Júl 1969

,,Aké príjemné počasie, nemyslíš?" ozvalo sa vedľa mňa.

,,Nemyslím," odpovedala som pokojným, no nahnevaným hlasom bez toho, aby som otočila hlavu a zistila, s kým sa to vlastne rozprávam.

,,Tak o čom toľko premýšľaš, že ani nemyslíš na počasie?" spýtal sa a v jeho hlase bolo počuť, že sa usmieva. Nechápala som, kde vzal toľko dobrej nálady. A hlavne tu a v tejto situácii. Trochu som mu to závidela.

Podľa hlasu mi bolo jasné, že ide o osobu opačného pohlavia a tiež že je na sto percent odo mňa starší.

,,Tak o čom?" spýtal sa po chvíli no v hlase nedal najavo nedočkavosť. Skôr záujem. Nerozumela som, prečo by sa niekto zaujímal o to, nad čím premýšľam. A hlavne keď sme sa nikdy predtým nevideli.

,,Tak?" spýtal sa znova a tak som sa rozhodla odpovedať, hlavne preto, že som dúfala, že už bude ticho.

,,Nad ničím," odvetila som potichu. Ale aj keď nepovedal nič, neviem ako, no dokázal ma presvedčiť aby som odpovedala popravde.

,,Tak dobre. Nad tým, že za päť rokov, keď bude toto čakať aj mňa, urobím všetko aby som neskončila takto," povedala som.

,,Škoda," utrúsil, ,,No každý to berie inak. Niekomu prekáža, že si musí vziať niekoho, koho nemiluje, avšak niekomu vyhovuje, že sa nemusí nijako snažiť nájsť so partnera," povedal. A z toho som pochopila, že on je tým druhým prípadom.

Zrazu ma prestalo baviť rozprávať sa len s hlasom, ktorý som si nedokázala priradiť k tvári, preto som sa rozhodla otočiť hlavu. A spravila som tak, no to len na sekundu, kým som nezistila že on sa na mňa pozerá tiež. Rýchlo som hlavu otočila späť a periférnym videním som zaregistrovala, že on spravil to isté. Aké ohľaduplné, pomyslela som si. Bolo to síce myslené ironicky, no sama pre seba som sa pousmiala.

,,Nie si hladná?" spýtal sa, no ja som sa rozhodla opäť sa naňho pozrieť. Keď som sa otočila, naskytol sa mi pohľad naňho profilu.

Bol vysoký, mal tmavohnedé vlasy, ktoré neboli ani dlhé ani krátke a mal podobné črty tváre ako nový manžel Bellatrix. Až vtedy som si uvedomila, kto to bol.

A vtedy sa mojím smerom otočil aj on. Mal tmavé oči, ktorými na mňa uprene hľadel, no nebolo to tak, že by ma prepaloval pohľadom. Skôr skúmal moju tvár, rovnako ako ja tú jeho. A usmieval sa. Ak by to bol ktokoľvek iný, zatvárila by som sa nepríjemne, no z mne neznámeho dôvodu som sa usmiala aj ja. A vtedy mi zaškvŕkalo v bruchu.

,,Takže si," zasmial sa pobral sa dnu, pričom mi naznačil, aby som šla za ním. Nemala som dôvod za ním neísť, no rovnako tak som nemala dôvod ísť. Teda pokiaľ som nerátala to, že sa stmievalo a poriadne ochladilo. A moje najlepšie šaty veľmi teplé neboli.

Keď som vošla dnu, na chvíľu som ho stratila z dohľadu. Dospelí sa o tomto čase začínali baviť v pravom slova zmysle, niektorí tancovali, iní sa rozprávali a dvaja starší muži dokonca hrali karty - prekvapivo sa zdalo, že muklovské.

Predrala som sa davom tancujúcich párov, pričom som dostala asi tri ponuky do tanca, ktoré som všetky nie až tak zdvorilo odmietla. Keď som sa čo najnenápadnejšie presunula okolo matky a jej kamarátok, ktoré by ma určite vypočúvali ako na ministerstve - už som mohla hovoriť z vlastných skúseností. Pri schodisku som sa poobzerala. Nebol tam nikto, bohužiaľ ani on. Začala som myslieť na to, že jednoducho pôjdem hore do izby, no vtedy som si spomenula, že som naozaj bola hladná.

Intuitívne som prešla k salóniku na prízemí, za prvými dverami pri schodisku a keď som tie dvere otvorila, uvidela som ho.

Sedel na pohovke potiahnutej látkou, ktorá zaiste stála viac ako by dali za nás dvoch dokopy a nalieval čaj z nevkusného čajníka do rovnako nevkusných šálok. Keď som vošla, zdvihol hlavu a usmial sa. Nič nepovedal, no rukou mi naznačil aby som si sadla vedľa neho a hlavou kývol na tácku pred ním, na ktorej bol tanier s koláčmi i miska s ovocím.

Zrazu som o ňom premýšľala inak ako o zvyšku rodiny, či už mojej alebo tej jeho. Nebol taký povýšenecký ako jeho brat, moja matka či sesternice.

Takéto niečo pre mňa už dávno nikto neurobil, bola som mu vďačná. A preto som si bez mojich zvyčajných poznámok sadla a pustila som sa do jedna, pričom som si nemohla pomôcť a sledovala som ho.

,,Chutí?" spýtal sa po chvíli, na čo som opäť prikývla a následne som sa zasmiala. Ešte nikomu som toľkokrát za taký krátky čas neprikývla.

Keď som dojedla, prišlo mi trocha ľúto, že som mu nič neponúkla, no dúfala som že jednoduché ďakujem mu bude stačiť. A prekvapivo stačilo.

,,V septembri už vlastne budeš v treťom ročníku, však?" spýtal sa takpovediac úplne od veci. Prikývla som a odpila som si z čaju, aby nebolo vidno môj zmätený výraz.

,,Tak to už budeš môcť ísť do Rokvillu," povedal si sám pre seba a na moment sa zamyslel, akoby si to prepočítaval.

,,To by sme sa niekedy mohli stretnúť, napríklad U Troch Metiel, alebo kdekoľvek by si chcela," povedal nesmelo a poškriabal sa na zátylku.

S úsmevom som prikývla, no v tom som sa zamyslela.

,,A nie si ty náhodou šiestak?" spýtala som sa. Narážala som tým na to, že na to aby sme sa mohli stretnúť nepotrebujeme ísť do Rokvillu. Sama som nevedela, prečo som mu na to kývla, no mala som pocit že tráviť čas počas školského roka s niekým iným ako Irmou či Lunou by bolo osviežujúce.

,,To síce, áno, no.." povzdychol si sa pozrel sa na mňa. Tentokrát bol jeho výraz iný. Vážnejší. ,,Nehovor to nikomu, ale budúci rok do školy pravdepodobne nepôjdem. Dôvod nemôžem povedať ani tebe, no do Rokvillu môžem," povedal a keď si uvedomil ako sa tvári, zakončil to nervóznym úsmevom.

Vtedy mi neostalo nič iné, len prikývnuť. A i keď som neskutočne chcela premýšľať nad dôvodom, prečo nepôjde do školy. No rozhodla som sa myslieť na to, že sa stretneme a nie na to, že sa niečo deje, a nie len s ním, ale s celým čarodejníckym svetom.