Keď začalo svitať uvideli v diaľke obrysy veže. Po stretnutí s draugarmi nestretli ďalšie monštrá. Corey bol odvtedy ticho a nevydal ani hláska. Solveig to neprekážalo. Postupovali ďalej. Nebo bolo zatiahnuté a začínalo snežiť. Snehové vločky sa roztancovali v studenom vetre, ktorý sa pohrával s čarodejkinými vlasmi. Solveig pridala do kroku, Corey jej ledva stačil. Onedlho bola veža výraznejšia a celkom zreteľná. Bola oveľa väčšia ako tá v ktorej sa robil výskum. Aby sa dostali ku veži museli sa vyškriabať na skalné bralo na ktorom veža stála.

Solveig musela párkrát čarodejníka zachytiť aby nespadol a nedolámal sa. No aj tak im výstup trval necelú polhodinu. Solveig sa už teraz tešila na chvíľu keď sa Coreya zbaví.

Obišli vežu, až kým neprišli na druhú stranu, tam boli malé a úzke drevené dvere. Solveig stlačila kľučku - boli odomknuté. Potichu vošli dnu. Ocitli sa v dlhej kamennej chodbe. Solveig čo najtichšie zavrela dvere a obaja sa vybrali opatrne našľapujúc do chodby. Chodba bol úzka a zatáčala sa. Po nejakom čase prišli ku kamenným úzkym schodom. Vybrali sa po nich a na ich konci boli ďalšie dvere. 

Teraz stáli v oveľa väčšej chodbe. Tiež bola kamenná, ale strop bol z pozláteného dreva a na stenách boli zlatou farbou pomaľované znaky. Z konca chodby sa ozývali hlasy.  Boli tam veľké drevené dvojkrídlové dvere. Solveig čo najtichšie začala našľapovať popri stene smerom k nim. 

Zrazu sa otočila na Coreya, ktorý nadskočil.

,,Na čo čakáš? Choď do toho podzemia," zašepkala takmer nečujne a Corey prikývol. 

Solveig sa otočila späť a pokračovala ticho smerom ku dverám. Keď sa k nim konečne dostala za dverami sa rozhostilo ticho. Solveig stuhla ale keď sa hlasy znovu rozhovorili uvoľnila sa.

Postavila sa pred dvere a zhlboka sa nadýchla. Celé telo jej pohltili plamene, nemohla dovoliť, aby ju spoznali. Rozrazila dvere a ocitla sa v obrovskej kruhovej kamennej miestnosti. Už ju raz videla v jednom z jej snov. Teraz sa jej však zdala väčšia. Vo vnútri bolo nečakane veľa svetla, ktoré však pochádzalo z okien, ktoré boli veľké a široké. To bolo veľmi nezvyčajné, lebo čarodejníci stavajú budovy so značne malými a úzkymi oknami a radšej využívajú ako zdroj svetla oheň.

Sála bola podobne ako chodba pokreslená zlatými ornamentmi. V kruhu boli kamenné tróny na ktorých sedeli členovia rady. V ich strede bolo pódium a celé to pripomínalo koloseum ako to často zvykli čarodejníci robiť. 

Keď Solveig vošla dnu, zamierila rovno na pódium. V miestnosti panovalo ticho a členovia rady mali na tvárach zdesené a prekvapené výrazy. Chrbtom ku oknám na najväčšom tróne sedela Valdis oblečená v čiernej tunike vyšívanej zlatou a zelenou niťou. Ostatní členovia mala na sebe podobné tuniky, ktoré boli u čarodejníc vyšívané farbou symbolizujúcou ich živel (červenou pre oheň, zelenou pre zem, modrou pre vodu a bielou pre vzduch) a u čarodejníkov farbou, ktorá predstavovala ich druh mágie, tie však Solveig nepoznala.

,,Kto si?" ozval sa Valdisin hlas, znel hlboko a zvučne, no zároveň v ňom Solveig rozpoznala obavu.

,,Som posol drakov, ktorých ste zničili, obrali o to čo im právom patrí. A zároveň som tu v mene ohnivých čarodejníc, ktorým ste neprávom obrali o ich schopnosti. Prišla som vykonať spravodlivosť."