Louis frustrovane šmaril mobil na posteľ. Zase nič. Harry mu to opäť nezdvihol. To mohlo znamenať len jediné. Je s ňou. Ako mohol byť taký naivný a čakať niečo iné? Prečo sa s tým nedokáže zmieriť?

Smutne hľadel na zarámovanú fotografiu na stene. Usmievali sa z nej dvaja šťastní mladomanželia, plní ideálov a spoločných snov. Netušili, čo im prinesie nasledujúci deň, no mali jeden druhého. Louis a Harry.

Neprešlo ani desaťročie a Louisov život nadobudol úplne iný smer, než si predstavoval.

Prepáč, zdržal som sa v práci. Správa, ktorá spočiatku prichádzala raz, dvakrát týždenne. Najprv tomu nepripisoval veľký význam, veď sám kedysi chodil z práce dosť neskoro. No keď rovnakú správu začal dostávať takmer každý deň, až sa Harry neobťažoval ozývať vôbec, vedel, že niečo nie je v poriadku.

Všetko sa zmenilo v okamihu, keď Harry čoraz častejšie začal hľadieť na dno fľašky. Prichádzal domov neskoro v noci, správal sa násilnícky, razil z neho alkohol a cudzí parfém.

Nemohol to nechať len tak. Chcel sa o tom rozprávať, zistiť, v čom je problém, aby ho mohli spoločne vyriešiť. Harry ho však neustále odháňal. „Ja žiadny problém nemám," odsekol príkro. „To ty si moc precitlivený."

Bolelo to. Nedokázal sa s tým zmieriť, chcel ich vzťah zachrániť, no síl ubúdalo.

Bojoval s nutkaním obliecť sa a ísť na prechádzku. Ako kedysi, keď chodieval Harryho čakať do práce. Sadol si na lavičku v parku, vyfajčil niekoľko cigariet a potom nadšene utekal svojmu manželovi naproti. Zdalo sa mu to ako večnosť, kedy sa tak vítali naposledy. Vtedy ešte boli šťastní.

Dnes vyzeral jeho život úplne inak. Večery trávil v byte sám, zatiaľ čo jeho manžel si niekde užíval. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa situácia mohla zmeniť.

Asi nastal čas vzdať to. Je koniec. Harry ma už nemiluje.

V zámku zaštrkotal kľúč. Louis zbledol.