„Dík, že si to za mňa dokončil," vďačne sa usmial Louis, keď prehltol posledné sústo.

„Nezostávalo mi nič iné, keď sme sa chceli najesť," mykol Harry plecami. „Našťastie to už pre mňa nie je taký problém, takže pohoda."

„To je fajn, pretože najbližšie dva týždne budeš musieť variť ty," uškŕňal sa Louis ospalo. Keby nebol po návrate domov taký hladný, že by zjedol aj klince, bol by okamžite zapadol do postele. „A nielen variť, čakajú ťa zrejme všetky domáce práce," vzdychol si. „Ja som s tou rukou tak trochu nepoužiteľný."

„Tým sa vôbec netráp, Lou, zvládnem to. V najhoršom ma budeš inštruovať, čo robiť. Hlavne s praním. Na to som sa zatiaľ neodhodlal a úprimne, na mojom šatníku to už vidieť."

„Bez obáv, zajtra to spolu operieme. Ale teraz fakt potrebujem ísť do postele. Som príšerne unavený, schopný zaspať aj posediačky."

Harry pristúpil k Louisovi a nežne ho pohladil po líci. „Pokojne si choď ľahnúť. Ja mám, bohužiaľ, ešte nejaké povinnosti. Budem sa už musieť vrátiť do práce, aj keď som sa to ešte snažil oddialiť, ako sa dalo."

Louis si smutne vzdychol. Novonadobudnutá idylka s Harrym zrejme práve skončila. Predstava, že bude zase celé dni tráviť sám doma, naviac na nejaký čas trochu nesamostatný, ho desila. Srdce mu zvierala obava, že keď sa Harry vráti do práce, ich život skĺzne do starých koľají. A hoci mu Harry neustále dokazoval, že sa zmenil, otravné myšlienky v jeho hlave mu nedali pokoj.

Harry si ho pritiahol do objatia. „Boo, aj mňa to mrzí. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som si vybavil home office a mohol byť s tebou, dobre? Nevidím dôvod, prečo by som reality nemohol predávať z domu."

„Ešte šťastie, že nerobíš na montáži," snažil sa celú situáciu odľahčiť Louis. „Tá by sa z domu asi ťažko robila..."

Alebo stavbyvedúceho ako Zayn, napadlo mu a pri tej myšlienke sa striasol. Zayn... Odkedy tak zbabelo ušiel, vôbec sa mu neozval. Mohol mu napísať aspoň stručnú správu, že sa má fajn, je v poriadku, aby si oňho nerobil starosti.

„Ja som so svojou prácou spokojný," usmial sa Harry a postrapatil mu vlasy. „Ale teraz už bež, fakt si potrebuješ odpočinúť. Dobrú noc," pobozkal ho, „dobre sa vyspi."

Ležal v posteli a hľadel na hviezdny strop. V nezranenej ruke zvieral mobil a v duchu formuloval správu pre Zayna. Nechcel, aby to vyznelo, že sa s ním sa každú cenu pokúša obnoviť kontakt a jatriť staré rany, no nechcel z jeho života zmiznúť bez rozlúčky.

Zayn, prepáč mi ten zbabelý útek, ale nemohol som ťa dlhšie vodiť za nos. Mám ťa rád, ale Harryho milujem. Ďakujem ti za všetko, pomohol si mi uvedomiť si, čo chcem. Želám ti, aby si bol šťastný. L.

***

Zayn už takmer zaspával, keď sa jeho mobil na nočnom stolíku rozsvietil a zavibroval. Automaticky po ňom siahol, no úsmev mu zvädol vo chvíli, keď uvidel odosielateľa. Čakal správu od niekoho iného. Povzdychol si a rozklikol ikonku obálky.

Prekvapene hľadel na tú správu a premýšľal, čo Louisa viedlo k tomu, že sa mu ozval až po niekoľkých dňoch od toho popoludnia, čo odišiel. Prečo sa vlastne rozhodol kontaktovať ho teraz? Čo ho k tomu viedlo?

Oceňoval jeho snahu rozlúčiť sa. Mohol z jeho života zmiznúť bez jediného slova, ako mnohí pred ním. To však nebol Louisov štýl. Tú esemesku považoval za milé gesto a prejav vďaky, no zároveň to v ňom vyvolávalo frustráciu a smútok z toho, ako to medzi nimi skončilo. Na druhej strane, nebyť Louisovho odchodu, nikdy by si neuvedomil svoje pravé city a neodhodlal sa otvoriť svoje srdce inému mužovi.

Napriek všetkému mu bol vďačný.