Pred snehovou búrkou sa ukryli pod skalným previsom neďaleko veže v ktorej sa odohrával výskum. Bolo by nanajvýš nerozumné letieť uprostred búrky so silným vetrom a metajúcimi bleskami. Už tu vyčkávali niečo vyše dňa.  Búrky v tejto časti krajiny boli búrky veľmi nebezpečné. Sneh padal tak nahusto, že nebolo možné určiť smer a boli tu blesky, búrka zvykla trvať veľmi dlho a častokrát sa stalo, že váš úkryt zasypal sneh. Našťastie Solveig a Roigonovi sa podarilo nájsť bezpečný úkryt.

Solveig sledovala nebo, ktoré bolo teraz biele, oblohu preťal jasný blesk a onedlho ho nasledoval aj zvuk hromu. Čarodejnica preniesla pohľad na draka, ktorý práve spal v blízkosti malého neuhasiteľného ohňa, ktorý vyčarovala. Solveig si povzdychla, mali by pokračovať v ich úlohe. 

Ona sa neodvažovala zaspať, lebo vo snoch ju mátala Nannina tvár bez života, ktorá pomaly nadobúdala rysy jej bývalej učiteľky Brynny. Pretrela si oči a snažila sa nemyslieť na črty mŕtvolne bledých tvári. Takto to bude vždy? Vždy keď niekoho zabije bude ju prenasledovať až do konca života? Zároveň si však uvedomila, že ten stiesňujúci pocit nie je až taký silný ako pri jej prvej vražde. Koľko vrážd bude musieť uskutočniť, kým nebude cítiť nič?

Zo zamyslenia ju vytrhol Roigonov hlas v jej mysli.

,,Búrka slabne, onedlho budeme môcť pokračovať."

Solveig prikývla, musia dokončiť čo začali. Po nejakom čase búrka ustala úplne, len sem tam spadla snehová vločka.

۞

Previs opustili až keď sa zotmelo. Leteli čiernou nocou a Solveig prudký vietor odhrňoval ryšavé vlasy z tváre a pohrával sa s nimi. Onedlho sa pred nimi spoza zasnežených stromov vynorila kamenná veža, v ktorej svietilo jediné svetlo. Prileteli k nemu. Cez sklo bolo vidieť v matnom svetle sviečky plavovlasú čarodejky oblečenú v modrej tunike sediacu za stolom, takže k nim bola otočená chrbtom. 

Čarodejnica pootočila hlavo na bok a Solveig v nej spoznala svoju bývalú spolužiačku Tamsin. Nikdy ju nemala rada, neustále vyskakovala na stoličke a mala potrebu odpovedať na každú jednu otázku. Ani sa nečudovala, že sa ocitla vo významnejšej časti výskumu.

Solvieg sa rozhodla  improvizovať. Čo najtichšie otvorila okno a ešte tichšie preliezla do miestnosti. Tamsin si nič nevšimla a tak Solveig okno aj zavrela a vystrela sa. Podišla bližšie ku čarodejnici, ktorá gestami tvarovala plameň väčšej sviečky pred ňou. Solveig sa uškrnula, naozaj impozantné. 

Jednoduchým gestom Solveig oheň zhasla. Tamsin naklonila hlavu a pokrútila hlavou. Solveig opäť oheň zapálila. A potom znovu zahasila.

,,Čo sa to deje?" zamumlala Tamsin do tmy.

Solveig mlčala a pobavene hľadela na zmätenú čarodejnicu. Znovu oheň zapálila ale tento raz z neho začala vytvárať rôzne obrazy zvierat. Tamsin vystrašene vyskočila, ale stále nespúšťala pohľad z plameňa. Solveig znovu nechala oheň zhasnúť. Tentoraz sa však rozhorela ona.

Tamsin sa vystrašene otočila. Solveig naklonila hlavu na bok.

,,Spoznávaš ma?" spýtala sa. Tamsin ešte chvíľu dochádzala trpezlivosť.

,,Nie, nikdy sme sa nestretli, to by som si pamätala," povedala, Solveig si zaraz spomenula ako jej liezol na nervy jej hlas.

,,Naozaj je mi to...." Solveig prevrátila oči, už po tých pár vetách jej mala dosť.

,,A čo teraz?" Solveig prestala horieť a gestom znovu zapálila plameň sviečky.

,,S-S-Solveig?" začala koktať Tamsin. ,,Ale ako, nechápem..."

,,To mi je jasné, počúvaj, niečo od teba potrebujem?"

,,Čože?"

,,No áno, ako od bývalej spolužiačky."

,,Aha, nechápem."

,,Dobre, počúvaj ma, ty pracuješ pre radu, všakže?" Solveig začínala pochybovať o Tamsininej inteligencii.

,,No, áno..."

,,Potrebovala by som vedieť kde sa nachádza ich sídlo."

,,Ale ja nechápem..." Solveig začínala prechádzať trpezlivosť.

,,Potrebujem sa s nimi skontaktovať v jednej dôležitej veci."

,,Akej veci?"

,,To je tajné, jedná sa o taký výskum." 

,,Aha, no ja neviem, môžem im odkázať..."

,,Nie to nemôžeš," Solveig nevedela, či jej to naozaj uverila, alebo sa iba hrá na hlúpu. ,,Nie nemôžeš, ako som povedala, je to prísne tajné a ja dôverujem iba im."

,,No tak dobre, ono je to taká veža, podobná tejto, uprostred hôr, za týmto lesom, ale..." Tamsin sa chytila za hrdlo  a začala lapať po dychu. Vyvalila oči a zrútila sa na zem. Solveig si k nej kľakla, ale nemohla jej pomôcť. Tamsin chrčala a Solveig rozoznala len jedinú vetu.

,,Vrátil sa, mala som to vedieť..."

,,Kto, kto sa vrátil?" ale Tamsin už ležala bez života na zemi. Prázdne oči sa pozerali na strop a Solveig mala pocit, že jej žalúdok zovrela ľadová ruka. Z čarodejkinej mŕtvoly sa už vytratilo takmer všetko teplo. a Solveig tam iba sedela a nemohla spustiť oči z jej tváre.