Bolo po zime, sneh sa roztopil a zo zeme začali vykúkať kvety. Slnko každým dňom svietilo čoraz intenzívnejšie a otepľovalo. Čoraz častejšie som si s Tonksovou robievala úlohy vonku. Kto by aj bol vo vnútri, keď vonku bolo tak krásje slnečno?

Bol asi taký začiatok apríla a ja som si znovu uvedomila, že budem musieť odísť z Rokfortu. Snažila som sa to ignorovať, ale táto myšlienka mi nedala pokoja. Začala som sa teda pýtať.

Najprv som začala u Tonksovej:
,,Nebojíš sa, že ti bude chýbať Rokfort?"
,,Nie, budem rada, že vypadnem, aj keď je tu super. Teším sa na to, čo bude potom," odpovedala bezstarostne. To bola celá Dora. Veselá, bezstarostná a optimistická. Presne takú som ju poznala.

Aldena som sa radšej ani nepýtala. Hoci sa náď vzťah urovnal, už to nebolo tak ako predtým. Bryce mi povedal, že nevie a tak som to skúsila u poslednej osoby. Čudovala som, že jeho sa mi to nenapadlo spýtať už skôr.

Spýtala som sa Charlieho.
On mi povedal tú najkrajšiu vec na svete. To on mi zakaždým vykúzlil úsmev na tvári.

,,Vieš, mne bude Rokfort chýbať, ale vždy sa budem pozerať, čo bude ďalej. Bude fajn si spomenúť. Ja nie som veľký rečník. Niekto by ti to asi povedal lepšie."
Mne to stačilo. Od radosti som ho objala.

Bola som veľmi šťastná, že mám Charlieho. On vždy vedel, čo potrebujem. Nikoho lepšieho som si nemohla nájsť, to bolo jasné.

~~~

Hello! Zase trochu emotívnejšia a kratšia kapitola, snáď sa vám páčila :D

Sophie