September 1967

,,Hej, zlez už dole ty malý záškodník!" skríkla som na svojho mladšieho brata, ktorý sa skrýval v izbe na poschodí.
,,Antares! V tomto dome nechcem počuť žiadne muklovské výrazy!" okríkla ma matka.
,,To nie je nič muklovské! Veď to ani nie je slovo, teraz som si to vymyslela!" protestovala som.
,,No to určite," zamrmlala ,,Ja som ti vravela, aby si ju tam nebral, Orion!" otočila sa na svojho manžela.
,,Walburga, ak si si to nevšimla, ona je tvoja dcéra. Jej sa nedá povedať nie," povedal otec kľudne.
,,A navyše sme boli na konferencii, nie v krčme," dodala som, keď som z maminho výrazu vyčítala, že nám neverí ani nos medzi očami. A tiež som si uvedomila, že tentokrát som naozaj použila muklovský výraz. Ale nebola moja chýba, že niektorí z otcovych obchodných partnerov medzi muklami trávili ozaj dosť času.

V hádke by sme asi pokračovali pokračovali, keby sa Sirius konečne neuráčil zísť po schodoch.
,,Môžme vyraziť?" spýtala sa mama a jemne sa usmiala. I keď sa niekedy správala tak ako sa správala, vedela som že nás má rada. No i tak mala najradšej Regulusa. Veď prečo by nie, keď bol ešte dieťa a nikdy jej nerobil napriek. O dva roky starší Sirius bol takmer rovnaký, akurát raz za čas mňa alebo rodičov dokázal rozzúriť do nepríčetnosti. Ale to s dalo očakávať, keďže bol podľa matky v tom veku, kedy sa deti už začínajú doma nudiť. Aj tak som mu závidela, že ešte nemusí ísť do školy, ako ja.

,,Rokfort už nie je čo býval," zvykla hovorievať mama. Veľmi jej vadilo, že tam začali prijímať aj deti s muklovským pôvodom. Nedokázala sa preniesť cez to, že budem medzi takými deťmi vyrastať. Ja som s ňou istým spôsobom súhlasila, no rozmýšľala som, kde by sa potom také deti mali učiť. No matke som sa s týmito myšlienkami zverila iba jediný krát. Súčasťou jej názoru bolo, že deti muklovského pôvodu by k mágii prístup nemali mať vôbec. Začala som protestovať, no hneď som to oľutovala, pretože matka vybuchla a začala na mňa kričať ako ešte nikdy predtým.

,,Antares ideme!" napomenula ma matka, teraz už stojaca pri dverách. Myšlienky na tú situáciu, ktoré som si prehrávala viac, než by bolo vhodné, som zahnala.
,,Áno, iste," odvetila hlasom plným istoty a pokusu o nadšenie z toho, že ich nasledujúcich desať mesiacov neuvidím.

Vyšli sme pred dom. Matka sa postavila doprostred cestičky, z jednej strany sa jej chytili Sirius a Regulus. Ja som si do jednej ruky chytila nehorázne ťažký kufor a druhou som sa chytila mamy. Akonáhle som tak spravila, všetci štyria sme sa premiestnili na nástupište deväť a trištvrte.
Hemžilo sa to tam ľuďmi. Matka nás všetkých začala niekam ťahať, no ja som stála a obzerala sa. Zrazu som zbadala známe svetlé vlasy.
,,Cissy!" zakričala som na svoju sesternicu, ktorá tento rok nastupovala už do tretieho ročníka.
,,An," otočila sa a usmiala sa. Vymanila som sa z matkinho zovretia a rozbehla sa smerom k Narcisse. Objala som ju, no v zápätí som zmeravela, keď ma niečia ruka chytila za rameno.
,,Budeš nám robiť v slizoline posilu, dobre?" usmiala sa Bella a postrapatila mi vlasy. Nenávidela som to a ona to dobre vedela, ale rada sa nad ostatnými povyšovala.
,,Ako inak," zasmiala som sa otočila som sa k nej.
,,A aký máš prútik?" spýtala sa Narcissa so záujmom.
,,To je tajomstvo," zašepkala som, no jej výraz ma donútil z vrecka šiat prútik predsa len vytiahnuť. Na svetle sa leskol na tmavohnedo, čierno a niekedy na tmavomodro. Jeho rúčka bola zdobená špirálovými vzormi, ktoré sa postupne strácali. Bol dlhý približne ako moje predlaktie. Vpodstate celkom pekný.
,,Osem palcov, drevo z čerešne a jadro z fúzov piadimužíka. Stredne ohybný," ozvalo sa mi spoza chrbta. Bol to Regulus.
,,Počuj, ty si nejaký sčítaný, bratranček," poznamenala Bellatrix a premerala si ho pohľadom.
,,Jegujus Ajktujus Bjak, k vašim službám," povedal s účelom získať si všetku možnú pozornosť. A pritom vedel rozprávať normálne. Na tvári vyčaroval štrbavý úsmev a vystrel pred seba ruku, ako ho to učil otec. Musela som sa usmiať.
,,Ty môj malý anjelik," povedala som roztomilo no s náznakom irónie a zobrala som ho na ruky. Pre Merlina, aký je ťažký, prešlo mi hlavou, ale nezložila som ho. Tieto naše malé prejavy súrodeneckej lásky boli pre mňa všetkým.

Prerušilo nás pískanie vlaku. Andromeda sa ponúkla, že mi odloží kufor a Bella a Cissy mi sľúbili, že mi podržia miesto u nich v kupé. Ja som sa ponáhľala k mame a Siriusovi, ale musela som brať ohľad na tempo malého Regulusa, ktorý sa mojej ruky držal ako kliešť. Rýchlo som objala mamu aj oboch bratov a utekala som do vlaku.
Keďže mi ale moje milované sesternice nespomenuli, kde presne sa ich kúpe nachádza, musela som to zistiť sama.
Nie som typ človeka, ktorý by rozrazil každé dvere a pútal na seba zbytočne veľa pozornosti, preto som do každého kupé len opatrne nakukla cez malé okienko.
Po desiatich minútach som ich konečne našla, no v kupé neboli samé. Bol tam s nimi jeden chlapec. Ten ale nesedel, iba stál, takže im asi iba prišiel niečo povedať. Vošla som do kupé. Všetci traja sa na mňa pozreli. Chlapec zazmätkoval a rýchlo sa z kupé vytratil.
,,Kto to bol?" spýtala som sa Belly.
,,Nikto. Jeden spolužiak. Tešíš sa do školy?" zahovorila to. Rešpektovala som ju, nemusím predsa všetko vedieť.
,,Áno," odpovedala som stručne, ako som mala vo zvyku a sadla som si k oknu.
,,A poznáš niekoho, s kým budeš v ročníku?" zaujímala sa Cissa.
Záporne som pokrútila hlavou.
,,Nevadí, veď máš nás," pousmiala sa Bellatrix.

,,Už by sme sa mali prezliecť do habitov," pripomenula nám Narcissa po asi hodine a pol bezcieľneho rozprávania.
Prikývli sme a prezliekli sa. Bella aj Narcissa mali k čiernym habitom aj elegantné zeleno-strieborné slizolinské kravaty. Aj ja som dúfala, že po zaradení do fakulty takú dostanem. Chcela som byť v slizoline. Nie preto, že to bola 'rodinná tradícia', ale skôr kôli tomu, že tam boli moje sesternice, dokonca aj Andromeda, ktorá sa tam podľa môjho názoru nehodila. A zaujímalo ma, prečo s nami nesedela v kupé.

Vlak zastal. Rozlúčila som sa so sesternicami a s neutrálnym výrazom na tvári som sa postavila na úplný koniec zástupu prvákov. Zrazu sa zástup pohol, zrejme nasledovali niekoho, na koho som nedovidela.
,,Ahoj, som Chloe," ozvalo sa vedľa mňa. Bolo to nejaké dievča, zrejme tiež prváčka. Premerala som si ju pohľadom. Mala dlhé červené vlasy a svetlomodré oči. Jej pokožka bola svetlá, no stále nie tak ako tá moja.
,,Mhmm," prikývla som.
,,A ako sa voláš ty?" vyzvedala.
,,A prečo to potrebuješ vedieť?" spýtala som sa.
,,Ja len, že by sme mohli byť kamarátky."
,,A prečo sa so mnou chceš kamarátiť?"
,,Ehm... ja... vlastne..."
,,Som Antares," prerušila som ju, keď som si uvedomila, že spôsob môjho odpovedia bol dôvodom, prečo som nemala žiadnych priateľov. No podľa všetkého som si to už stihla dostatočne pokaziť, keďže Chloe odomňa doslova utiekla.

,,Tak, venujte mi pozornosť prosím!" povedal chlap vpredu a zatlieskal.
,,Teraz nasadnete do týchto lodičiek. Ale pozor, do jednej lodičky maximálne štyria. A nerobte žiadne hlúposti, prosím," keď skončil, pobrala som sa a sadla som si do loďky umiestnenej na úplnom konci. Ostatní študenti si tiež postupne našli miesto v niektorej loďke. Ku mne si prisadli dve dievčatá a jeden chlapec, ktorí boli ponorení do rozhovoru, ktorý som im nechcela kaziť a preto som uprela pohľad na hladinu vody.

Voda bola tmavá a nie iba vďaka odrazu tmavej oblohy. Ostatné deti zrazu začali výskať. Aj ja som dvihla hlavu. Na skale pred nami sa tíčil obrovský hrad. Bol to Rokfort a bol oveľa krajší, ako som si ho predstavovala z rozprávania sesterníc.  Celú cestu až do obrovskej haly, ktorej hovorili Veľká Sieň, som bola stratená vo vlastných myšlienkach. Kamenné steny vo vnútri totiž neboli tak zaujímavé ako pohľad na celý hrad zvonku. Spolu s ostatnými prvákmi nás postavili pod mierne vyvýšené pódium, na ktorom bol stolček a starý klobúk.
,,Antares Blacková!" prečítala mladá žena v čiernych šatách. Dvihla som hlavu a prešla som k stoličke. Žena mi na hlavu nasadila ten klobúk.
,,,Ehm... čo to tu máme? Blacková?" začal klobúk povýšenecky ,,Kam by si tak chcela?" spýtal sa. Chcela som odpovedať, no klobúk pokračoval ,,Vidím v tebe niečo výnimočné. Máš talent na správny výber," povedal.
Čím viac hovoril, tým menej som mu rozumela. Nemohol proste povedať slizolin? Potom by som už mala pokoj. Ale nie, ten starý zaprášený kus odevu ma musí naťahovať. Na tvárach sesterníc som zbadala znepokojenie. A potom klobúk vyriekol svoje finálne rozhodnutie.
,,BIFĽOMOR!"