Temnota. Temnota bola mojím životom, mojou potravou, i mojím poslaním. Žil som z nej, aj pre ňu. Pohyboval som sa v tme a zároveň som bol tmou. No nie vždy to tak bolo. Pred nejakým časom, ktorý by pre muklov i čarodejníkov predstavoval aj niekoľko generácii, no pre nás, dementorov, to bol len zlomok života, sa so mnou dialo niečo, čo by sa dalo pomenovať puberta.

Náš druh sa nezapodieva vekom, je to len ďalší nepotrebný výmysel ľudí, no i tak si ho pamätáme. Teda aspoň ja.

Mal som vtedy štyridsať. Pracoval som pre ministerstvo, ako každý iný člen nášho druhu. Pred niekoľkými desiatkami rokov nás k tomu vtedajší minister mágie donútil, no to je už iný príbeh. Mal som teda štyridsať a práve ma preradili do Azkabanu. Bol to môj prvý deň v novej práci, ktorú by som nazval skôr otročením, no keďže by mi tam nikto, okrem starých skúsených dementorov, ktorí by ma za to s maximálnou pravdepodobnosťou nahlásili, nerozumel, radšej som si to nechal pre seba. Z nového prostredia som nebol práve nadšený, no to, že hneď ako som vstúpil do budovy, po mne všetci zazerali a za chrbtom ma ohovárali, ma naozaj štvalo. No nič som s tým nezmohol. Zaradili ma na najvyššie poschodie, kde držali tých najnebezpečnejších väzňov. Myslel som si, že v tej časti nájdem skôr už spomínaných starších a skúsenejších z môjho druhu, no opak bol pravdou. Boli tam prevažne ustráchaní dementori, z ktorých väčšina bola oveľa mladšia ako ja. Pri ľuďoch to nebolo o nič lepšie. Neprišlo mi fér, že tú najnebezpečnejšiu prácu nechali na mladých a neskúsených. No ako raz niekto múdry povedal, život nie je fér.

Nikto mi vtedy nepovedal, čo mám robiť. Len na strčili k ostatným do Čiernej chodby (tak sa cely na najvyššom poschodí prezývali) a zamkli za nami dvere. Pomaly som sa krokom, ktorý bol v mojom podaní skôr vznášaním sa, presunul na druhý koniec chodby. Problémom bolo, že som nemal na výber a musel som prejsť okolo každej jednej z ciel. Obyvatelia prvých troch spali, no pri štvrtej som nemal toľké šťastie. Bola v nej zavretá nejaká šialená čarodejnica, pravdepodobne stúpenkyňa Lorda Voldemorta. Nemohol som si pomôcť a zastal som. Jej ónyxové oči ma akýmsi spôsobom ovládali. Pozrel som priamo do nich, takže som k nej otočil aj svoju tvár.

„No fúúúj!" skríkla a ruky, ktorými zvierala mreže cely, zovrela v päste „Ty si ale odporný!" zvrieskla a šialene sa rozrehotala, pričom zatrepala hlavou a niekoľko prameňov mastných rovných čiernych vlasov jej padlo do očí. Prudko som odvrátil hlavu a pokračoval v ceste. Na podobný prístup som bol zvyknutý, no i tak sa ma to dotklo.

V ďalšej cele nikto nebol. Teda, iba na prvý pohľad sa to tak zdalo. Keď som sa lepšie prizrel, zbadal som nízkeho chlapa, možno nejakého raráška. Sedel v strede cely v tureckom sede a otočený bol chrbtom ku mne. Uprene som ho sledoval aj niekoľko minút, no rarášok nehol ani brvou. Aby som pravdu povedal, znervózňovalo ma to.

V ďalšej, poslednej cele, som uvidel chlapca. Mal šestnásť a priviezli ho asi pred týždňom. Tiež bol stúpencom Pána Zla, no len zopár týždňov, potom ho chytili a zavreli. Poznal som ho, no to asi každý. Jeho „tragický príbeh" bol totiž predvčerom v novinách a odvtedy sa o tom hovorilo úplne všade. Jeho meno mi vypadlo, no ostatné podrobnosti som si pamätal do bodky. Naše oči sa na moment stretli. Videl som v nich strach a smútok. Pre smrťožrúta netypické, myslel som si vtedy, no to bolo vtedy.

„Ahoj," povedal chlapec a usmial sa. Poobzeral som sa, na reakciu ostatných väzňov a strážnikov. Nikto nevenoval chlapcovi či mne ani percento svojej pozornosti. Najprv som tomu nerozumel, no potom, asi po minúte, mi to došlo. Ten chlapec hovoril v mojej hlave. Ale... ako? Vedel som, že medzi čarodejníkmi sú aj takí, ktorí majú podobné schopnosti, no ešte nikdy som nepočul o tom, že by to mohli uplatňovať na tvoroch ako ja.

„Ako sa voláš?" spýtal sa chlapec. Nevedel som, ako mu odpovedať. Ak by som to vyslovil nahlas, bolo by to podozrivé a ani by mi nerozumel. A čo keby som si to len pomyslel? Napadlo mi a tak som to skúsil. Nebolo to jednoduché, predsa len, nie sme tvory stvorené na myslenie. Ale asi to vyšlo, pretože chlapec znovu povytiahol kútiky.

„Ja som Regulus," predstavil sa aj on. Usmial som sa. Vlastne, usmial som sa len v duchu, moje ústa totiž vedeli len jedno, a usmievanie to určite nebolo. Ale chlapec to zrejme pochopil. Prstom mi naznačil, aby som šiel bližšie. Nebol som si istý, či je to dobrý nápad. No Regulove oči sa ukázali byť omnoho presvedčivejšie ako oči šialenej čarodejnice. Poobzeral som sa a keď som si bol istý, že ostatní strážnici (dvaja dementori a jeden mladý čarodejník) si ma nevšímajú, pristúpil som k chlapcovej cele.

„Si tu nový?" spýtal sa po chvíli ticha mladý väzeň. Prikývol som. „Aj ja. Môžeme... môžeme byť priatelia," navrhol. Chcel som mu odpovedať, keď v tom sa ťažké dreveno-kovové dvere rozleteli a zjavil sa v nich vedúci zmeny. Čakal som, že nás pošle domov, no on sa ani nepozdravil a na malý kovový stolík pri dverách položil tácku. Bolo na nej sedem tanierov s chabým množstvom nejakej gebuziny. Sedem. Šesť pre väzňov, jeden pre strážnika. Pre nás nič. Ľudia si totiž mysleli a aj si stále myslia, že my nepotrebujeme jesť, že sa živíme spomienkami. Nie je to celkom tak, my jesť môžeme, len bez jedla vieme aj vydržať. A k tým spomienkam sa ani nejdem vyjadrovať.

Na nasledujúcich pár týždňov sa obyvatelia Čiernej chodby stali mojou rodinou. Traja večne spiaci väzni, z ktorých u jedného sa nakoniec ukázalo, že je mŕtvy. Šialená smrťožrútka, ktorá mi deň čo deň opakovala, aký som hnusný. Meditujúci rarášok, ktorý sa nehýbe. Nehovoriaci hnedovlasý strážnik, o ktorom som sa dozvedel, že mu vyrezali jazyk. Dvaja dementori, ktorí so mnou aj tak nehovorili, mali sme to totiž zakázané. Ale hlavne malý Regulus, ktorý sa stal mojím jediným skutočným priateľom.

Dozvedel som sa ale aj veľa divných miestnych pravidiel. Ako som už spomínal, nesmieme sa rozprávať. Taktiež sme tu akoby uväznení. A tiež som sa dozvedel, že ja ani moji kolegovia dementori nedostávame jedlo, pretože si tí kreténi myslia, že vyhladneme a keď už to nebudeme môcť vydržať, tak z jedného z väzňov vysajeme dušu. Tých pravidiel bolo omnoho viac, no nemám toľko času, aby som ich všetky menoval.

Každý deň som sa ráno prešiel tam a späť popri celách a nakoniec som zakotvil na konci chodby. S Regulom sme sa zvykli rozprávať celé dni, možno aj noci. V Čiernej chodbe bola totiž nonstop tma, takže sme tam mohli byť týždne, či dokonca mesiace. Ale jedným som si bol istý, čas ubiehal rýchlo.

Potom však nastal deň, ktorý sa od ostatných líšil. Počítanie väzňov. Všetkých piatich sme mali doviesť dolu do jedálne. Pre každého z nás to bolo neznáme územie, preto nám na pomoc poslali niekoľko dementorov zdola. Tí sa ujali vedenia, čo spôsobilo, že som sa ocitol na úplne opačnej strane ako Regulus. Zišli sme po nekonečne dlhom rozbitom schodisku až na určené miesto a väzňov sme postavili do zástupu tvoreného menej nebezpečnými väzňami. Takto nejak sme tam stáli asi hodinu. Nič sa nedialo. Všetci boli ticho a počúvali povereného strážnika, ktorý postupne čítal mená väzňov. A potom to prišlo.

,,Hailey Brooksová!" skríkol strážnik. Nastalo hrobové ticho. Všetci sa začali zmätene obzerať. Potom mi to došlo. Hailey Brooksová bola tá smrťožrútka z nášho oddelenia. A nejak sa jej podarilo utiecť. Zrazu sa ozval výbuch. Všetci sa pozreli za zvukom, ktorý prichádzal od steny napravo odo mňa. V stene bola obrovská diera a pri nej stála tá čarodejnica. Jej výraz bol šialenejší ako zvyčajne. Všetci sa na ňu dívali, nikto sa ani nepohol. Z ničoho nič sa po nej rozbehol ten mladý strážnik z nášho oddelenia. Žena si to všimla. Ale i tak stála na mieste. Dvihla proti nemu ľavú ruku. Až teraz som si všimol, že drží prútik. Kde ho vzala?! Musela mať komplica. Niekde tu. A keďže sa to stalo až po tom, ako sme vyšli z Čiernej chodby, musel to byť niekto z inej časti. Dúfam.

,,AVADA KEDAVRA!" skríkla čarodejnica a z jej prútika vyšľahlo prudké zelené svetlo, ktoré mierilo rovno na srdce mladého strážnika. Ten sa zrútil k zemi bez známok života. To ma naozaj nahnevalo. Aj keď my vnímame emócie trochu inak, toto vo mne vyvolalo pocit hnevu ako nikdy. Vyletel som vysoko do vzduchu a rýchlosťou vetra som sa priblížil k čarodejnici. Tá sa pozerala niekam inam, takže si ma nevšimla. Moju prítomnosť zaregistrovala, až keď sa naše tváre takmer dotýkali.

Teraz ti neprídem škaredý? chcel som sa spýtať. Vedel som, že sa ma bojí, videl som jej to na očiach. Jej oči boli ako zrkadlo do duše. Tá jej bola rovnako temná ako moja, ak nie viac. No keď som z nej tú dušu začal vysávať, našiel som v nej aj niečo svetlé. A aj keď sa v nej to dobro strácalo, ako zrnko piesku v mori, predsa len tam bolo. No nebolo ho ani zďaleka tak veľa ako zla. Mal som moc nad všetkými jej spomienkami. Cítil som sa zle, no nahováral som si, že si to zaslúžila. Veď to bola pravda.

,,Prestaň!" ozvalo sa mi v hlave. Bol to Regulus. Okamžite som sa posunul čo najďalej od čarodejnice, ktorá sa zrútila k zemi. Nebola mŕtva... zatiaľ. Pozrel som sa na Regula, no on na sebe nedal znať žiadne emócie. Desilo ma to. Sklonil som hlavu a pobral sa k ostatným dementorom.

Nasledujúcich pár dní sa všetko ako-tak vrátilo do normálu. No v priestoroch Čiernej chodby vládla depresívna nálada. S Regulom sme sa nerozprávali. Takmer každú chvíľu sme si vymieňali súcitné pohľady, no ani jeden z nás v sebe nenašiel odvahu prehovoriť ako prvý. Bolo mi to ľúto, no nezostávalo mi nič iné, len pokračovať vo svojej každodennej rutine. A zmenilo sa aj to, že nikdy, keď som prešiel okolo cely smrťožrútky, nemal som silu sa na ňu pozrieť. A taktiež, síce netuším prečo, nám začali dávať jedlo. A väzňom jedlo dávať prestali. A to úplne z ničoho nič, zo dňa na deň! Smutne som sledoval, ako všetci štyria zvyšní väzni trpia hladom. Najviac ma trápil pohľad na Regula. Jedného dňa som to už nevydržal a rozhodol som sa mu svoje jedlo dať. Prišiel som k jeho cele a s čo najviac sklonenou hlavou som jedlo položil na podlahu. Rýchlo som sa otočil a dal sa na odchod, no zastal som.

„Ďakujem," povedal. Tentoraz to ale povedal normálne nahlas. Pozrel som sa naňho. Usmieval sa na mňa. „Jedz," pokynul som mu. Ešte chvíľu sa na mňa díval a potom sa pustil do jedla.

Potom sa už naozaj všetko vrátilo do normálu. Aspoň pre mňa. Konečne som si mohol naplno užívať čas, ktorý mi bol daný. Ale nakoniec prišiel deň, ktorého som sa obával. Deň, keď ma čas dobehol.

Na rannú službu ma neupozornilo trieskanie na zamknuté dvere, ale výbuch, ktorý ma dokonca odhodil o niekoľko metrov. Keď som sa znovu postavil, naskytol sa mi pohľad na situáciu, ktorá mi doslova trhala srdce. Ten, čo si hovoril Temný pán, stál uprostred hromady trosiek. Pri jeho nohách sa krčila čarodejnica s ónyxovými očami. Natiahol k nej ruku. Myslel som si, že svojej stúpenkyni pomôže vstať. Ale on v tej ruke držal prútik. Bez hocijakého náznaku ľútosti vyslovil zaklínadlo a z jeho prútika vyšľahlo zelené svetlo. Šialená čarodejnica skončila rovnako ako nemý mladík z nášho oddelenia. Pohľad Temného pána sa obrátil na Regula, ktorý stál pri stene napravo od neho.

„Poď ku mne, chlapče," povedal a vyceril zuby. Bol to síce pokus o úsmev, ale išiel z neho akurát tak strach. Regulus sa na mňa pozrel. A potom sa pozrel na Temného pána. Znovu sa otočil na mňa, no jeho výraz bol iný. Ospravedlňujúci. Jeden druhému sme sa dívali do očí. A potom Regulus vykročil smerom k Temnému pánovi. Chcel som zasiahnuť, no nestihol som. Voldemort sa totiž aj so všetkými svojimi pomocníkmi vrátane Regula odmiestnil.

Tým dňom sa moja rebélia skončila. Pochopil som, že všetci ľudia sú rovnakí. Že i ten najúprimnejší priateľ ťa raz sklame. A pochopil som, že sa nemôžem brániť tomu, čo som, ale musím to prijať. A tak som to prijal. Stal som sa dementorom ako každý iný. Vysával som z ľudí šťastné spomienky a živil som sa nimi. A už nikdy som nezjedol ľudské jedlo.

Prešli dva roky. Presne. Snažil som sa na všetko zabudnúť, no aj tak som na to myslel každý deň. Dnes ma spolu s ostatnými azkabanskými dementormi poslali na miesto údajného súboja. Keď sme tam dorazili, ocitli sme sa rovno uprostred boja. Na trávnatej ploche pred hustým lesom boli dve skupiny ľudí, ktorí po sebe vrhali zaklínadlá. Na jednej strane stál Lord Voldemort a jeho stúpenci. My sme sa mali pridať k druhej strane. Tej noci sa stalo veľa vecí. Veľa dobrých ľudí tam prišlo o život. Ku koncu som už nemohol. Presunul som sa k lesu a sledoval boj z diaľky. Voldemort sa vtedy postavil dopredu a vyslal kliatbu na konkrétneho mladého čarodejníka. Ale zaklínadlo ho nezasiahlo. Nerozumel som tomu. A nerozumel tomu ani sám Lord Voldemort. Z davu smrťožrútov vystúpil ešte niekto. Bol to človek, o ktorom som si myslel, že ho už nikdy neuvidím. Voldemortovi došlo, čo sa stalo, a na chlapca s havraními vlasmi namieril prútik. Zrazu mi prišlo na um všetko, čo pre mňa kedy Regulus urobil. Vždy sa so mnou rozprával ako s rovnocenným, nie ako iní čarodejníci. Ale hlavne mi ukázal niečo, čo som dovtedy nepoznal. Čaro priateľstva. A možno aj to bol dôvod, prečo som sa vrhol do rany smrtiacemu zaklínadlu, ktoré bolo pôvodne určené Regulovi.

____________________________________________

~Pôvodne do súťaže pre Bellatrix603

PS.: tento príbeh považujem za svoje životné dielo