THÓR

Osoba ktorá prehovorila vo mne vzbudila nádej.

Vo dverách stála agentka so založenými rukami. Vedel som kto to je. Pri útoku na New York bojovala na našej strane. Ako sa to volala? Už viem! Nadežda! Počkať, nie, to znie čudne...alebo-? Nie, určite nie...och, áno! Natasha!

Natasha sa otočila a kývla nám aby sme išli za ňou. Všetci traja sme ju ochotne poslúchli.

Keď videla, že ideme za ňou tak sa rozbehla.

Neustále nás však bobmardovala pokynmi ako:

,,Poďte, rýchlejšie, ešte aj leňochody sú rýchlejšie ako vy, bábovky! Makajte! Zachytia nás kamery!" Natasha presne vedela kadiaľ ísť aby sme sa vyhli kamerám.

Loki v jej útokoch pokračoval pretože stále opakoval:

,,Rosalind! Rosalind, chyť ma za ruku! Thór, to platí aj pre teba! Chyťte ma za ruky! Hej! Počúva ma tu niekto alebo čistá ignorácia!?"

Vybral som si čistú ignoráciu.

Po rýchlej exkurzii Avengers Tower sme sa dostali do akéhosi skladu. Natasha sa zastavila nad vecou ktorá bola prikrytá sivou a hrubou plachtou so znakom S.H.I.E.L.D.u.

Keď ju uvidela tak sa usmiala.

,,Pokiaľ nás kamery nezachytili, tak to dokážeme." zamrmlala.

,,Len tak mimochodom," zatiahol Loki ,,Mohol som vás zneviditeľniť, ale to by ste ma museli vnímať."

Až teraz som si uvedomil prečo nás chcel Loki chytiť za ruky... dobrý nápad, no mal to odôvodniť už predtým, no zjavne sa na našich výrazoch dosť bavil, tak som mu nechcel kaziť zábavu.

,,Na tejto základni," začala vysvetľovať agentka a oprela sa o zmienenú vec. ,,je jeden stroj, pomocou ktorého dokážeme vyvolať spomienky. Rosalind si vspomenie na väčšinu spomienok. Dokáže oddeliť ilúziu od skutočnosti."

Keď hovorila poslednú vetu tak plachtu odhrnula a zhodila ju na zem. Prach sa rozvíril a odhalil ležadlo na ktorom konci bol kruh, zjavne na hlavu.

Prikývol som na znak súhlasu aj keď som nechápal ako môže niečo také existovať. Aj keď...už som videl dosť vecí. Učil som sa reč hovoriacich stromov, mám lietajúce kladivo, moja frajerka vystreluje zo zeme šutre...už by ma nič nemalo prekvapiť.

,,Ale načo k tomu potrebuješ mňa?" opýtal sa Loki zvedavo.

,,S tvojou pomocou," povzdychla si. ,,jej nápor informácií nerotrhne hlavu, no stále tam bude isté ryziko."

,,Aké?" začul som štvrtého človeka v tejto miestnosti. Bingo! Bola to Rosalind.

,,Predsalen hovoríme o stroji ktorý má vyvolať spomienky ktoré sa nachádzajú v mozgu-"

,,Fíha, a ja som si myslel, že vzpomienky sú v žalúdku." skočil jej do reči Loki.

Natasha ho prebodla pohľadom.

,,Skrátka ti to môže poškodiť mozog." zhrnula.

Rosalind sa zamyslela a napokon vyhlásila:

,,Ako ho spojazníme?"

LADY SIF

Po ródeu so stoličku som sa pokúšala pozápasiť s dverami. Kree niesú blbý (väčšinou) vedia, že majú vo väzení ásgarďana. A práve preto boli tieto dvere poriadne zafašované.

Mlátila som do nich, kopala, ujúkala keď som si skoro zlomila nohu a popod nos si šomrala veľmi farbisté výrazy na adresu Kree ktorý robili tieto dvere. To posledné bolo najpríjemnejšie.

Keď sa mi nepodarilo, tak som sa pokúsila o najľahšiu vec akú som mohla urobiť.

,,HEIMDALL OTVOR TEN HLÚPY BYFRÖST A DOSTAŇ MA Z TEJTO PLANÉTY OPLÍVAJÚCEJ BLÁZNAMI ČO SA VENUJÚ VÝROBE NEROZBITNÝCH DVERÍ!" zrevala som na plné hrdlo.

Buď sa Heimdallovi moja prosba nepáčila alebo ju skrátka prepočul. Alebo ju NEpočul...

Rozmýšľala som ako je to možné keď mi došlo, že aj keď robili na Ros pokusi tak ju Heimdall nevidel. Kree musia mať nejaký zvláštny druh krytia. Alebo...alebo ich opäť kryje Loki...

Pomaly som to začala vzdávať. Sadla som si a oprela sa o jednu zo špinavých stien. Hlavu som zaklonila a zatvorila oči. Niečo mi však brátilo mať hlavu v tejto polohe.

Do očí mi udieralo akési svetlo. Hlavu som odtiahla a až po piatich sekundách mi došlo, že to svetlo tu nemá čo robiť. Pozrela som sa na jeho zdroj. Svetlo vychádzalo z okna. (Aké prekvapujúce!)

Opäť vo mne zablikala nádej. Vyskočila som, no noha ktorou som kopala do dverí sa ozvala a ja som spadla. Sykla som od bolesti. Pokiaľ nebola zlomená vtedy, tak teraz určite. No táto maličkosť mi nemohla brániť môjmu útoku na okno.

Odkryvkala som čo najďalej od okna a rozbehla sa. Keď som bola meter od okna, tak som skočila. Rukami som sa dotkla skla, no bolo klzké a o chvíľu som bola opäť na zemi.

Takže, zlé vlastnosti okna:
Klzké, vysoko vsadené, nerozbitné, napodiv bez mreží...môžem menovať ďalej. Toto okno malo všetko to zlé.

Ešte niekoľko krát som sa zahrala na mroža skákajúeho po korysti...na veľmi nemotorného mroža. Pokiaľ by som bola v súťaži o najlepšie capnutie na nos tak som jednoznačný víťaz. Toto okno bolo nezdolateľné a keďže som tvrdohlavý a odhodlaný človek tak som nasledujúce tri hodiny robila stále to isté. Snažila som sa lepšie odraziť, vyžšie vyskočiť, išla som ďalej, išla som bližšie, kričala som na okno sezam otvor sa!, no nič nezaberalo.

Pokiaľ sa mi podarí ešte niekedy vrátiť na Ásgard tak určite navrhnem Ódinovi aby rovnaké okná dal urobiť do všetkých väzníc. Dokáže to totiž väzňa naozaj nahnevať. Nevýhodou v tomto prípade je, že väznica na Ásgarde nemá ŽIADNE okná.

Od zlosti som tresla rukou do steny a zanechala v nej odtlačok svojej ruky. A vtedy sa vo mne zrodil ten sebevražedný plán.

Uškrnula som sa a zahľadela sa na stenu. Následne som sa vrhla ku mrežiam a skontrolovala svoje tušenie. Mala som pravdu! Pokiaľ sa stadiaľto dostanem, zneškodním všetkých Kree ktorý sa mi vrhnú do cesty, preraziť bezpečnostný systém, zneškodním Kree, dostanem sa z budovy, zneškodním Kree, dostanem sa z tejto planéty, zneškodním Kree- prepáčte, nechala som sa uniesť. To posledné nebude potrebné. No ostávala otázka ako sa dostanem z tejto planéty.

Po miliarde rokov ďalšia kapitola a ako som sľúbila, teraz uverejním ďalšie štyri. :)
Bianchi❤️