December 1968 - január 1969

,,Irene?" oslovila som svoju spolubývajúcu hneď ako vošla do izby.

,,Som Irma."

,,Irma," opravila som sa. Mala by som sa naučiť volať ju jej vlastným menom. ,,Ďakujem."

Irene, teda Irma len prikývla, prešla k svojej posteli a zvalila sa na ňu, pričom mi nevenovala jediný pohľad.

,,Mohli by sme prosím, začať odznova?" spýtala som sa opatrne. Po kratšom premýšľaní som pochopila, čo je naozaj správne a že moja spolubývajúca naozaj nebola zlý človek. Správala som sa k nej zle a nespravodlivo, kôli tomu by sa za mňa mohli rodičia i starý otec nadovšetko hanbiť, čo som naozaj nemohla a nechcela dopustiť.

Niekoľko sekúnd sa na mňa dívala takmer bez žmurknutia no napokon sa usmiala a prikývla.

Nasledujúci týždeň som sa so svojou spolubývajúcou snažila tráviť čo najviac času a zistila som, že toho máme celkom dosť spoločného. Až na to že ja som bola vychovaná ako zatrpknutý človek s nie veľmi otvorenou mysľou.

Naskytla sa mi príležitosť všimnúť si, že Irma medzi ostatnými študentmi nie je veľmi obľúbená, no stále som nerozumela prečo. Nikto okrem mňa sa s ňou nerozprával a buď sa jej všetci vyhýbali alebo po nej hádzali nevraživé pohľady.

Preto tiež nebola zvyknutá rozprávať sa s niekým o akejkoľvek téme inej ako škola a väčšina mojich pokusov o rozhovor s ňou sa skončili nepríjemným tichom.

Z toho dôvodu som ostala prekvapená, keď ma raz poobede oslovila.

,,Nad čím premýšľaš?" spýtala sa mierne nervóznym tónom.

Chvíľu mi trvalo, kým som otázku vstrebala, a ešte dlhšie, kým som dokázala vymyslieť nejakú zmysluplnú odpoveď.

No nepremýšľala som nad ničím. Ak sa tak teda dal nazvať nepríjemný pocit, že príde niečo zlé. Niečo horšie ako incident cez prázdniny a to, že mi niekto dal čosi do pitia dohromady. Striasť som ten pocit úplne nedokázala, no aspoň som ho potlačila čo najviac do úzadia.

,,Takže?" pripomenul sa Irma, čím ma prinútila otočiť k nej hlavu.

,,Takže," nadýchla som sa. ,,premýšľam nad tým, že by sme mali popracovať na tom skupinovom projekte z dejín," povedala som so smiechom.

Irene sa uškrnula, čo som u nej videla prvýkrát, no ani ma to neprekvapilo.

Po ceste sme stretli bifľomorskú trojicu z jedálne, na ktorú som v poslednej dobe narážala dosť často, no i Cissy, ktorá si ma však nevšimla, keďže bola so skupinou svojich priateľov.

V knižnici sme strávili približne ďalšie dve hodiny, no i tak sa projektu venovala hlavne Irma. Bola tu totiž ešte jedna vec, ktorá mi nedala pokoj, a tým bol chlapec zo sna. Čudovala som sa, že to ešte riešim, keďže to už bolo vcelku dávno a odvtedy sa toho stalo veľa, no posledných pár dní som nepremýšľala nad ničím iným, nad školou už vôbec nie. Pamätala som si každý detail sna, ktorý bol zároveň i vidinou, a rovnako tak som si pamätala, že som očakávala, že sa to zopakuje. No nestalo sa tak a začínala som si uvedomovať, že som po tom z nejako zvláštneho dôvodu túžila.

,,Antares," oslovila ma Irma, čo ma prinútilo opäť sa vrátiť do reality.

,,Premýšľala si niekedy nad tým ake je to pochádzať z muklovskej rodiny?" spýtala sa. Aká to zvláštna otázka, hlavne od niekoho, o kom som si doteraz myslela že z muklovskej rodiny pochádza. No tým pádom by mi túto otázku nepokladala, či? No ja som si musela položiť otázku, čo ma pred rokom prinútilo myslieť si to.

,,Nie," odvetila som, keď som si uvedomila ako dlho mlčím. No videla som jej na očiach, že mi neverila ani nos medzi očami.

,,Ale premýšľala si," zasmiala sa a prižmúrila oči.

,,Premýšľala, a nie raz," priznala som sa. ,,No k ničomu som nedospela, všetko to bola len fantázia," povedala som popravde.

,,Nemusela byť," odvetila.

,,Ako to myslíš? zmätene som sa jej spýtala a venovala som jej pohľad podobnej emócie.

,,Muklovské rodiny sú rôzne - tak ako tie čarodejnícke. U nás máš rodiny ako je tá tvoja, rodiny chudobnejšie, no za to priateľskejšie k ostatným a k sebe navzájom, či rodiny polovičné také ako moja. A i keď viem, že v tvojej rodine nie je najlepšia situácia - a nie, nesnaž sa ma presvedčiť, ja to na tebe vidím - moja rodina je na tom horšie. Vieš si predstaviť, že minimálne raz za deň sa rodičia pohádajú čisto kôli existencii mágie?" povedala Irene a ja som ostala v nemom úžase. Nikdy som si nemyslela, že existuje horšia verzia čarodejníckej rodiny ako tá moja, no ak bolo to čo Irma vravela pravda, ona na tom bola horšie. Keď som sa na ňu pozrela, sedela na posteli s hlavou zakrytou rukami. Nevedela som čo robiť, povedala mi viac ako chcela a otvorila sa, takže by som jej na to mala niečo povedať, asi najlepšie utešiť ju. No nevedela som ako, preto som si len sadla vedľa nej a opatrne som ju jednou rukou objala. Až vtedy som zistila, že plače. Museli to mať v rodine naozaj zlé, ľutovala som, že som jej ešte nedávno rodinnú situáciu, o ktorej som nič nevedela, závidela.

,,Ale veď, teraz si tu, nie doma. Skús na to nemyslieť, pretože to, že sa budeš trápiť, nikomu nepomôže," prehovorila som opatrne. Irma dvihla hlavu a prenikavo sa mi zahľadela do očí. Chvíľu som mala pocit, že mi niečo urobí, no stal sa pravý opak.

Pousmiala sa a hodila sa na posteľ. Rýchlo sa však posadila a spod periny vytiahla list, ten list, ktorý som jej na posteľ pokladala už pred týždňom. Pozorne som sledovala, ako palcom opatrne prešla po obálke, na ktorej bol podľa všetkého nejaký znak, nevidela som však aký. Keď obálku otvorila, mierne si povzdychla a pustila sa do čítania. Netrvalo jej to však dlho. List odložila a podľa mňa ho ani nedočítala. To čo nasledovalo som však nečakala. Moja spolubývajúca sa opäť pustila do plaču. Tentokrát to ale vyzeralo vážnejšie.

Avšak predpokladala som správne, pretože to, čo sa stalo Irme, nech to bolo čokoľvek, bol len začiatok oných zlých udalostí.