STEVE

Rozmýšľal som nad Furyho slovami. Čo ak tu Loki naozaj je? Ale čo ak sa mýli? Čo ak je tom niečo iné? Čo ak je to niečo horšie? Ostal som v miestnosti sám. V hlave mi však vŕtala ešte jedna vec. Kto bolo to dievča ktoré bolo s nami a pýtalo sa na Lokiho?

Romanovová hovorila o tom, že budeme mať na základni nejakých agentov, no ona bola zatiaľ prvá ktorá bola s nami a počúvala náš rozhovor. Nemala by robiť svoje agentovské veci? Nieje jej nadriadený stále Fury?

Rozhodol som sa potom Romanovovej opýtať. Stále mi to dievča prišlo zvláštne. Čo robila v jej izbe? Je tu predsa roboty ako na kostole.

Vedel som, že do súkromia sa chodiť nemá ale rozhodol som sa ísť do jej izby.

Presne som vedel kde majú agenti svoje izby. Vyhľadal som tú jej. Zistil som, že je to tri krát doprava, šesť krát dole a- ako ďalej? To je jedno skrátka som sa tam dostal. (Síce nerátam tú hodinu blúdenia ale dostal som sa tam.)

Dvere mala odomknuté preto som ich otvoril a vošiel. Jej izba bola v tvare obdĺžnika. Oproti mne bola tá kradšia strana na ktorej konci bolo okno. Na ľavom boku bol písací stôl so stoličkou nad ktorým bolo zrkadlo. Na pravo bola posteľ a vedľa nej skriňa. Izba bola uprataná. Bolo pekne ustlané a oblečenie bolo poskladané v skrini. Jediná rozhádzaná vec bol stôl. Ten bol plný papierov, zošitov, pier a ceruziek.

Jeden papier som chytil do ruky. Najprv som nevedel ako ho mám otočiť. Bol na ňom... hrad? Dá sa to tak nazvať? Bol vo tvare trojuholníka. Celí bol tmavou farbou s miestami kde bola čisto biela z čoho som usúdil, že to musí zobrazovať nejakú lesklú farbu. Ten istý hrad bol nakreslený aj zospodu ale akoby bol pod vodou. Jeho farby boli nevýrazné. Vyzerali ako korene stromu.

Ďalší obrázok ktorý som chytil do ruky bol akýsi znak. Mal som pocit, že som ho už niekde videl. Bol mi známy.

Ako som si obrázky prezeral tak som začul niečí hlas.

,,Čo tu stváraš?"

Prudko som sa otočil až mi papiere vyleteli z rúk. Vo dverách stála akási osoba.
Nebudem klamať. Vystrašil ma. Keď som sa bližšie pozrel tak mi odľahlo. Bol to iba Stark.

,,To dievča." povedal som. ,,Niečo sa mi na nej nezdá. Povedal som si, že sa pozriem do jej izby."

Tony nechápavo krútila hlavou a zohol sa po papiere. No keď uvidel čo na nich je tak bol bledší než papier na ktorom bol obrázok nakreslený.

Rýchlo papiere položil na stôl, následne vybral mobil a odfotil ich.

Vyzeral veľmi nervózny. Alebo to bol v jeho očiach hnev?

,,Čo je na tých papierich také dôležité?"nechápal som.

,,Čím menej vieš, tým je to lepšie." odbil ma a otočil sa na odchod. ,,Vypadnime z tadiaľto."

Nepotreboval som to počuť dvakrát a vybehol som z izby.

,,Prečo mi to nemôžeš povedať?" vyzvedal som. ,,Už si ako Fury."

Stark neodpovedal. Sme tím. Mali by sme zdieľať dôležité informácie a tento muž si myslí, že to celé zvládne v poriadku sám.

,,Pokiaľ je to dôležité tak to musíš povedať." nahneval som sa.

,,Je to až tak dôležité, že to nesmie nikto vedieť." odvrkol.

Vedel som, že s ním strácam čas. Vydal som sa za Romanovovou. Tá mi aspoň povie viac.

LOKI

Kree zistili, že som na tejto planéte. Keďže bola malá nebolo kam sa ukryť. Vzápätí som sám seba ohriakol.

Ale veď ja dokážem omnoho viac ako nejaký obyčajný Kree! Mohli mnou manipulovať iba dokiaľ...

A tu mi to došlo.

Zelený diamant! Ja ho nemám! Má ho Rosalind! Pôjdu po nej! Nie len preto, že ju chcú zabiť ale preto, že ma ten blbý šuter! Musím sa ku nej dostať! Ale ako?

Rýchli príval informácií ma donútil rýchlejšie rozmýšľať.

Rosalind je predsa na Ásgarde a tam sa ja nechcem dostať. Kree by ma následovali a s tým ich čudným chlapíkom čo pozná moje ilúzie by ma ľahko našli a tým by ma prezradili... Ale s tým šutrom budem silnejší...

Rozhodol som sa ryskovať.

Avšak nastal tu ďalší problém. Ásgard je príliš ďaleko. Nedostanem sa tam telepotáciou.

Jediná možná cesta viedla cez Kreesku planétu, následne by som šiel na Chromicu a z tej by som sa dostal vesmírnym prúdom na Ásgard.

Bolo tu ryziko že ma Kree chytia...ale keby som nepoužíval mágiu tak ma neodhalia, nie?

Musel som sa k Rosalind dostať a bolo mi jedno ako. Nazbieral som mágie koľko som potreboval a teleportoval sa na Kreesku planétu.

Ocitol som sa v lese. Okolo mňa boli vysokánske stromi zakrývajúce oblohu a pod mojimi nohami bola tráva pokrytá listami a vetvičkami.

Bol som ostražitý. Skrýval som sa za stromami až som pomaly z lesa vyšiel.

Uvidel som niekoľko domov a Kree ktorí sa tam potulovali. Otočil som sa na päte a kráčal naspäť do lesa. Toto mi ešte potrvá. Bez mágie a ďaleko nedostanem...

Keď som sa dostal mimo Kreeskej dediny tak som sa rozhodol ukradnúť jeden z tých ich portálov. Musia ich mať v nejakých laboratóriách.

Keď som tu bol naposledy tak boli niekde pri väznici. Porozhliadol som sa okolo seba a zistil, že väznica je hneď oproti mne. Pomaly som sa zakrádal a veril, že ma nikto nevidí ani nesleduje.

Vzápätí som sa zastavil pretože dnu vchádzala skupinka Kree. Odomkli si kľúčmi a skôr ako stihli zabuchnúť dvere som vkĺzol dnu a schoval sa.

Následne som vyšiel po schodoch a vyhýbal sa bezpečnostným kamerám. Vedel som, že najvrchnejšie poschodia sú pre väzňov a tie spodné sú laboratória. Bolo to tak zariadené kôli požiaru. Keby nejaký vypukol tak je čas zachrániť tvrdú prácu.

Obzrel som si niekoľko laboratórií. Všetky vyzerali rovnako, no každé sa špecializovalo na niečo iné.

Pohľadom som zablúdil k obrej presklenej miestnosti. Kree tam pobehovali a niečo robili. Nemohol som si nevšimnúť postavu ktorá na každého kričala čo má robiť a opravovala ich chyby v podobe karhania.

Vedel som, že by si ma niekto všimol keby som tam len tak vliezol preto som potreboval plán ktorý som rýchlo vymyslel.

Vošiel som do vedľajšieho prázdneho laboratória a všimol si tam niekoľko skúmaviek s ortuďou. Zlial som ich dokopy a polial niekoľko ďalších skúmaviek s látkami ktoré som v tom zhone nezisťoval.

Následne som zobral jeden z kahanov a zapálil som to. Ortuď hneď začala spolupracovať a rozhorela sa. Začal som zdrhať pretože som vedel čo príde. Výbuch.

Hneď čo som sa schoval za jednu zo stien tak som začul veľké BUM!!!

Kree to ihneď začalo zaujímať a tak sa tam vybrali. Ja som sa rozbehol do laboratória a schmatol dva portáli. Jeden som hodil o zem a ja som sa premiestnil.

Je pekné, že som sa premiestnil... ale ja som sa premiestnil- kam som sa to vlastne premiestnil?

Bola to akási opustená planéta. Mohla pripomínať Chromiku ale vedel som, že to nieje ona. Pozrel som sa na druhý kameň. Bolo na ňom napísané: Asgard.

Super. To mi uľahčí cestu len že ten druhý portál som chcel použiť na cestu späť!

Aj keď som vôbec nevedel kde to som, tak som to ani nezisťoval. Chystal som sa šmariť ten kameň za zem keď som začul akési hlasy za mnou. Niečo kričali a bežali. Otočil som sa. Za mnou bolo nespočet Kree. To muselo byť to vojsko ktoré som tu poslal! Ja som ich teleportoval na opustenú planétu a sám som na nej skončil! To je irónia!

Rozbehol som sa preč aby náhodou neskočil niekto so mnou, no ako som bežal tak som sa obzeral. Boli stále za mnou. Vďaka tejto nepozornosti som sa podkol s skončil na zemi. Kameň mi vypadol z rúk a odkotúľal sa do malého krátera.

Načiahol som sa za ním, no už nebol čas. Kree boli blízko, preto som kameň buchol o zem a dúfal, že žiaden Kree to nestihol.

Odrazu ma zahalila modrá žiara a ja som sa premiestnil domov. Môžem tomu vlastne ešte hovoriť domov?

Ahojte Midgarďania! Práve som sa vrátila z miesta menom Sĺňava. Čo je priehrada na Váhu. Pripravte sa na slohovku. Bolo to naozaj veľmi zábavné. 😂 Hneď ako som tam prišla tak ma privýtala trénerka a pripomenula mi, že neplávam 5km ale 3km. Skoro som vyskočila od radosti! Čím menej, tým lepšie. Následne som išla do stánku kde sme podpisovali papiere o nezávadnosti Coronou a na chrbát mi napísali čísla. Momentálne som bola 78. Áno správne 78. ktorá tam prišla. Dokopy nás bolo 88. Potom som mala chvíľu čas sa zoznámiť s vodou a tak som sa išla rozplávať a zistila som, že...je tá voda mokrá! A inak mala 18 stupňov takže som tam drkotala zubami. Veľmi som ľutovala, že som neoprén nechala doma. Inak som dostala červenú čapicu ktorá značila, že plávam 3km. Tí ktorí plávali 5 mali zelené a tí čo išli 1 tak mali biele. A potom sa postupne nahádzali do vody a plávali sme. Cez vodu som nevidela vôbec nič. Ani len svoje ruky. Hneď od začiatku som sa držala s nejakými dospelákmi a keď som oboplavávala bojku som chytala záchvaty strachu a šprintovala som. Na druhom kilometri mi tí chlapíci ušli o tri metre a na poslednom o desať. (Podrazáci!) No posledných 500 metrov bol čistý šprint a keď som obiehala nejaké baby v červených čapiciach tak mi išlo rozthnúť pľúca a odpadnúť ruky. Potom som podplávala Omegu a tresla do nej rukou. Keď som vychádzala z vody tak sa mi podlomili kolená a musel som chvíľu počkať aby si moje nohy zvykli, že ich už netíram trieskaním o vodu. Keď som z vody vyšla tak som cítila, že mi asi odídu prsty (Áno divné, ale prsty) a vôbec celé ruky. Na brehu ma už čakal tréner a dal mi ťap. (Jeeej!) Povedal mi že dievčatá ktoré som oboplávala som predbehla o celí kilometer! A potom som tri hodiny čakala na vyhlásenie... Chcela som ísť domov ale bývalá trénerka ma presvedčila aby som počkala. Skoro všetci z nášho klubu sa umiestnili. Počkala som. Začali vyhlasovať 5km. Moja kamarátka bola prvá. Takže je teraz majsterka Slovenska. Potom hovorili ďalej. Skoro každý vyhral. Hodnotili totiž po ročníkoch takže každý mal šancu. Moje kamarátky ktoré som nechala za sebou sa tiež umiestnili. A potom nastal ten moment keď začali vyhlasovať môj ročník. Povedali tretie aj druhé miesto a keď vyhlásil prvú tak som mala pocit, že som zle počula. Trénerka na mňa začala mávať a usmievať sa. Vyšla som na stupienok. Prvý krát som získala medailu a to rovno zlato!? Martina Moravcová (najlepšia slovenská plavkyňa a sedemnasobná majsterka sveta) mi podala medailu a ja som bola taká šťastná že by som si zaplávala ďalšie tri kilometre. A potom sme boli na ceste domov keď nám trénerka zavolala aby som sa ihneď vrátila. Načo ma to chcela? Rozbehla som sa za ňou. Stála som pod pódiom kde sa rozdávali medaile keď som odrazu začula niečo čo ma ešte viac zaskočilo. Definitívnym víťazom plávania žien na 3 kilometre...som bola ja! Skončila som s pohárom! So zlatým pohárom! Neverila som vlastným očiam ani ušiam. Moja prvá medaila z majstrovstiev Slovenska a to zlatá a to s pohárom!

Takže som vlastne majsterka Slovenska v plávaní na dlhých tratiach. Stále tomu nedokážem uveriť. A navyše má moja mamina dnes naodeniny... všetko najlepšie! Pekný darček. :D
A ja vám prajem pekný zvyšok dňa a veľa medailí a pohárov! ❤️❤️❤️