Pohľad Charlotte

Peakpaw chvíľu trvalo kým si zvykla na prítmie v brlohu svojho veliteľa, no keď ho uvidela, bola by radšej keby zostal v tieni. Jeho horiace, zelené oči si ju v tichu prezerali.

"Počula som, že si ma chcel vidieť, Poisonstar." Začala opatrne, kedže jej prišlo zváštne, že ju veliteľ zavolal tak neskoro v noci, keď ju všetci spali.

"Áno, Peakpaw. Chcel som ti oznámiť, že ty a tvoji súrodenci ste už pripravení stať sa bojovníkmi." Povedal veliteľ chladne ale mladšiu mačku nezpúšťal z očí.

"Ja... Ďakujem. Som rada, že si myslíš, že sme už pripravení." Povedala potešene Peakkpaw ale na veliteľovi videla, že ešte neskončil.

"Chcel som ti dať ešte jeden návrh." Povedal Poisonstar a čakal.

"Áno?" Spýtala sa nechápavo Peakpaw. Chcela sa už otočiť a odísť ale zostala.

"Ako vieš, tak Viperstripe je mŕtva... Peakkpaw ty si skutočne pekná a navyše mladá a silná. Predpokladám, že túžiš mať raz mačatá." Povedal veliteľ a Peakkpaw si uvedomila kam tým mieri. To predsa po nej nemohol chcieť.

"Nechcem ťa nijak uraziť, veliteľ, ale necítim sa byť pripravená stať sa družkou kohokoľvek. Takže musím tvoju ponuku odmietnuť." Povedala Peakpaw. Poisonstar predsa musel pochopiť, že nemá záujem, nie?

Veliteľ však bez slova vstal a prišiel až k Peakpaw, tak blízko že na svojej srsti mladá mačka cítila jeho dych.

"Myslel som, že ťa tvoj učiteľ naučil, že v kóde bojovníkov je povedané, že slovo veliteľa je zákon. Nechcem aby si ma milovala. Stačí ak sa pred klanom budeš tak tváriť a urobíš všetko, čo od teba budem chcieť." Povedal Poisonstar a Peakpaw cítila ako sa jej zo strachu naježila bielo-sivo-strieborná srsť.

"Poisonstar... Prosím, ja nechcem." Povedala Peakpaw a cítila ako sa jej do očí tlačia slzy.

"Dobre. Myslel som, že to s tebou vyriešim po dobrom ale ak nesúhlasíš..." Zavrčal Poisonstar.

Charlotte sa vystrašene prebudila, keď na tvári ucítila teplý, upokojujúci dotyk jazyka. Zdvihla hlavu a uvidela mačku s typickým tuxedo sfarbením ako ju žltými starostlivými očami pozoruje.

"Si v poriadku, Lotte? Celá si sa v spánku triasla." Povedala jemne Via a upokujúco jej začala čistiť srsť.

"Áno, som. Bol to len sen. Nič viac." Povedala Charlotte a rozhliadla sa. Už nebola členkou OphiuchusClanu. Teraz žila svoj šťastný život tu s dvojnožcami.

"Zase Poisonstar? Je mŕtvy už pár mesiacov, vieš predsa, že ti už ublížiť nemôže." Povedala Via, keď skončila s čistením srsti.

"Už dlhšie sa mi ten sen nesníval ale dnes opäť. Myslela som, že tie sny už prestanú." Povedala Charlotte.

"Počkaj, kde sú mačiatka?" Spýtala sa vystrašene Charlotte, keď si všimla, že jej potomkovia zmizli.

"Upokoj sa. Dvojnožci kúpili novú hračku, tak sa s nimi teraz hrajú." Vysvetlila Via.

Charlotte len prikývla a vstala z pohodlného, mäkkého pelechu aby našla svoje mačatá a najedla sa. Via jej išla po boku.

"Charlotte, chápeš predsa, že už čoskoro si tvoje mačiatka a adoptujú noví dvojnožci. Nemôžeš ich chrániť večne." Povedala potichu Via.

"Chcem len aby boli v bezpečí." Povedala Charlotte a od ďalšieho pokračovania ju prerušil hravé výkriky jej mačiat.

"Mami! Mami! Videla si už tú novú hračku, čo nám dvojnožcami priniesli? Je úžasná!" Nadšene vykríkol provorodený syn Charlotte - Tom nasledovaný svojimi súrodencami.

Charlotte mala už pocit, že ju zlé spomienky na sen z dneška opustili. Vrátili sa však ako blesk, keď sa pred ňou zastavil jej syn. Ryšavo-hnedý kocúr s čiernymi pruhmi a bielymi znakmi. Tie svetlo-zelené oči by spoznala všade. Bol priam kópiou Poisonstara - jeho otca.

Charlotte to ale okamžite vymazala zo svojej mysle. Svojho syna milovala a urobila by pre neho čokoľvek, bez ohľadu na to ako moc je pripomínal, to čo sa v tú noc stalo.

"Ešte nie ale ak sa vám tak veľmi páči, isto bude skvelá." Povedala Charlotte a pozrela sa aj na svoje dve ďalšie mačiatka.

Phia a Ewan. Tí narozdiel od svojho brata zdedili svoju bielu srsť so striebornými a sivými škvrnami po nej. Zatiaľ, čo Phia rovnako ako Tom mala oči svetlozelené, Ewan ako jediný z vrhu ich mal modré.

Charlotte zdvihla hlavu, keď sa k nej natiahli mláďatá dvojnožcov aby ju pohladili a Charlotte im to viac ako ochotne dovolila. Možno bola z klanu ale pozornosť od dvojnožcov si jej náramne užívala.

Ako jej však včera Via povedala, tak ich dvojnožci odchádzali dnes na dva týždne preč a brali sebou zvláštne nafukovacie, gumené veci. Ani jedna z mačiek nechápala, na čo im niečo také je ale hž dávno pochopili, že riešiť rozhodnutia dvojnožcov je strata času.

Via to vraj už zažila pred rokom. Po dobu ich neprítomnosti sa o nich bude starať s
dvojnožkyňa, ktorá bývala vedľa. Aj keď jej jedinou úlohou im bude každé ráno nasypať jedlo a vymeniť vodu. Via tvrdila, že dlhšie sa v ich dome ani nezdrží.

Charlotte sa jej ani nedivila. Občas tú dvojnožkyňu videla, meď sedela na plote záhrady. Bola mladá a skoro stále mala v ušiach akési zvláštne kábliky. Ale ako sa už Charlotte a Viou rozhodli, riešiť dvojnožcov aj tak nemá zmysel. Keď sa s nimi dvojnožci rozlúčili, vyšli von a s kuframi odjeli v ich aute.

"Môžeme ísť na záhradu, mami?" Spýtala sa Phia, po chvíli, čo sa so súrodencami dohrala.

"Samozrejme ale pôjde s vami Via." Povedala Charlotte a mačiatka rýchlo prilývli. Via venovala Charlotte pohľad plný vyčerpania.
Pre Viu bola chvíľa strávená strážením troch hyperaktívnych mačiat celá večnosť. Charlotte ale vedela, že ich Via v skutočnosti miluje ako vlastné.

Keď Via s mačatami zmizla cez mačacie dvierka, nasledovaná natešenými mačiatkami, Charlotte sa mohla konečne pustiť do jedla. Granule síce nechutili myš alebo králik ale ani neboli zlé. Po pár sústach a napitiu si Charlotte spokojne vyskočila na sedačku a vyhrievala sa na slnečom svetle, ktoré na ňu cez slnko dopadalo.

Hoci netušila ako dlho si pokoj v slnečných lúčoch užívala, netrval večne. Prerušili ju náhle zvláštne zvuky na záhrade. Neboli dobre počuť ale Charlotte sa rozhodla to skontrolovať. Zoskočila na zem a zamierila v východu.

Prešla cez mačacie dvierka a v tej chvíli sa jej takmer zastavilo srdce. Na jej záhrade bolo niekoľko túlavých mačiek a tri z nich držali v za srsť na krku jej mačatá.

"Zrejme máme spoločnosť. Škoda, že už odchádzame." Zasmial sa dlhosrstý, biely kocúr s jantárovými očami.

"Nie! Nemôžete mi ich vziať!" Zavrčala Charlotte a bola pripravená zaútočiť. Zrazu sa však objavili ďalšie mačky a ona vedela, že by ich sama nikdy neporazila.

"Ešte slovo a od tvoja kamarátka to schytá." Zavrčala chudá, tmavosivá mačka, ktorá držala Viu pritlačenú k zemi.

Charlotte nezostalo nič iné len zostať stáť, kým musela sledovať ako túlavé mačky odnášajú jej mačiatka. Keď už takmer všetky zmizli. Tmavosivá mačka pustila Viu a zmizla skôr ako by jej to Via stihla opaltiť.

Na plote medzi záhradou a ulicou zostala už len jedna mačka, ktorá pozorovala ako ostatní z jej skupiny bežia ulicou.

Charlotte mala pocit, že jej niekoho pripomína. Ryšavo-hnedá srsť, čierne pruhy, zvláštne, nepravideľné, biele škvrny... Tesne predtým ako odišla sa však otočila a vtedy Charlotte prešla vlna strachu. Tie svetlozlené oči...