Pred 3 rokmi...
Na nočnej oblohe žiarili hviezdy a mesiac bol takmer v splne. Aj napriek tomu, že bola hlboká noc tak sa v meste stále ozývali zvuky. Nikdy nenastalo úplné ticho a to ani túto noc.

Biela mačka s čiernymi a ryšavými škvrnami, na ktorých mala pruhy. Jej jantárové oči jasne žiarili v tme. Ležala vedľa svojho druha, hnedo-ryšavého kocúra s bielymi škvrnami a tmavými pruhmi. Jeho meno bolo Poisonstar a bol veliteľom ich klanu.

Mačka čakala až zaspí a keď si bola istá, že tvrdo spí, odtiahla sa. Bola unavená z toho predsierania. Každý deň trávila po boku svojho druha a dúfala, že by k nej aspoň raz prejavil trochu lásky. Za celé mesiace, čo boli druhmi sa to ale nestalo ani raz.

Pri pomyslení na to len tlmene zavrčala. Kvôli hlúpemu sľubu a donúteniu mu bola pred klanom verná. Mimo klanu však žila úplne iný život plný tajomstiev.

Mačka sa vyplížila z ich spoločnej nory, ktorou bola jedna z rozpadajúcich sa miestností v starej, dvojnožcami opustenej budove a vyš do veľkej, rozľahlej miestnosti rozpadnutej budovy, kde spali ostatní členovia klanu.

Potichu okolo nich prešla a zamierila k jednej z rozpadnutých stien budovy, kde bol hlavný vchod do tábora. Na stranách stáli dvaja bojovníci, ktorí mali nočnú hliadku. Venovala im len nadradený pohľad a obaja bojovníci len odvrátili tváre a nechali mačku prejsť.

Temnými ulicami prechádzala škvrnitá mačka až na druhú, odľahlú stranu mesta. Táto časť bola príliš vzdialená od tábora klanu a nepatrila už medzi ich územie. Nikto z klanu sa neodvažoval odísť tak ďaleko mimo územia ale mačka jej sebavedomým krokom postupovala ďalej.

Konečne jej kroky začali spomaľovať a zastavila sa až na námestí mesta pri fontáne, z ktorej striekala voda. Pred fontánou sa usadila a čakala.

Netrvalo dlho a na námestí sa objavil kocúr. Mal hustú, sivú až modrú srsť a nezvyčajne tmavé, modré oči, ktoré okamžite spočinuli na škvrnitej mačky. Ladným krokom k nej pribehol a pozdravil sa s ňou jemným, olíznutím tváre, zatiaľ čo sa škvrnitá mačka k nemu pritiskla.

"Už som sa začínala obávať, že neprídeš." Povedala mačka a sledovala pohľadom kocúra.

"Bolo ťažké dostať sa z tábora, tak aby ma nik nevidel ale ako vidím, tak pre teba to nebol žiadny problém, Viperstripe." Pousmial sa kocúr a olízol Viperstripe ucho.

"Musím ti niečo povedať, Hyacinth. Poisonstar sa chystá s klanom odísť z mesta. Chce ísť na územie klanov znamení a pomstiť sa im za to, čo sa stalo pred dávnymi časmi." Povedala Viperstripe a sklopila zrak. Nastalo ticho.

"Takže musíš odísť a už sa nikdy neuvidíme." Povedal po chvíli Hyacinth a Viperstripe len prikývla.

"Opäť ti ublížil, však? Nesúhlasila si s tým a on ťa napadol. Nemusím sa ti ani pozrieť do očí aby som videl skutočnosť." Zavrčal Hyacinth a Viperstripe k sebe pritiskol.

"Nejde len o to. Ja... Budem mať mačatá. Tvoje mačatá, Hyacinth." Povedala Viperstripe a odtiahla sa. Zahnala smútok zo svojej tváre a opäť nasadila svoj bežný sebevedomý pohľad.

"Ako vieš, že som otcom ja?" Spýtal sa trochu pochybovačne Hyacinth.

"To je niečo, čo proste viem. Ako vidím tak miesto toho aby ťa trápilo, to že ich nikdy neuvidíš, tak ti mi neveríš, že sú skutočne tvoje." Mierne nahnevane zavrčala Viperstripe.

"Samozrejme, že ti verím, moja drahá. A stále ti pripomínam, že máš možnosť so mnou odísť k nám. Určite by ťa prijali a Poisonstar by si ani nevšimol, že si zmizla." Povedal Hyacinth a obtočil si chvost okolo labiek.

"Už som ti predsa povedala, že to nejde. Mám všetko o čom som kedysi snívala. Som zástupkyňa, mám za druha veliteľa, som rešpektovaná klanom..." Začala Viperstripe ale Hyacinth ju prerušil.

"Všetko to chcela tvoj matka, nie ty. To ona ťa do toho všetkého dostala. Ty si predsa Poisonstara nikdy nechcela. Ale keď sa stal zástupcom tak odrazu tvoju matku zaujímal a chcela aby si si ho získala za druha." Podráždene zavrčal Hyacinth a Viperstripe zostala na chvíľu len ticho sedieť.

"Aj tak s tebou nemôžem odísť." Povedala potichu Viperstripe a Hyacinth si len povzdychol.

"Tak sa s tebou teda lúčim, Viperstripe. Tváriš sa ako odvážna bojovníčka ale jediný pohľad do tvojich očí mi stačí na to aby som videl tvoj strach a všetky tvoje obavy. Milujem ťa. Postaraj sa o našich potomkov." Povedal Hyacinth, keď začínalo vychádzať slnko a obaja vedeli, že sa musia rozlúčiť.

"Budeš mi chýbať, Hyacinth. Sľubujem ti, že naše mačatá budú vyrastať v bezpečí a pod ochranou tých, ktorí ich budú milovať. Tiež ťa milujem." Povedala Viperstripe a poslednú vetu potichu zašepkala.

Dvojica sa k sebe naposledy pritúlila a obaja si užívali teplý dych toho druhého a načúvali zvukom svojich sŕd, ktoré v sa v tej chvíli zosúladili a bili ako jedno.

Nakoniec sa od seba museli odtiahnuť. Obaja sa na seba pozreli, pričom obaja v hĺbke duše vedeli, že je to naposledy, čo sa vidia. Po tejto krátkej chvíli, keď sa na seba pozerali akoby nikdy nechceli zabudnúť na to ako ten druhý vyzerá, sa obrátili a každý sa rozišiel svojím smerom, k svojmu táboru.

Viperstripe a ani Hyacinth však netušili, že z poza rohu ich pozorujú lačným pohľadom dve temnočierne oči bez jedinej známky svetla v nich. A nikto nemohol tušiť, že tieto oči, ktoré neodrážali žiaru hviezd, ich budú sledovať po zvyšok ich životov, rovnako ako sledovali generácie pred nimi a budú sledovať aj ďalšie generácie po nich.

To však nikto netušil a tak Viperstripe rýchlym krokom mierila späť k táboru svojho klanu. Prebehla cez tmavé ulice mesta až k rozpadnutej budove, ktorá bola táborom územia jej klanu. Bez jediného slova prešla vchodom do tábora a ľahla si k svojmu druhovi, tak aby ho neprebudila.

Zavrela a dúfala, že sa ešte trochu vyspí predtým ako celý klan raz a navždy odíde z mesta, v ktorom každý z nich strávil celý život.

Do tábora ju ale nasledoval aj temný pohľad čiernych očí. Chvíľu ju sledoval a nakoniec sa pod očami objavil aj spokojný úsmev. Oči aj s úsmevom po chvíli zmizli v temnote posledných zvyškov noci, než nočnú oblohu načisto vystriedali lúče slnečnej žiary.