Február 1969

Po tom 'incidente', som s Irmou síce trávila približne toľko času čo predtým, no aj tak som mala pocit ako by som ju nevidela týždne. Tvárila sa, akoby sa nič nestalo a práve preto bolo všetko iné a videla som na nej, ako sa mi nedokáže poriadne pozrieť do očí, pričom som netušila či som bola na vine ja alebo ona. No jej problém nebol dvakrát tajný, takže možno išlo len o to, že som počúvala keď som nemala. Ale tá nevyžiadaná pozornosť, ktorá sa Irme dostávala akosi utíchla.

~

,,Antares, teba som hľadala!" zvolala Luna a v okamihu sa presunula tesne ku mne. Mala som síce v pláne si len tak sadnúť na pohovku v spoločenskej miestnosti, keďže som bola neskutočne vyčerpaná a v izbe bola Irma, ale nemohla som Lunu len tak odignorovať.

,,Deje sa niečo?" spýtala som sa, no odpoveď mi bola už vtedy jasná, podľa jej nepokojného výrazu, ktorý som u nej ešte nevidela.

,,Videla som tu niekoho... Niekoho, kto tu nemá byť. A mám zlý pocit, že ti hrozí nebezpečenstvo," dopovedala Luna a zahľadela sa na mňa vystrašeným pohľadom.

,,Povedala si to niekomu? Možno že Dumbledore..." napadlo mi, no Luna so mnou podľa všetkého nesúhlasila.

,,To nemá cenu. Ešte by znovu spravil z komára somára a to by mohlo mať oveľa horšie následky."

,,A vieš kto to je? Poznáš ho?" naliehala som na ňu, no Luna záporne pokrútila hlavou.

,,Ale počúvaj ma. Choď, rýchlo a povedz to niekomu, komu dôveruješ. Pre mňa za mňa, nech je to i Dumbledore," povzdychla si nakoniec a na tvári som jej videla, že ak by mohla postačila by ma smerom k dverám.

Poslúchla som ju a rozbehla som sa po chodbe. Akurát som nešla za Dumbledorom. Nešla som za nikým. Okrem Luny sa v hrade totiž nenachádzal nikto, komu by som naozaj verila. Možno... možno Irma, ale mala som pocit, že tá má teraz dosť vlastných problémov.

Odrazu ma prepadol silný kašeľ a musela som zastať. Pravou rukou som sa chytila studeného drsného kamenného povrchu hradnej steny a tou druhou som sa oprela o kolená. Vyčítala som si, že som bežala tak rýchlo, nebola som na taký fyzický výkon zvyknutá. Akurát keď som zvažovala, že sa pokúsim vypestovať si akú takú kondíciu, zrak mi padol na zápästie, kde som predtým mala náramok s prsteňom. No teraz tam náramok nebol. Prudko som sa obzrela smerom k schodom za mnou, no náramok od starého otca som nikde nevidela.

Začala som premýšľať, kde a kedy som ho mohla vytratiť. V mysli som si prehrávala, kde a kedy som ho mohla vytratiť alebo by mi ho mohol niekto ukradnúť. A na um mi zišiel len jeden jediný človek, ktorý sa dotkol môjho zápästia, a to neznáma žena vydávajúca sa za učiteľku herbológie. No pokrútila som hlavou, veď na čo by jej bol taký obyčajný náramok? Náramok, ktorý mal síce citový význam pre mňa, no pre kohokoľvek iného takmer žiadny. Ale stále tu bola možnosť, že som ho nechala v izbe, preto som zabudla na predošlí cieľ mojej cesty a pobrala som sa späť do izby. Ale chodby, ktorými som šla, mi prišli nejako iné ako keď som nimi kráčala len niekoľko minút dozadu.

Boli tmavšie - že by sa za ten čas zotmelo? To sa mi nejako nezdalo a preto som automaticky siahla po prútiku. No po pár krokoch som si už nedovidela ani na nos, akosi sa mi zamotali nohy a potkla som sa. Ustála som to, no vypadol mi prútik. Keď som sa poobzerala zistila som, že v tej tme nedovidím ani na podlahu, čo sa mi v Rokfort ešte nikdy nestalo.

Preto som si čupla a snažila som sa prútik nahnať, no keď niekde predo mnou, celkom blízko niečo zašuchotalo, vstala som a podľa možností som sa poobzerala. Len niekoľko sekúnd po tom zvuku sa, opäť predo mnou, zažalo malé svetlo, podľa všetkého to bolo svetlo z prútika. To mi umožnilo vidieť aspoň čosi.

Len keby to čosi nebola niečia tvár. A tá tvár patrila osobe, ktorú som už nikdy vidieť nechcela a ktorá bola ten niekto, kto by tu podľa Luny byť nemal. A bola ňou tá žena, okolo ktorej sa v poslednom čase točili moje myšlienky - údajná profesorka herbológie, ktorá o mne pravdepodobne vedela viac ako ja sama.

Bez váhania som sa dala na útek - bezhlavo som sa rozbehla opačným smerom. No chodby akoby nikam neviedli. Mala som pocit akoby som bola v bludisku. Ale nie v tom bludisku Rokfortských chodieb, v ktorom som sa strácala takmer každý deň. A nohy ma ako naschvál tiež neposlúchali, a bola som rada, že som sa ešte nepotkla a nespadla. No hneď ako som na to pomyslela, bolo mi to dopriate a rozpleštila som sa na koberci. Spočiatku som nemala chuť vstať, no keď som za sebou začula hlasné kroky, rýchlo som vstala a opäť som sa rozbehla. To teraz už chodby boli také tmavé, že som nevidela vôbec nič. A vlastne možno aj preto som si nepamätala, kedy sa tma z miestnosti zmenila na tmu v myšlienkach.