December 1968

Sedela som nad učebnicou elixírov, no obsah stránok som poriadne vnímať nedokázala. Klubovňa bola prázdna. Veď prečo by tam niekto strácal čas, keď vonku napadla nová vrstva snehu, však?

Zrazu som na sebe pocítila niečí pohľad. Zamračila som sa a poobzerala sa po klubovni, no nikto okrem mňa tam nebol. Znovu som svoju pozornosť presmerovala na knihu, no akonáhle som tam spravila, mala som nutkanie obzrieť sa doprava. Pomaly som otočila hlavu a takmer som spadla zo stoličky, keď som zistila, že vedľa mňa niekto je. Na stoličke vedľa mňa sedela žena, asi štyridsaťpäťročná a sledovala ma. Teda, sedela ako sedela, tá žena totiž bola duch.

  ,,Počuj, niekoho mi pripomínaš," povedala zamyslene a zrak presunula na stenu oproti. Využila som príležitosť aby som sa aj so stoličkou posunula kúsok od nej. Pokúsila som sa tváriť nenápadne a znovu som sa naklonila nad knihu. No nenápadnosť mi nevydržalo dlho.

,,Čo čítaš?" spýtala sa žena a ani neviem ako sa zjavila pri mne.

,,Ehm," zazmätkovala som a rýchlo knihu zabuchla. Sama som si nebola istá, čo je to za knihu, tak som jej ukázala obálku. Žena naklonila hlavu na bok a knihu si dopodrobna prezrela.

,,Elixíry. Zaujímavý predmet," poznamenala a usmiala sa na mňa. Nezmohla som sa na viac než prikývnutie. Rozprávať sa s obrazmi bolo iné, ako s duchmi. Bolo to istým spôsobom desivé a zároveň fascinujúce.

,,A akože sa voláš?" spýtala sa žena a v okamihu sa presunula na pohovku v prostriedku klubovne. Neodpovedala som, stále som totiž nedokázala uveriť, že sa rozprávam s duchom.

,,To je jedno," povedala žena a usmiala sa.

,,Keď myslíte..." povedala som takmer pošepky a ďalej som ju ostražito sledovala.

,,Som Luna," predstavila sa a znovu si sadla na stoličku vedľa mňa.

,,A-aha. A vy ste...?" opatrne som ju oslovila, no ona akoby ma nepočula.

,,A prečo nie si vonku?" spýtala sa Luna a presunula sa k oknu. Nedalo mi to a tiež som sa pozrela na výhľad za ním. Chvíľu som nehybne sledovala študentov vonku. Zima bola síce moje najobľúbenejšie obdobie, ale počet ľudí na pozemkoch školy ma od výjdenia von odrádzal.

,,Takže?" oslovila ma Luna, aby upútala moju pozornosť a dostala odpoveď na svoju otázku.

,,Je tam priveľa ľudí. Asi," odpovedala som neisto. Keď som sa jej dívala do očí, cítila som akoby mi hľadela priamo do duše.

,,No to je mi teda problém," povedala som smiechom ,,Aj keď, celkom ti rozumiem."

,,Nechceš sa prejsť?" spýtala sa odrazu Luna a znovu sa mi zahľadela do očí. Prejsť sa s duchom, zaujímavá ponuka. Ale aj tak som vtedy nemala nič lepšie na práci. Moje 'vyšetrovanie' som od stretnutia s Dumbledorom odkladala a snažila sa ho ignorovať. A navyše som netúžila odohnať jedinú bytosť, ktora bola ochotná sa so mnou dobrovoľne rozprávať.

Po takmer hodine bezcieľneho potulovania sa hradom mi Luna z ničoho nič začala vykladať o nejakých magických tvoroch. Aj keď som sa o túto oblasť nikdy nejak nezaujímala, bola to vítaná zmena oproti škole.

,,A kam Vy, kam?" zastavil nás profesor Slughorn, ked sme prechádzali po najvyššom poschodí. Bolo to zvláštne, v tejto časti hradu som ho ešte nevidela.

,,Á, Luna, dlho sme sa nevideli," usmial sa na ženu vedľa mňa, venoval nám ešte krátky pohľad a obišiel nás.

,,Vy sa poznáte?" zvedavo som sa spýtala Luny a pozrela som na ňu.

,,Nie som tu odvčera," povedala so sileným smiechom, čím mi naznačila, že rozhovor o zvieratách jej bol príjemnejší.

Večer som sedela v izbe sama, teda ak som nepočítala Irene, ktorá ležala na svojej posteli a čítala knihu. Bolo zvláštne, že prvý človek, s ktorým som si po dlhej dobe naozaj rozumela bol duch a ešte k tomu žena vo veku mojej matky.

Ale zabudla som na všetko, čo som dovtedy riešila. Na sen, a aj na tú divnú učiteľku, ktorá učiteľka aj tak pravdepodobne nebola. Už som v tomto pátraní ani nevidela zmysel. Niekoľkokrát som sa pokúsila sama sebe nahovoriť, že je to nepodstatné, no vedela som, že to nebola pravda.

A v tom na okno niečo zabúchalo. Nemusela som sa ani pozrieť tým smerom, aby som vedela, že je to sova nesúca niečo Irene. Nerozumela som, prečo teraz, keď by sme už pomali mali ísť spať. Pošta sa predsa mala donášať pri raňajkách.

,,Máš poštu," povedala som asi najnepríjemnejšie ako sa dalo a odišla som do kúpeľne. Už zas mi dokázala, že som pre vlastnú rodinu vzduch. Ani to. Aspoň od starého otca som čakala, že mi napíše. Ale asi som očakávala priveľa. Veď moja matka mala ešte dve deti, tak prečo by sa mala starať o mňa, keď už sa ma tak krásne zbavila? Ale dúfala som, že aspoň o bratov sa bude starať, a nie len do času než nastúpia na Rokfort. Ale aj tí dvaja by sa mi mohli raz za čas ozvať. Alebo by som im mala napísať ako prvá?

Tú myšlienku som úplne nezavrhla, ale aspoň na vtedy som to nechala tak. Spánok som v tej chvíli považovala za dôležitejší.

Nasledujúci deň som znovu trávila sama v klubovni. Teda, nebola som úplne sama. Bola tam aj Luna. Spočiatku sme obe mlčali, no keď už to trvalo pridlho, oslovila ma.

,,Nad čím premýšľaš?" spýtala sa starostlivo a pozrela na mňa zvedavým pohľadom.

Chvíľu som premýšľala, no nemala som čo stratiť, preto som sa rozhodla jej všetko povedať. Teda, nie všetko, prezradila som jej len to, čo sa stalo na prvej hodine a čo mi na to povedal Dumbledore. Akurát som vynechala, že to bol on, kto mi to povedal.

,,To znie divne, si si istá, že to takto povedal?" spýtala sa po chvíli Luna a mierne sa zamračila.

,,Veď práve," súhlasne som prikývla a mimovoľne som sa pozrela von oknom.

,,A čo keby si sa na to spýtala niekoho, kto sa v tom naozaj vyzná?" navrhla Luna. Spočiatku som nechápala, čo mi tým chcela povedať, no nakoniec mi to došlo.

Dumbledore rozprával ako odborník na moklovské náboženstvá a históriu, no pochybovala som, ze ním bol. A preto bolo najlepším riešením spýtať sa niekoho, kto sa v tom narozdiel od neho vyznal. A tým niekým nemohol byť nik iný, ako profesor náuky o živote muklov.

Síce som nevedela kto to je či kde ho nájsť, ale to mi radosť nedokázali pokaziť.

____________________________________________

- postava Luny patrí výhradne baby_kangaroo_Joey

(Chcelo to novú postavu xd)