal na seba rýchlo menší sprej, a vyšiel som z domu.

Moje kroky smerovali k mladíkovi, ktorý bol opretý o strom, a pozoroval ma. Prišiel som k nemu, a dali sme si náš pozdrav.

,,Ahoj Tae" usmial som sa, na čo ma pozdravil tiež.

,,Sekne ti to" mrkol ma mňa, a moje líca nabrali červený odtieň. Nerozumel som tomu prečo, ale v tej chvíli som to neriešil, a bolo mi to jedno.

Nadýchol som sa aby som nekoktal. ,,Ďakujem, aj tebe" hral som sa že nič, a zatiaľ mi to šlo.

Iba sa usmial, a tak sme spoločne vyrazili na naše tajné miesto. Celú cestu sme sa rozprávali, a niekedy do seba aj ramenami drcli, na čo som sa vždy začervenal.

,,Inak Kookie, nevieš ako to zatiaľ ide s Jinom a Namjoonom?" Opýtal sa ma, keď sme vstúpili do staršieho domu, a šli sme až na jeho strechu. Bolo tam krásne, všade sme tam mali menšiu umelú trávu, a na nej deky a vankúše. Chodievali sme tu iba my dvaja. Bolo to naše tajné miesto, kde sme strávili spolu celé hodiny. Už od detstva.

Z tranzu ma vytrhol Taehyungov hlboký hlas, a tak som sa na neho otočil.

,,Ummmm, viem že ho Jin pozval na rande, ale nič viac." Mykol som plecami, a hodil som sa do vankúšov. Iba prikývol, a ľahol si vedľa mňa.

,,Už si počul o zatmení slnka?" Dal si ruku pod hlavu.

,,Nie, prečo?" Nechápavo som sa na neho pozrel. Aký to má vôbec význam to zatmenie slnka? Aj tak, bude to, a za sekundu to zmizne.

,,Lebo dneska bude zatmenie slnka. O piatej večer, a chcel by som ho zažiť s tebou" to posledné zamrmlal, na čo som sa hanblivo usmial.

,,Takže to bolo pozvanie na rande?" Opýtal som sa zo srandy, a myslel som si, že to vzal tak aj on. Ale mýlil som sa.

,,Áno, presne tak, tak...pôjdeš so mnou na zatmenie slnka?" Otočil sa ku mne, a ja som svoj pohľad presunul na jeho tvár.

Skúmal som jeho tvár, a hľadal som náznak vtipu v jeho očiach, ale nič také tam nebolo. On to myslel naozaj vážne.

Moje líca nabrali ešte červenejší odtieň.

,,A-áno, rád pôjdem" zamrmlal som, a pozrel som sa na oblohu. Videl som ako sa usmial.

Takto sme tam ležali skoro hodinu, až kým sa Taehyung nezdvihol zo zeme, a našiel ku jednému stolu. Nechápavo som sa na neho pozeral, a pozoroval ho.

Jeho telo sa zastavilo pred stolom, a ja som pozoroval čo ide robiť. Jeho ruka sa zdvihla, a zapla reprák. Len som si sadol, a v tichosti sedel na mieste. Netušil som čo chce robiť.

Chytil do ruky mobil, a zapol hudbu. Otočil sa na mňa, na čo sme si navzájom pozreli do očí. Musel som sa usmiať. Bol dokonalý.

Prišiel ku mne, a poklonil sa ako princ. Natiahol ku mne ruku. Zdvihol som obočie.

,,Môžem požiadať Jeona Jungkooka o tanec?" Pozrel sa mi do očí, na čo som sa trochu sčervenal, ale pohľadom som neuhol ani ja, a ani on. Po chvíli pozorovania jeho tváre, som ruku prijal.

,,Že sa pýtaš, áno" usmial som sa, a vstal som. Usmial sa, a aj ja.

Začala hrať hudba.

Well, you only need the light when it's burning low~

Začiatok piesne, a Taehyungove ruky sa ocitli na mojich bokoch. Pozrel som sa na nich, a dal som si moje ruky za jeho krk. Naše pohľady sa stretli, a moje líca nabrali červený odtieň.

Only miss the sun when it starts to snow~

Za boky si ma pritiahol k sebe, takže som bol nútený si dať hlavu na jeho rameno. Nevadilo mi to, jeho rameno bolo mäkké a pohodlné.

Začal sa so mnou mierne kolísať do strán.

Only know you love her when you let her go~

Začal sa so mnou po čase točiť, a tak som sa na neho viac natiskol. Užíval som si tento čas, túto chvíľu medzi nami.

Only know you've been high when you're feeling low~
Only hate the road when you're missing home~
Only know you love her when you let her go~
And you let her go~

Celý čas ako sme tancovali, mi srdce bilo ako o závod. Nechápal som tomu, nechápal som prečo sa to deje. Doteraz som niečo takéto pri ňom necítil, teraz sa držím aby sa mi nepodlomili kolená, a aby som tu neodpadol.

Staring at the bottom of your glass~
Hoping one day you'll make a dream last~
But dreams come slow, and they go so fast~
You see her when you close your eyes~
Maybe one day, you'll understand why~
Everything you touch surely dies~

Snažil som sa neodpadnúť, a ani som si nevšimol koľko je hodín. Ani jeden z nás si toho nevšimol.

But you only need the light when it's burning low~

Naklonil ma dozadu, a držal ma pod lopatkami. Naše pohľady sa znova stretli, a môj pohľad padal z jeho oči, na jeho pery. Bol som zmätený. Nevedel som čo to so mnou je, ale mal som chuť ho pobozkať.

Taehyung sa ku mne naklonil, a moje srdce začalo biť rýchlejšie. Nevedel som čo som mal robiť, a tak som tam bol len naklonený, a čakal som, čo sa stane.

Pár sekúnd sme si ešte pozerali do očí, až som pocítil Taehyungove pery na tých svojich.

Zavrel som oči, a Taehyung pohol svojimi perami naproti tým mojim. Nikdy som sa s nikým nebozkával, toto bol môj prvý bozk. A on si ho ukradol.

Ani jeden sme nechceli prerušiť tento krásny moment, až kým nezazvonil Taehyungov budík na mobile, ktorý oznamoval päť hodín večer.

Ignorovali sme to, a stále sme sa bozkávali. Až kým som nezapočul verš z piesne.

Only miss the sun when it starts to snow~

A v tú sekundu sa zatiahlo. Taehyung sa odo mňa odtiahol, a obaja sme sa na seba pozreli. Hanblivo som sa usmial, a olízol som si peru.

Taehyung ma normálne postavil, a ja som sa snažil neodpadmúť.

,,Zatmenie? Kedy začala piata hodina?" Pozrel som sa na slnko, teda- skôr zatmenie, a hneď potom som svoj pohľad odvrátil na Taehyunga. Pozoroval ma.

,,Nezaujíma ma nejaké zatmenie Jungkook." Za pás si ma k sebe pritiahol.

Moje srdce znova začalo biť ako o závod, a mal som pocit, akoby mi chcelo vyletieť z hrude.

,,A-a č-čo potom?" Prezeral som si jeho tvár, a jeho každú maličkosť na nej. Bol dokonalý.

,,Ty Jungkookie" pohladkal ma po líci, na čo som sa sčervenal ešte viac.

,,J-ja? Prečo?" Naklonil sa ku mne viac, takže sa naše nosy dotýkali. Dýchal mi na pery, a ja zase na tie jeho. Nemohol som sa ani pohnúť aký som bol zmätený.

,,Ani neviem jak, neviem kedy sa to stalo, ale tá pusa...ten bozk Jungkookie. Pre mňa veľa znamenal" pozeral mi do očí, a prepaľoval ma pohľadom. Cítil som jeho pohľad až na mojej duši. Ale bol to jemný a krásny pohľad. Príjemný.

,,A to znamená čo?" Ledva to zo mňa vyšlo ako moc som sa červenal.

,,Môžem sa ťa niečo opýtať Jungkookie?" Palcom mi prešiel po dolnej pere, na čo som mu olízol palec.

Sčervenal som sa ešte viac.

Taehyung sa len usmial.

,,Je zle keď ťa mám rád? Ale viac ako kamaráta?" A v tú sekundu som stuhol.

,,A-asi n-nie" trochu som zakrútil hlavou, a stále som pozoroval jeho oči.

,,A-aj ja ťa mám, Taehyung" musel som sa nadýchnuť aby som to povedal, inak by som mlčal. A to by bol iný trapas.

,,Takže...nechcem to urýchliť, ale...nechceš byť po mojom boku?" Niektorý by sa ma opýtali či s nimi nebudem chodiť, ale Taehyung vybral iné slová. On bol iný. A to sa mi na ňom páčilo.

,,Veľmi rád, až kým nás smrť nerozdelí?" Usmial som sa, na čo sme sa obaja zasmiali. Mal nádherný smiech.

,,Až kým nás smrť nerozdelí."

Znova ma pobozkal. Opätoval som mu ho, a odtiahol sa.

,,Tae?" Pustil som ho, a pozrel som sa na zatmenie.

,,Áno?" Tiež sa tam pozrel, a trochu skrčil obočie.

Čo to- to zatmenie...bolo už nejako dlho. Obaja sme pozorovali zatmenie. Neviem ako dlho bolo, ale zrazu niečo pri slnku vybuchlo. Trhlo ma, a začal som dýchať rýchlejšie.

Keď to vybuchlo, tak sa zatmelo ešte viac. A všade padla tma. Tma ako v noci. Nechápal som to. Čo to je? Prečo to zatmenie už neprestane?

Nechápal som nič, bol som zmätený ako ešte nikdy predtým. Šiel som ku kraju, a pozrel som sa na ulicu.

Nikde nikoho. Všetky dvere a okná domov boli zavreté. Ulica bola prázdna. Moc som to neriešil, o takejto hodine je normálne že je ulica prázdna. Ale Taehyung to začal riešiť, a to takým spôsobom, že mi nabehla husia koža.

,,Všetci budú mŕtvi" prehlásil, a ja som sa na neho otočil.

,,Č-čo?" Jeho oči sa stretli s mojimi, a on zakrútil hlavou.

,,Neviem, počul som to" vyzeral zmätene, a tak som k nemu prišiel.

,,Nikto nebude mŕtvy, nič sa nestane, a všetko je v poriadku" pohladkal som ho po líci, na čo sa do môjho dotyku zaprel. Usmial som sa.

Iba prikývol, a dal mi pusu na ruku.

,,Poďme domov, rodičia nás budú hľadať." Preplietol si so mnou prsty, a išli sme spolu vypnúť reprák. Tae si vzal mobil do vrecka, a šli sme ku dverám.

,,Jasné, rodičia.." zamrmlal som, a šli sme preč. Každý sme sa rozišli svojou cestou.

A od tej chvíle som ho už nikdy v živote nevidel.

Dni ubiehali, a ja som ho nemohol nájsť. Chodil som všade kde sa dalo, hľadal som ho všade...ale nikde po ňom nezostalo ani stopy. Bol som za jeho mamou, ale ani tá nevedela kde je.

Zľahla sa po ňom zem.

Po roku a pól som to vzdal. Aj ľudstvo to vzdalo. Ale v inom slova zmysle.

Chcel by som chodiť von, ale nemôžem. Nedá sa to. Nechcem zomrieť. Nikto nechce zomrieť. Ale niektorý nemali na výber.

Čím dlhšie slnko nesvietilo, tým viac začalo ľuďom preskakovať. Začala im hniť koža, a ich správanie sa preplo. Veľmi moc preplo. Už to neboli ľudia.

Ale krvilačné netvory. Po čase strácali ľudskosť. Začali sa chovať ako zvieratá. Napádali ľudí. Preskakovalo im. Ľudia odmietali chodiť do práce, a nemali sa čím živiť. Nemali čo jesť. A tak si našli vlastný spôsob ako sa najesť.

Z ľudí. Z nás. Z našeho mäsa a krvi. Boli dve skupiny. Tí, ktorý boli netvory, ale z časti ľudia. Živili sa iba s krvou ľudí, a tento svet im vyhovoval. Nemohli ísť na slnko, lebo by ich spálilo. A tak chodia po vonku ako normálny ľudia. Hľadajú potravu. Ale čím dlhšie nikto nevychádzal von, tým viac začali zabíjať. Začali chodiť po domoch, a zabíjať ľudí. Ich telá nechali na mieste, a zmizli nadľudskou rýchlosťou. Hovorili sme im: Nemŕtvi.

Druhá skupina? To už neboli ľudia. Nemali ľudské zmýšľanie, ani pocity. Ani zmysli. To že slnko len tak zmizlo, sa na nich podpísalo. Ich koža začala hniť. Začala im odpadávať. Nebol to pekný pohľad. To už neboli ľudia. Prestali racionálne rozmýšľať, a ich ľudský put sa len tak vytratil. Už nebol. Ich oči sčervenali, a niektorý ich ani nemali. Začali im odpadávať končatiny, a časti tela. A čo jedli? Nás. Tých čo prežili. Ľudí. Ľudské mäso. Chodili po vonku, a robili si skupinky. Zabíjali, a žrali ľudí ako zvieratá. Ľudia sa museli skrývať, ale ani to im nepomohlo. Začali chodiť do domov, a žrať ľudí. Stačilo že vás vycítili, a boli ste mŕtvy. Preto sa skrývame. Ale bolo to horšie. Po čase sa gén zmutoval, a v obidvoch skupinách sa to zhoršilo. Pokiaľ vás uhryzli, tak ste sa zmenili na to isté, čo boli oni. Preto sa im ľudia vyhýbajú. Týchto voláme: Nakazení.

END FLASHBACK

Takto si to pamätám ja. Po roku tejto takzvanej "apokalypsy" sa toho moc nezmenilo. Nakazení a Nemŕtvi získali viac sily, a tých čo prežili, veľa neostalo. Stali sa nimi. Pre nás preživších, je čoraz ťažšie si nájsť jedlo a domovy. Nikde už nie je bezpečne.

Vošiel som do menšej budovy, v ktorej bol niekedy obchod. Chodievam tu keď potrebujem nájsť jedlo. Je tu sklad, kde sú niektoré zásoby, ktoré ešte ostali. Viem o tomto mieste len ja, iného preživšieho nepoznám. Všetci sú mŕtvi. Do jedného. Ale už som sa s tým vyrovnal. Teda...nemal som na výber. Buď zomriete, alebo utečiete. Nič iné vám neostáva.

Moje kroky smerovali ku zadným dverám, kde boli škatule. Začal som ich dávať pomaly dole, a obzeral som sa okolo seba. Nikto tu nebol. Vďakabohu.

Dal som ich konečne dole, a otvoril som dvere, ktoré boli za škatuľami. Vošiel som dnu, a naskytol sa mi pohľad na menšiu miestnosť. Všade boli porozhadzované veci, obaly, a niekde aj ľudské končatiny. Skadiaľ? Párkrát ma tu napadol nejaký nakazený človek. A tak som ho zabil. Dajú sa zabíjať, len musíte vedieť ako, keďže sú už v podstate mŕtvy.

Vzal som si pár veci zo zeme na jedenie, a dával som si to všetko do svojeho batohu. Nesústredil som sa na okolie, len som si bral veci jednu za druhou. Pozrel som sa na čas, a zhrozil som sa. Bol čas...

Rýchlo som si zavrel batoh, a vybehol som z obchodu. Ani som nedal naspäť krabice, pretože čas mi to nedovolil. Každý deň o takomto čase je to tu najviac nebezpečné. Prečo? Chodia tu skupinky...prvej skupiny.

Začal som pomaly, ale hlavne potichu bežať. Kde? Nemám tušenia, ale asi domov. Začal som sa okolo seba obzerať, ale nikde nikto nebol. Teda...to som si myslel.

,,Ale ja ti hovorím, že to že si to videl, ešte neznamená, že to tak musí byť!" Počul som niekoho povedať žartovne, a tak som sa skryl za auto čo tam neďaleko bolo. Ako som sa skrčil, tak som stúpil na nejakú fľašku. Stratil som rovnováhu, a prevalil som sa na chrbát, na čo sa fľašku rozkotúľala od auta preč. Nezaujímalo ma to, a sykol som.

Toto je, dámy a páni, moje šťastie. V skratke, som proste šikovný, a dokážem sa zabiť aj o vlastnú nohu.

,,Chalani, čo to bolo?" Počul som niekoho hlas, a tak som zostal ticho. Možno ma nenájdu. Po chvíli mučivého ticha, niekto prehovoril. Moje srdce sa zastavilo, a prestalo od šťastia biť.

,,Jedlo, človek." Povedal mne až moc známy hlas, a skoro som prestal dýchať. Toto nie je možné...

,,Jeden nám nestačí, kde je?" Počul som ďalší známejší hlas, a mal som chuť od šťastia ku nim prísť, a skočiť na nich.

Ale stále som bol ticho.

Snažil som sa normálne nadýchnuť, a upokojiť sa, ale nešlo to. Začal som sa báť, pretože som vedel že toto nedopadne dobre.

,,Ale čo, kto si, drobec?" Prišiel ku mne nejaký chalan s modrými vlasmi, a vytiahol ma za tričko do výšky.

Môj dych nabral ešte väčšiu rýchlosť, a začal som sa trhať.

,,Netrhaj sa, nemá to zmysel." Nahol sa ku mne, a ovonial ma. Zavrel som oči, a stále som sa trhal.

,,Nevoniaš zle, musím uznať." Prehodil si ma cez plece, na čo som sa začal znova hmýriť.

Jeho nohy sa rozhodli pohnúť, a tak so mnou niekam šiel. Hmýril som sa, a búchal som ho do chrbta, ale jeho jediná odozva bola, že ma chytil silnejšie.

Fňukol som, a nechal som sa niesť.

,,Jeden nám stačiť nebude, vieš to?" Prehovoril druhý, a ja som sa na neho pozrel.

Padala mi ofina do očí, ale videl som na neho. Vysoký ako ja, hnedé vlasy, a vyzeral ako veverička. Aj zuby mal také. Bol zlatý, ale vedel som, že je to jeden z Nemŕtvich. Určite. Je to tá partia, ktorá chodí po týchto uliciach celé roky. O tom istom čase...a vždy niekto pritom príde o život.

Môj pohľad padol na ostatných, ktorých som videl len nohy. Boli totiž pred nami.

,,Pustite ma!" Začal som sa ešte viac trhať, ale ani to nepomohlo. A neprišla ani žiadna odozva. Fakt skvelé toto.

Celý čas čo sme niekam šli, som sa trhal. Tomu čo ma držal, asi došli nervy, pretože ma surovo hodil na zem. Sykol som, a pozrel som sa okolo seba. Boli sme....na streche? Poznal som to tu...tie vankúše a stoly...to bolo moje a Taeho tajné miesto!

Nechápal som čo tu robíme, a ani ako o tomto mieste vedia oni, ale teraz mi to bolo jedno. Otočil som sa na chrbát, a zaprel sa rukami o zem. Pozrel som sa tomu chalanovi do očí. Mal neobyčajnú farbu očí. Fialovú. Dosť dlho som sa do nich pozeral, až kým náš očný kontakt neprerušili kroky.

Moje srdce začalo biť rýchlejšie. Strachom, ale aj zvedavosťou kto to je.

,,Tak Gi, koho si chytil tentokrát?" Ďalší známy hlas, a tak som sa postavil. Ten chalan čo ma tu doniesol...to bolo jeho meno?

Neriešil som to dalej, a pozrel som sa za seba. Dych sa mi zastavil, a srdce to isté. Musel som sa oprieť o toho chalana čo bol za mnou. Chytil ma za boky, a dosť silno mi ich stlačil.

Zamračil som sa, a dal mu lakťom do brucha. Pustil ma.

,,Nechytaj sa ma." Zamračil som sa na neho, a pozrel som sa na osobu predo mnou.

,,Jungkook?" Prekvapene sa na mňa pozeral, a ja zase na neho.

No to si zo mňa robíte snáď srandu-

Predo mnou stál Namjoon. Ten Namjoon. Ktorý pred rokom zmizol.

Rozšírili sa mi oči, a pozeral som na neho ako na zjavenie. Toto nie je možné...

,,A-ako? Namjoon? T-ty nie si mŕtvy? Ja som to vedel!" Celého som si ho prezeral. Stále vyzeral rovnako. Len jeho oči boli iné. Nebolí hnedé ako predtým, ale zelené. Ako smaragd, skoro až svietili aké boli zelené.

,,J-ja...J-Jin si myslí že si bol celé roky mŕtvy...ja som vedel že nie si! Prosím Namjoon," prišiel som k nemu, a zastavil som sa pred ním. ,,Vysvetli mi to prosím. Čo sa vtedy stalo?"

Len si ma prezeral, a jeho oči zasvietili ešte viac.

,,Nehoda sa stala, Jungkookie." Ten hlas...moje telo stuhlo, a oči sa rozšírili ešte viac než doteraz. On žije?

Otočil som sa za hlasom, a naše oči sa stretli. Po toľkých rokoch ich znova vidím...ale sú ešte krajšie než vtedy. Z čiernych guľôčok sú tmavo oranžové. Nádherné.

Celého som si ho prezeral, a stál na mieste.

,,Čo na mňa tak pozeráš?" Prehovoril ku mne Taehyung, na čo sa mi podlomili kolená, a skončil by som na zemi, nebyť Taehyunga, ktorý ma včas zachytil.

,,T-ty žiješ" skoro som sa rozplakal aký som bol šťastný, a mimo zároveň. Iba sa usmial, a postavil ma na nohy. Ledva som to ustál, pretože moje nohy nechceli fungovať. Nejako som sa prekonal, a ostal som stáť.

Jeho ruka pristála na mojom líci, a pohladkal ma po ňom. Aj by som sa tomu dotyku poddal, ale musel som sa prekonať. Nabral som odvahu, a dal som mu dosť silnú facku.

,,Takže ty sa ukážeš po skoro dvoch rokoch s tým, že čo sa na teba pozerám?!? Ja som ťa dva roky hľadal Taehyung! Dva roky som nemohol spávať, lebo som sa bál či žiješ, alebo nie! Ani si mi nedal vedieť čo sa stalo! Nevieš čo som prežíval! Pretože si sa nezaujímal!" Už dávno mi stekali slzy po tvári, pretože som to nevydržal. Ja som sa dva roky bál...a on povie toto.

,,Ja ti to vysvetlím...prosím...nechaj ma to vysvetliť." Pozrel som sa mu do očí. Nemohol som odtrhnúť zrak. Boli tak nádherné. Začal som sa v nich topiť, a už som vedel, že keď som sa do nich pozrel, tak som do toho spadol znova. A už znova nevyplavem von...

,,Máš päť sekúnd, inak stadiaľto odchádzam, a nezaujíma ma že žiješ. Pretože si..." Začal som si hrýzať peru.

,,Nemŕtvi? To si chcel povedať? Áno. Som jeden z nich. Len...ma to nechaj vysvetliť" odstúpil som od neho, a utrel som si slzy.

,,Fajn."

,,Ďakujem Jungkookie, strašne moc ďakujem!" Chcel ma objať, ale uhol som sa mu.

,,Už hlavne vysvetľuj." Dalo mi to zabrať aby som na neho neskočil a nepobozkal ho. Len prikývol, a tak začal.

,,V ten deň čo sa to stalo, som šiel domov. To vieš, veď sme sa rozlúčili na streche...no a...proste som prišiel domov, a šiel som spať. Druhý deň sa to všetko pokazilo...šiel som von s Jiminom, a tak nejak sme sa stratili. Pár dní sme blúdili, a keď sme sa dostali naspäť do mesta, tak sme sa dozvedeli čo sa stalo. Boli sme obaja zmätený a vydesený, veď to ti dôjde. No a proste...nah-...prišli sme domov, ale nikto tam nebol. Bolo tam prázdno, a potom som sa dozvedel, že sa rodičia presťahovali. Začal som žiť sám. No ďalšie dni to bolo len a len horšie. Nevedel som že som že sa zo mňa stane toto...šiel som von...kde som stretol v uličke Namjoona, ktorý sa práve kŕmil. No a môžeš hádať ako to skončilo. Premenil ma, neudržal sa. Už som sa nemohol vrátiť keď sa zo mňa stalo toto... monštrum. Bažiace po ľudskej krvi. Po tebe."

Pozrel sa na mňa, a jeho oči blikli. Stál som tam ako soľný stĺp, a počúval som každé jeho slovo. Chcel som vysvetlenie.

,,Začal som žiť u Namjoona, ktorý ma vycvičil. Môj výcvik bol ťažší, keďže sa moje telo nevedelo vyrovnať s novou DNA. Po čase dlhého trénovania si zvyklo. Ale aj tak som ťa radšej nehľadal Jungkook. Nechcel som ti ublížiť, prepáč mi to všetko...toto celé nedorozumenie. Ja ťa stále milujem Jungkookie."

Kľakol si predo mňa na kolená. Pozrel som sa na neho, a chytil som ho za ruky.

,,Odpúšťam ti Taehyung. Odpúšťam. Nedokázal by som ti neodpustiť. Celé tie roky som ťa hľadal práve pre toto. Aby som zistil či žiješ, a obnoviť znova to, čo som skoro stratil. Teba Taehyung. Tiež ťa ľúbim, len mi daj čas. Nech si zvyknem. Prosím." Zdvihol som mu hlavu, a pozrel som sa mu do očí. Prikývol.

Vstal zo zeme, a chytil ma za boky. Dal som si ruky na jeho ramená, a pozrel som sa mu do očí. Tie jeho boli nádherné. Znova som sa v nich začal topiť. Ale jedným som si bol istý...

Už nikdy z nich nechcem vyplávať.

Taehyung si ma k sebe viac pritiahol, a ani som sa nenazdal, a cítil som jeho pery na tých svojich.

Začal som mu bozk opätovať, a on ho prehĺbil. Usmial som sa nad tým, pretože použil svoju nadľudskú silu.

,,D-dobre dobre, zješ ma" zasmial som sa, a odtiahol sa.

,,Prepáč mi, stále to nejako moc neviem ovládať" usmial sa, a ja som sa usmial tiež.

,,To nevadí Tae, ja ťa to naučím." Dal som mu jemnú pusinku.

,,Oh Jungkookie...tak moc ťa ľúbim, a nikdy neprestanem." Oprel si čelo o to moje, a navzájom sme si dýchali do pier.

,,Aj ja teba, a budem ťa milovať dovtedy, až kým znova výjde slnko." Pozrel som sa mu do očí.

,,Jungkookie...ale to je navždy" nechápavo sa na mňa pozrel. Usmial som sa, a viac sa na neho natiskol.

,,Práve v tom to je Taehyung, že ťa nikdy neprestanem milovať. Až kým výjde slnko, sľubujem."

,,Až kým výjde slnko Jungkookie. Až kým výjde slnko."