Prechádzala som sa po ulici a v ruke som držala mobil. Asi len pre istotu, keby mi niekto volal.

,,Niekde tu musí byť," zašomrala som si popod nos. Jongsoo mi predsa vyslovene povedal, že ma bude čakať na tejto ulici, pri reštaurácii, kde som práve stála. A jeho nikde!

Využila som teda čas na to, aby som si poriadne poobzerala ulicu. Stmievalo sa, preto bola ulica rozsvietená a všade mi dráždili oči neónové nápisy a svetlá. Aj keď som ich cez tú masu ľudí nevidela až tak veľa. Ľudia sa tu prechádzali, vysedávali vo vysvietených podnikoch či sa niekam ponáhľali s jedlom v ruke.

,,Danbi," ozval sa tichý hlas.

Otočila som v hlavu a uvidela som toho, kvôli ktorému som sa tam dotrepala. Jongsoo sa na mňa pozeral svojimi modrými očami, ktoré sa mi vždy tak páčili. No inak som ho nenávidela. Namyslený hlupák, ktorý nevedel absolútne nič.

,,Jongsoo," odpovedala som chladne, aj keď takýto tón hlasu bol pre mňa typický. No jemu to očividne nevadilo, keďže mi otvoril dvere do reštaurácie a vošli sme dnu.

Reštaurácia zvonku vyzerala ako nenápadný malý podnik, no len čo som vošla dnu, zistila som, že to bol veľmi mylný dojem. Bola to obrovská miestnosť so stolmi a stoličkami, s obrazmi na stenách a inými doplnkami, ktoré vytvárali dojem luxusného podniku.

Keby som bola nejaký zasnívaný rojko, pravdepodobne by som sa obzerala na všetky strany. No ja som bola zvyknutá na luxux a nikdy som nesnívala, vždy som nohami stála pevne na zemi.

Jongsoo sa práve rozprával so zamestnancom. ,,Dobrý deň, mám tu rezerváciu na meno Park Jongsoo."

,,Hneď to bude, pán Park, len to musím ísť skont-"

,,Žiadna kontrola sa nekoná!"zahúkal náhle Jongsoo na úbohého čašníka alebo kto to bol, ktorý sa začal od strachu triasť. Miestnosť stíchla a všetci sa na nás pozerali. ,,Som Park Jongsoo a pustíte ma tam bez nejakých sprostých zdržovačiek! Rozumiete mi?"

,,A-ale," odvážil sa zamestnanec namietať, keď vtom sa ozval ďalší mužský hlas.

,,Pána Parka pusti bez kontroly, poznám ho," ozval sa neznámy, zrejme majiteľ, ktovie.

,,D-dobre," zakoktal sa zamestnanec a odišiel niekam inam.

,,Nasledujte ma, pán Park... á, vidím že máte so sebou aj slečnu...,"

,,Lee," odsekla som. Tón jeho hlasu ani výraz na jeho tvári sa mi absolútne nepáčili. 

,,Nemáte v sebe štipku zdvorilosti, slečna Lee?" zdvihol obočie, popričom sme s ním kráčali po chodbe, ktorá viedla pravdepodobne do nejakej ďalšej miestnosti.

,,Mám, ale nie pre niekoho, kto sa chová tak ako vy," odpovedala som čo najviac presladene, ako som to zvládla. Medzitým sme prišli na koniec chodby.

Mýlila som sa. Predo mnou nestála miestnosť, ale schody. Takže táto budova očividne mala dve poschodia... zaujímavé, nemala to byť len klasická pouličná reštaurácia?

Niečo mi tu nesedelo. Ten luxus, ďalšie poschodie, to, že Jongsoo mohol ísť bez povolenia na akúsi rezerváciu... bolo to divné.

Začali sme teda kráčať po schodoch nahor. Jongsoo sa potichu rozprával s tým ďalším mužom, ale nevedela som rozoznať, čo hovorili.

Hneď ako schody skončili, ocitli sme na druhom poschodí (aké nečakané). A tam sme vstúpili do akejsi miestnosti, ktorá bola naľavo od schodov.

Izba nebola veľká, ale dávala mi ten dojem, keďže tu bolo veľmi málo vecí. Vlastne len stôl, zopár stoličiek a niekoľko poličiek s knihami.

Jongsoo mi prisunul stoličku, na ktorú som sa vďačne usadila. Hneď po mne si sadli aj Jongsoo aj neznámy muž.

,,Takže, slečna Danbi Lee," prehovoril a mne sa napriek zvedavosti, prečo sme tu, do srdca vkradol strach. Ako to, že vie moje krstné meno, pričom priezvisko nevedel? Pýtal sa na to, keď sa rozprávali popri ceste po schodoch? Opäť sa ma zmocnil pocit, že tu niečo nesedí. A ten pocit vo mne vyvolal len fakt, že ma oslovil celým menom!

,,Určite viete, prečo ste tu," pokračoval, no prerušila som ho. ,,Nie, neviem to."

Muž zdvihol obočie, chcela som mu niečo štipľavé odseknúť, no Jongsoo ma predbehol. ,,Nepovedal som jej to."

,,Dobre teda," vzdychol si neznámy. ,,Z Busanu sa do Soulu sťahuje jedna mladá slečna. Volá sa Park Jiyoon a bude chodiť na tú istú školu ako ty, do triedy s Choi Eunji."

,,Eunji, hovoríte?" zdvihla som obočie. To dievča som poznala len z videnia, ale vedela som, že sa jej najmenej polka univerzity vysmievala. Za čo, to sa ku mne už nedonieslo.

,,Jiyoon teda vstupuje do cudzieho prostredia, dokonca mesta, aby si splnila svoj sen, študovať na univerzite Yonsei. A ty... tvoja jediná úloha..."

Vtom mi konečne všetko docvaklo. ,,Mám jej spraviť to, čo som spravila Hajoonovi," pochopila som.

Neznámy muž prikývol. A keďže si očividne myslel, že viac už netreba povedať, povedal: ,,Choďte."

Naraz sme s Jongsoom vstali a išli ku dverám, ktoré mi podržal. Zamračila som sa. Čo najrýchlejšie som išla po chodbe, dole schodmi a po ďalšej chodbe von z budovy.

Privítal ma dážď. Očividne sa rozpršalo, kým sme tam sedeli. No čo už, prejdem sa po daždi. Dáždnik som nemala a inú možnosť som nemala.

V hlave mi vírili myšlienky. Takže sem som sa dotrepala na stretnutie, ktoré netrvalo ani päť minút? Aby som sa dozvedela toto? Zničiť život mladému dievčaťu, ktoré si sem prišlo splniť sen?

Bolo mi na zvracanie. Z toho neznámeho muža. Z Jongsooa, ktorý to pravdepodobne navrhol. A hlavne, zo seba samej. Súhlasila som s tým. Prečo? Lebo som zbabelá. Jongsoo by mi mohol hocičo urobiť, o tajomnom ani nehovorím. Ďalej som uvažovala v podobnom duchu, ale na nič som neprišla.

Medzitým som dokráčala domov, celá uzimená a premočená. Keď som vošla do svojho miniatúrneho bytíku, pripadal mi ako raj. Bolo tu príjemne teplo a nepršalo tu, to bola teraz moja hlavná priorita. Taktiež tu nemohol spoza skrine vyskočiť Jongsoo alebo ten tajomný muž, čo bol s ním.

A ja som bola rada, že aspoň chvíľu nemusím uvažovať len o dievčati, ktorému musím zničiť život.