Jún 1970

Celý školský rok bol asi rovnako nezaujímavý ako som chcela, no i tak sa toho udialo pomerne dosť. Zblížila som sa s Irmou a ešte viac s Lunou. Mala som pocit, akoby o mne vedela všetko ešte skôr, ako som jej o tom povedala, no práve to sa mi na nej páčilo. Situácia mimo hradu sa zhoršovala, no študenti akoby na to všetko zabudli. Nerozumela som tomu a nečudovala by som sa, ak by to bol výsledok toho, že sa im riaditeľ trocha pohral s myšlienkami.

Dumbledorovi som sa úspešne vyhýbala väčšinu času a žiadne stretnutia mimo tých, ktoré mi nanútila vedúca fakulty kôli môjmu prístupu k herbológii či lietaniu.

A tiež som sa naučila užívať si život, teda, podľa možností. No vychádzalo mi to dobre.

Keď prišiel deň mojich narodenín, bolo už po všetkých testoch a teda som mala viac času chodiť von, k jazeru alebo sa len tak prechádzať. No tento deň sa začal inak, ako tie predtým. Keď som ráno vošla do Veľkej Siene, počula som viac vravy ako zvyčajne a študenti, no i učitelia vyzerali zmätene a v očiach mali strach. Teda, väčšina z nich.

Sadla som si vedľa Irmy a venovala som jej zmätený pohľad, ktorý musel hovoriť za všetko. A za všetko hovoril aj jej pohľad. No jej slová boli ako úder kladivom.

Tvrdila, že sú toho plné noviny. Že o tom rozpráva každý. Že sa to stalo len niekoľko hodín dozadu. Že akýsi muž sa označil za Temného Pána, veľkého čarodejníka, ktorý so svojou armádou nasledovateľov a rôznych bytostí má v pláne robiť hrozné veci. Že mal v pláne ovládnuť celý čarodejnícky svet, alebo aspoň Britániu a začať podmanením si Ministerstva Mágie.

Trvalo mi dlhé minúty spracovať tú informáciu. Všetky tie zločiny, ktoré sa v poslednej dobe dialy čoraz častejšie, smerovali k tomuto. Toto bola tá vojna.

Celý deň nikto nevravel o inom len o tom. Mladší študenti to zhodnotili tak, že všetci umrieme, no starších som začula vravieť jasnejšie teórie, ako napríklad že ak ministerstvo padne, celý systém v krajine sa zmení a čarodejnici z muklovských rodín budú vyhostení, ak nie odsúdení na smrť. Mojej osoby sa to síce netýkalo, no to s tým systémom by mi prišlo neuveriteľné, no zároveň nebezpečne reálne.

Nikto iný ani o inom nepremýšľal, rovnako tak ani ja. A aj som zaspávala s myšlienkou, že toto dobre nedopadne.

Otvorila som oči a poobzerala sa. Stála som na suchej tráve uprostred lesa. Stmievalo sa a mne to z istého dôvodu prišlo podozrivé.
Začala som kráčať, no dosť pomaly na to, aby mi trvalo čo najdlhšie, kým sa niekam dostanem - nevedela som totiž kam som smerovala a či mi tam náhodou nehrozilo nejaké nebezpečenstvo. A kráčala som dlho, tak ako som plánovala. Až potom som z lesa prešla do akéhosi parku, ktorý, ako som neskôr zistila, patril k budove. Obrovskej budove, litra síce nebola hradom ako Rokfort, no obyčajný dom to tiež nebol. No pôsobil temne, ako väzenie.

Az vtedy som si uvedomila, kde som bola. Bolo to to miesto z môjho sna - teda, dvoch snov. Už som takmer zabudla na to, že som to mala čakať. No v tom momente som mala chuť sa otočiť na päte a odísť späť do toho lesa, z ktorého som prišla.

No k čomu by mi to pomohlo? A navyše, nebol toto osud? Nebolo už dávno dané, že sa to stane? Nemala som dôvod ísť proti osudu.

V tom som si spomenula na priebeh toho sna - toho prvého, z premýšľania nad tým druhom som stále mala zimomriavky.

Rýchlo som sa skryla za akýsi kamenný múr a sledovala som, ako dvaja chlapci vyšli z budovy - tak, ako som si pamätala. A tak ako som si pamätala viedli rozhovor v mne neznámom jazyku, no trúfla som si povedať, že to bol rovnaký rozhovor ako v mojom sne. Skôr ako prešli okolo mňa, otočila som sa a naozaj sa za mnou nachádzalo jazero plné rovnako čiernej vody ako predtým. A na prehru sedel rovnaký chlapec, ako vtedy. Bol to on, s rovnakými svetlými vlasmi a oblečený v rovnakom lacnom svetri.

Než stihol pohnúť hlavou, na čo by som sa skryla na druhej strane steny, a on by povedal to Ja som ťa videl, som sa pobrala k nemu. A keď tu hlavu otočil, sedela som vedľa neho a hľadela som mu priamo do očí. Aj tentokrát som počula vlastný dych, no počula som aj ten jeho. Bol zrýchlený a teda som ho vydesila. Pousmiala som sa. A akoby mi čítal myšlienky, usmial sa aj on. No jeho úsmev bol zvláštny - rovnako zákerný ako ten môj - a bola som si istá, že on ma desil viac, ako ja jeho. A jeho tmavé oči, rovnako plné zákernosti, ma desili tiež. No presne to vo mne vytváralo vzrastajúci záujem. Váhala som, či sa mám predstaviť, no mala som pocit, že to tak malo byť.

,,Som Antares," povedala som.

,,Ja som...." začal a na moment stíchol, akoby si vychutnával moju nedočkavosť.

,,Ja som ohúrený, že si si myslela, že ti poviem svoje meno," povedal a zasmial sa.

Nebolo to od neho milé, no ja som v minulosti zvykla vravieť rovnaké veci a preto som sa len usmiala.

,,Ale vieš čo? Keď inak nedáš, tak dobre. Som Gellert," povedal a otočil hlavu späť k vode.