Zayn opatrne nazrel do Louisovej izby. Dvere boli otvorené, bral to ako pozvánku, že môže bez obáv vstúpiť. Louis sedel na posteli, pohľadom hypnotizoval telefón ležiaci pred ním.

„Neruším?" opýtal sa. Louis pokrútil hlavou a ukázal na miesto vedľa neho. Zayn pozvanie prijal a prisadol si. „Čo tu tak sám sedíš? Zase sa mi vyhýbaš?"

Louis sa zahľadel na Zayna a slabo sa usmial. „Nie, len som chcel byť chvíľu sám. A premýšľať."

Zayn si vzdychol. Dával Louisovi toľko priestoru, koľko potreboval. Už ho nebavilo čakať kým si sám ujasní, čo chce. Odmietal čakať niekoľko rokov, kým na to príde. Tak veľmi ho znovu chcel. Mal pocit, akoby to bola večnosť odvtedy, čo si to v Londýne spolu rozdali. Ani po tom horore nič nebolo. Louis sa schúlil do postele na svoju stranu, chrbtom k nemu. Jediné, čo mu dovolil, bolo objať ho. Takto to už dlho nevydrží. Musel ho nejako popostrčiť.

„Tak som premýšľal," začal a položil si ruku na Louisove stehno. „Nechcel by si sa ku mne nasťahovať? Myslím... do spálne."

Louis vytreštil oči. „Zee, ja... Neviem, či je to dobrý nápad."

„Lou, s čím je problém? Myslím, že si mal dosť času, aby si si uvedomil, čo vlastne chceš. Už si tu viac ako dva týždne, myslel som, že -"

„Zee, nejde o to, že by som nechcel, len... Nie som si istý, či je to správne, keď som ešte stále s Harrym."

„Aha, a v Londýne ti to zjavne nevadilo," zašomral. Už mal čakania plné zuby. „Vtedy si sa mi dokonca ponúkol sám."

„To bolo iné," ticho preniesol Louis. „A vôbec nie je od teba pekné, že si mi to takto vyhodil na oči. Ale chcem ťa stále, len mám sám v sebe zmätok."

„Prepáč, nemyslel som to tak," ospravedlňoval sa Zayn. „Som z toho frustrovaný."

„Sorry. Ale asi ešte potrebujem byť sám." Louisov zrak opäť padol na mobil položený na posteli. Od tej zvláštnej Harryho esemesky prešlo niekoľko dní. Podobné správy mu prichádzali každý večer. Väčšinou o tom ako sa má, či je v poriadku, ako mu chýba a podobne. Nič viac. Žiadny telefonát. Len jedna správa denne. Nemohol mu uprieť, že sa nevzdáva, no zároveň mu dáva potrebný priestor. Desilo ho len to, že ich čítal stále dookola a s každou ďalšou esemeskou mal väčšiu chuť mu odpísať. Zavolať. Vrátiť sa domov.

Netušil, čo ďalej. Nedokázal sa prinútiť konať. Nedokázal si predstaviť budúcnosť po Harryho boku. V esemeskách bol milý a zdalo sa, že ho celá situácia mrzí, ale bolo to naozaj úprimné? Nesnažil sa ho len zmanipulovať a dostať tam, kde ho chcel mať? Ak sa má k nemu vrátiť, musí sa zmeniť. Taká zmena vyžaduje čas a úsilie, neudeje sa zo dňa na deň. Zatiaľ mu nedôveroval.

Zo zamyslenia ho vytrhol Zaynov hlas. „Okej, tak si tu premýšľaj. Ja zájdem pozrieť kolegu do nemocnice. Večer by sme si potom mohli spolu pozrieť nejaký film, čo ty na to?"

Louisove oči náhle zažiarili. „Ak to nebude horor, v pohode." Dostal nápad, spočíta mu to.