Louis sedel na posteli a hypnotizoval telefón. Odkedy prišiel k Zaynovi, Harry sa mu neozval. Telefón provokačne mlčal. Vysmieval sa jeho naivite. Naozaj tajne dúfal, že sa ho Harry pokúsi kontaktovať, že mu na ňom aspoň trochu záleží. Aj keď mu to neplánoval zdvihnúť, aj keď bol odhodlaný ho v prípade potreby zablokovať, bolelo to. Zdalo sa, že je svojmu manželovi úplne ukradnutý. Smutne si povzdychol.

Ozvalo sa zaklopanie. Dvere sa potichu otvorili a do izby nakukla Zaynova hlava. 

„Lou,“ opatrne ho oslovil, vidiac Louisov výraz, „mal by si sa chystať, ak chceme stihnúť ten koncert. Čaká nás niekoľkohodinová cesta do Londýna. Alebo si si to rozmyslel a nikam nejdeme?”

Louis zakrútil hlavou. „Nie, len… Ale nič, to je jedno…“ mumlal si skôr sám pre seba.

„Stalo sa niečo? Niečo s Harrym? Tváriš sa, ako keby si si sadol na kaktus. Vyhrážal sa ti?“

„Práveže vôbec nič!“ Louis nečakane vybuchol. „Ani raz sa za ten čas neozval. Vôbec sa ma nesnažil kontaktovať. Má ma úplne v riti!“

„To mi je ľúto. Ak nechceš na ten koncert ísť, pochopím to.“

„Chcem ísť! Musím sa nejako odreagovať a prísť na iné myšlienky.“

Zayn sa usmial. Verím, že so mnou na ne prídeš.

***

Harry naštvane hodil mobil na posteľ. Hneval sa sám na seba. Opäť to nedokázal. Odrazu sa obyčajný úkon - zavolať Louisovi - javil ako nadľudská úloha. 

Toľkokrát už takmer stlačil ikonku hovoru, pripravený na svojho manžela vychrliť prúd výčitiek, nadávok, prosieb o to, aby sa vrátil, zakaždým si to však z nejakého nevysvetliteľného dôvodu rozmyslel.

Nespoznával sám seba. To naozaj tak zmäkol a zosypal sa z toho, že ho Louis opustil? Kde sa stratil ten tvrdý Harry, ktorý keď niečo chcel, tak to dosiahol?

Musí so sebou niečo urobiť. Nemôže byť do smrti takým mäkkýšom. Zavolá mu a prinúti ho vrátiť sa.