September 1968

Položila som hlavu na vankúš a snažila som sa aspoň chvíľu nemyslieť na všetko, čo sa okolo mňa dialo. Čo by som len dala za to, aby som mala normálnu rodinu a normálny život, pomyslela som si s povzdychom. Keď som ešte pred tým, ako som stihla zaspať dvihla hlavu, zistila som, že Irene už spala, čo bolo prekvapujúce, keďže minulý rok si zvykla čítať minimálne hodinu po večierke.

Znovu som zavrela oči a tentokrát sa mi podarilo zaspať. Ale pokojného spánku som sa nedočkala. Mala som pocit, nie akoby som snívala, ale akoby som sa niekam premiestlila. Keď sa obraz zaostril, rozoznáva som okolo seba stromy. Miesto na prvý pohľad pôsobilo ako ktorýkoľvek les, ale mala som divný pocit, akoby som na tom mieste už bola. Začala som kráčať lesom, ale bolo to akoby som svoje pohyby vôbec neovládala. Stále sa so mnou ale držal ten pocit, že sa toto všetko už stalo.

Onedlho sa predo mnou začala rysovať obrovská budova, niečo medzi hradom a zámkom. ,,Tú budovu si pamätám," prešlo mi hlavou. Ale pamätala som si ju inak. Teraz bola... temnejšia. A už nepôsobila ako väzenie len trochu, ale úplne. Všetko pôsobilo tmavšie, akoby som sa na svet dívala cez okuliare s čiernymi sklami. A potom mi došlo, odkiaľ som les aj hrad poznala. Bol to ten sen. Ten, ktorý bol spôsobený tým jedom, alebo čo to bolo. Zrazu som sa začala cítiť nepríjemne. Ako to, že som zas tam? Snáď mi znovu nepodstrčili ten jed. Aj keď už na začiatku som si myslela, že sa to stane znovu. Ale toto bolo iné. V prvom som sa cítila normálne, chvíľku dokonca šťastne a hlavne, dokázala som ovládať svoje telo.

Snažila som sa zobudiť, ale nedokázala som sa zo sna dostať. Bola som ako uväznená vo vlastnej hlave, vo vlastnej predstavivosti. Nedávno by som si ešte myslela, že nič také nie je možné, ale za posledný rok som zažila veľa vecí, ktoré zmenili môj názor.

Všetko sa dialo ako predtým. Pamätala som si to do bodky a preto ma neprekvapili ani chlapci vychádzajúci z hradu a ani hlas od jazera, ktorý hovoril na mňa. Ale stále som cítila, že predsa len bolo niečo inak.

Rovnako ako predtým, aj teraz som si sadla na kraj vody vedľa chlapca so svetlými vlnitými vlasmi po plecia. On sa na mňa otočil, ale tentokrát som vykríkla. Jeho oči neboli také ako predtým, boli celé čierne. Nedokázala som sa do tých očí pozerať, ale nemohla som nič robiť, dokonca ani odvrátiť hlavu. Ale nedokázala som prestať kričať, aj keď som mala pocit akoby som kričala iba vo svojej hlave. Zrazu sa začalo všetko okolo rozmazávať a postupne miznúť, rovnako ako predtým, keď sa ma profesor Dumbledore snažil prebudiť.

Ale tentokrát som sa nezobudila. Nerozumela som tomu, to mám akože čakať, kým ma znovu niekto zobudí? Silno som zavrela oči a dúfala som, že keď ich znovu otvorím, naskytne sa mi pohľad na strop mojej izby. Alebo na čokoľvek, len nie na tú čiernotu, ktorá ma obklopovala.

Zavrela som oči a snažila sa zistiť, čo to pre Merlina bolo. Minule sen nepôsobil dvakrát ružovo, ale toto bolo už príliš. Prišlo mi to akoby sa ma niekto pokúsil vystrašiť alebo si zo mňa len uťahoval. Ale do úvahy pripadala len prvá možnosť, keďže o tom vedeli len profesori a rodina, a samozrejme ten kto mi jed podal i prvýkrát. A pravdepodobne aj moja spolubývajúca, ale tá by toho nebola schopná. Ale mohlo to byť aj varovanie. Ale pred čím? Pred osobou, ktorá chcela aby som to vtedy minulý rok videla? Alebo pred niečím úplne iným? Stále mi ale nešlo do hlavy, ako niekto mohol manipulovať so snom, ktorý bol len mojou spomienkou. Teda, dúfala som, že bol len mojou spomienkou. V tej chvíli sa mi totiž pred očami zjavila predstava, ako niekto ukladá všetky moje sny a aj sny ostatných. Ale tú predstavu som zo seba striasla, veď to ani nebolo možné. Ale ak by bolo, vedela som, koho sa na to opýtať.

,,Antares?" ozval sa zrazu slabý hlas, akoby odnikiaľ a zároveň prichádzal zo všadiaľ. A potom som ho začula znovu, tentokrát silnejšie. Ten hlas mi bol povedomý - bola to moja spolubývajúca. Keď som po chvíli otvorila oči, stála pri mojej posteli naklonená nado mnou. Mala som nutkanie ju objať, ale ak by to spravila za iných okolností asi by to rýchlo oľutovala.

,,Áno?" snažila som sa odpovedať čo najpokojnejšie.

,,Ja len, že si kričala so spánku," povedala ustráchane. ,,Si v poriadku, nechceš vodu?" spýtala sa starostlivo.

,,Nie, som v poriadku," nasilu som sa usmiala. ,,Aj keď, tú vodu by som si dala," dodala som a opatrne som sa posadila. Keď mi Irene doniesla vodu, pohár som vypila do dna. Vstala som z postele a prešla som k oknu, pripravená na ďalší deň, len aby som ostala stáť v nemom úžase. Vonku bola stále tma. Podľa polohy mesiaca som určila, že od kedy som zaspala neprešla ani hodina.

Irene sa so mnou chvíľu dívala von oknom, ale po chvíli šla spať. Ja som ale zaspať už nemohla. Pretože vždy, keď som zavrela oči, sa mi zjavili chlapcove prenikavé čierne oči, hľadiace priamo do tých mojich.

Rozhodla som sa teda spraviť to, čo som mala pôvodne v pláne, a to nájsť tú knihu o čiernej mágii. Nebola som si istá, či som si ju vôbec brala domov a keby aj, či som ju tam nezabudla. Ale našla som ju hneď ako som otvorila skrinku so svojimi vecami. Dávala som ich tam len niekoľko hodín dozadu, ale to, že by som tam dávala aj tú knihu som si nepamätala. No i tak som ju s nedôverou chytila a sadla si späť na posteľ.

Zavrela som oči a snažila sa sústrediť na inštrukcie pre knihu. Ale utriediť si myšlienky práve teraz bolo zložité. Čím dlhšie som ale premýšľala, tým som k tomu bola bližšie. Keď som začala hlbšie premýšľať o učiteľke, pri ktorej som si nebola istá, že tu učila aj minulý rok a o tom, prečo by mohla chcieť moju krv, kniha sa otvorila.

Z neskrývanou zvedavosťou som sa na knihu pozrela, ale strana bola prázdna. Biely pergamen pokrývali len dve slová: spýtaj sa.