Jún 1970

Otvorila som oči. Mala som pocit, akoby som sa zobudila zo sna. Pekelne dlhého sna. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo sa vlastne stalo. I keď otázkou bolo, či sa to naozaj stalo. Mohol to totiž byť opäť ďalší živý sen, spôsobený neznámym jedom.

No nech to bolo akokoľvek, nemala som poňatie o tom, koľko je hodín, či aký je vôbec deň. V každom prípade ma ale čakal návrat do temnej reality.

Spomenula som si totiž na situáciu pred tým snom, či návštevou zvláštneho času a miesta. A keď som si uvedomila, čo ma podľa všetkého čakalo, mala som chuť zatvoriť oči a vrátiť sa tam, odkiaľ som prišla.

No nespravila som to. Spomenula som si i na to, kým som bola. A že čeliť realite je niečo, čo by mal každý Black zvládnuť ľavou zadnou. Preto som sa rozhodla zhodiť zo seba tenkú deku a vstať z postele. Potichu som vyšla z izby do spoločenskej miestnosti, ktorá ale nebola taká veselá ako vždy. Dôvodom ale nebola aktuálna situácia, šlo o to, že bola ešte tma a teda všetci pravdepodobne ešte spali.

Oči mi zablúdili k hodinám, ktoré ukazovali čas pol štvrtej ráno, konkrétny dátum mi neprezradili. Mala som dve možnosti, ako zabiť čas do vyučovania. Mohla som tu sedieť a premýšľať nad tým, čo bolo skutočné a čo nie, čo bolo správne a čo nie, a predovšetkým nad tým, čo prinesie budúcnosť. Alebo som mohla pokračovať v spánku. A k rozhodnutiu mi stačil jediný pohľad na oblohu plnú hviezd za oknom.

Nezmeškala som ani deň. A teda buď to všetko bol len sen, alebo som sa jednoducho premiestnila v priebehu noci a vrátila som sa do tej istej chvíle. Nič sa nezmenilo a všetko i všetci boli takí, ako keď som tam bola naposledy, a teda po správnosti deň predtým. No pre mňa to bol asi týždeň, možno viac, a teda som sa na všetko a všetkých dívala trochu inak ako predtým. A hlavne som, zo dňa na deň, zmenila postoje k mojim vzťahom s Irmou, Rabastanom, bratmi, rodičmi, i s Dumbledorom. Prakticky som bola iným človekom. Teda aspoň ja som to tak cítila. Ostatní si však nevšimli nič, i keď som si vyslúžila niekoľko zvláštnych pohľadov, ktoré s tým však nemuseli súvisieť. Ale bolo to  zvláštne, väčšina z nich o mňa nezavadila pohľadom ani za bežných okolností, tak prečo teraz?

Spočiatku som vinu prikladala tomu, že som nedávala najavo strach a obavy ako ostatní. Ale keď som tie pohľady začala analyzovať, mala som pocit, akoby mi vraveli, že presne to odo mňa očakávali. Netušila som ale prečo.

Pre nedávne udalosti som úplne zabudla, že do konca školského roka ostávalo len niekoľko dní. Posledné dni sa toho nikdy nedialo veľa, pokiaľ išlo o učenie. Avšak pokiaľ išlo o všetko ostatné, aj za tri dni sa toho dokázalo udiať viac ako za zvyšok roka. Ja som ten čas strávila predstavovaním si aktuálnej situácie doma, premýšľaním nad tým, či bol gellert skutočný a trávením času s Irmou, ktorá opäť usmévom zakrývala nielen strach z oného temného čarodejníka, o ktorom sa v novinách písalo každý deň.

Ani som sa nenazdala a prišiel deň návratu domov. Ak som teda ešte nejaký mala, v novinách sa totiž spomínalo čoraz viac prípadov vyvraždených rodín a zničených domov Išlo najmä o muklov s deťmi s čarodejnými schopnosťami žijúcich v našom svete, no i zopár čarodejníckych rodín. Zrejme odmietli spolupracovať. Videla som desiatky šudentov, ako sa s výkrikom a slzami v očiach hodili k zemi po tom, čo si prečítali správy doručené sovami alebo ranné noviny.

Mňa prekvapenie čakalo hneď ako som vystúpila z vlaku. Bolo to prekvapenie v podobe oboch mojich rodičov čakajúcich na mňa a dokonca aj rozprávajúcich sa. Dalo mi to nádej, že vzťahy v našej rodine budú konečne normálne a preto som bola zvedavá, čo preberajú. Keď som sa ale priblížila dostatočne na to, aby som ich počula, všimli si ma a stíchli. Čakalo ma typycké privítanie a tichá cesta domov.

Tam všetci, a teda obaja bratia aj starý otec sedeli za stolom akoby čakali len na mňa. A aj čakali. Matka mi povedala, nech si sadnem k nim a nech na ňu ešte chvíľu počkáme. Urobila som ako povedala a ten čas som využila na poobzeranie sa, kedže nikto z prítomných nevyzeral na to, že sa chce rozprávať. Všetko bolo také, ako keď som odišla v septembri. Prišlo mi však zvláštne, že som nikde nevidela Kreachera. No netušila som, že presne to bude predmetom maminho stručného, no dôležitého monológu.

To, čo nám chcela povedať bolo, že náš domáci škriatok Kreacher utrpel nejaké, aj podľa čarodejníckych medikov závažné, zranenie a teda sa nám nejaký čas nebude môsť starať o domácnosť. A preto vraj prijmeme na výpomoc človeka, ženu. nezmienila sa, či je čarodejnica alebo nie, len že u nás bude bývať ona i jej dcéra, ktorá tiež navštevuje Rokfort.

Matka nikdy nebola zástancom zamestnávania ľudí na takú podradnú, i keď užitočnú prácu,no jej rozhodnutie bolo pochopiteľné. Domácich Škriattkov síce bolo veľa, no väčšina z nich slúˇila nejakej čarodejníckej rodine. A tí druhí, ktorých niekto oslobodil, by sa do služby dobrovoľne nevrátili. A čosi ako domáci škriatkovia na voľnej nohe neexistovalo. A kedže matka upratovať a variť nehodlala, toto bola jeidná možnosť. No i tak som mala pocit, že je za tým čosi viac.

A na koniec, akoby len tak mimochodom, spomenula, že tá pani aj s dcérou, prídu už zajtra.

Keď som si obzrela tváre ostatných, bolo mi jasné, že otec o tom vedel, starý otec nesúhlasil, no bál sa čokoľvek povedať, Sirius bol myšlienkami inde a Regulus sa to všetko snažil spracovať. A tieto emócie si na tvárach držali až do ďalšieho dňa.

Vtedy som sa zdržiavala pri vchodových dverách, pretože som mala za úlohu čakať hostí, ako vždy. A až keď sa ozvalo zaklopanie, začala som premýšlať, čo za ľudí to môže byť. keď som ale otvorila dvere, všetky myšlienky sa rozplynuli. Za nimi totiž stála Irma a, pravdepodobne, jej matka.