Solveig sa prebrala keď letela. Počkať ona letí? V tej chvíli si Solveig na všetko spomenula. Na skúšku, vlka, upíra, jednoducho na všetko. Aj na obrovského hnedočerveného draka. Tak tu je odpoveď, nesie ju drak. Aby ju zožral? Asi, čo iné by s ňou drak robil? 

A čo ak je to len výplod jej fantázie? Draci sú v podstate mýty. Rozprávky, nepriatelia, smrtonosné príšery ktoré nemali žiadnu inteligenciu a aj preto boli také nebezpečné. Neovládateľné hlúpe zvery ktoré zničia všetko čo vidia.

No teraz je jeden tu. Alebo si ho jednoducho vymyslela? Nie, to je hlúposť. Možno spí a toto celé je len jeden príšerný sen! Nie, na to ju všetko veľmi bolí, je hladná a je jej aj zima. Solveig bola priveľmi slabá na to aby sa zahriala zaklínadlom a tak sa len triasla a sledovala oblaky navôkol.

Leteli po nejakej chvíli Solveig drak zložil v obrovskej jaskyni. Solveig sa postavila a pozrela na draka. Bol naozaj obrovský a vyzeral skutočne nebezpečne. Pozeral sa na ňu ohnivými očami s kolmými zrenicami. Potom sa k nej priblížil bližšie a Solveig zaspätkovala. Jeho veľká hlava bola bližšie akoby si Solveig priala. No vtedy si uvedomila, že jej nie je taká zima, z draka sálalo teplo ako z krbu. 

S teplom sa Solveig obnovila aj odvaha. Zdvihla hlavu a prehovorila.

,,Čo odo mňa chceš?" vtedy si uvedomila tú sprostosť čo práve urobila a hneď jej tvár zalial rumenec. Z toho hladu už nedokáže ani rozmýšľať. Čo teraz čakala? Že jej monštrum odpovie?

,,Ja? Dosť. A čo chceš ty?" prehovoril na jej veľké prekvapenie drak a konečne sa odtiahol. Solveig naňho civela. O rozpráva, naozaj rozpráva. Chce od nej dosť? Čoho? Je vychudnutá, na večeru pravdepodobne dosť nebude, možno ako predjedlo?

 Solveig zrazu popadlo nevysvetliteľné nutkane smiať sa. A aj vyprskla do smiechu. Sama to nechápala ale nemohla prestať. Vážne ako to môže byť tak príšerné? Smiala sa a zároveň plakala, ale nie od radosti, skôr od  strachu? Teraz sa vo svojich pocitoch vyznala ešte menej ako keď pobozkala Coreya. 

Drak na ňu zmätene hľadel. A Solveig sa začala smiať ešte viac. No zrazu prestala. Zhlboka sa nadýchla a zvážnela. A hľadela na draka. A on na ňu. 

,,Tak čo teda chceš?" zamumlala.

Vtom sa začala naozaj báť. Strach ju priam paralyzoval a mala pocit, že sa nemôže ani len pohnúť. A drak na ňu len hľadel a potom sa usmial. Tak totiž Solveig v duchu nazvala desivé vycerenie ostrých zubov. Drak sa k nej opäť naklonil a premeral si ju pohľadom.

,,Si čarodejka?" spýtal sa dunivým hlasom drak.

Solveig iba prikývla na znak súhlasu.

,,Ovládaš ohnivú mágiu?"

Znovu prikývla.

,,Je tvoje meno Solveig?"

Prikývla do tretice a vyjavene na neho civela. Odkiaľ vie tento drak jej meno? Koniec koncov ten drak vyvrátil všetko čo doteraz o jeho druhu vedela. Čo ak vie čítať myšlienky? Solveig prebehol mráz po chrbte napriek tomu, že drak bol blízko a  v jaskyni bolo minimálne tridsať stupňov.

Drak vyzeral očividne spokojný sám so sebou.

,,Ešte stále si my neodpovedal na otázku," zašepkala Solveig. ,,Pýtam sa ťa teda už po tretí krát, čo odo mňa chceš?"

,,Niečo ti ukázať," odvetil drak.

,,Čo také?"

,,Pravdu."