„Wow,“ vydýchol Draco, keď sa na jednom z najznámejších metlobalových štadiónov v Británii začali zlietať hráči v čiernobielych habitoch so strakou na prsiach. Sedel spolu s Harrym na tribúne a pred malou chvíľou ešte nedočkavo vyzeral prílet Montroseských strák. Keď sa ich konečne dočkali, mal pocit, že sa mu musí snívať. To predsa nemohla byť pravda. Srdce mu zbesilo tĺklo a silou-mocou sa snažilo vyskočiť z hrude.

„Poď, ideme za nimi,“ chytil ho Harry za ruku a chcel sa spolu s ním postaviť, no Draco sa ani nepohol. Akoby k tej lavičke primrzol. „Čo sa deje, zlato? Rozmyslel si si to?“

„Nie, len... Harry, je to naozaj, či sa mi to iba sníva?“ zamumlal, fascinovane hľadiac na ihrisko. Hráči práve zosadali z metiel a upierali svoje zraky na tribúnu. Keď kapitán tímu, nižší zavalitejší brunet, zbadal Harryho, na tvári sa mu objavil široký úsmev a voľnou rukou, tou, v ktorej nedržal metlu, mu zamával.

Harryho zvonivý smiech prebral blondiaka z tranzu. „Je to naozaj, Draco. Nesnívaš. Ale mali by sme ísť, Smith nás už volá.“

„Nechce sa mi veriť, že by družstvo, ktoré má tridsaťdva titulov majstra sveta a je najúspešnejšie v Británii, bolo ochotné venovať čas práve nám dvom,“ zašomral blondiak, ignorujúc poznámku o kapitánovi Strák. „Zvlášť, keď ide o mňa. Prečo by to niekto robil?“

„Draco,“ vzdychol Harry a pritiahol si svojho priateľa do náručia. Bolo mu ho ľúto. I keď bolo dávno po vojne a Dracovo meno bolo očistené, ľudia naňho pozerali cez prsty, ako na bývalého smrťožrúta. Presne vedel, ako sa cíti. Sám to isté prežíval pred rokmi, keď bol v očiach celého kúzelníckého sveta považovaný za klamára a blázna len preto, lebo verejne prehlásil, že sa Voldemort vrátil a zabil Cedrica Diggoryho. „Kašli na reči, čo sa o tebe šíria. Zmenil si sa. Už dávno nie si ten rozmaznaný parchant, aký si býval. Možno ešte nemáš vďaka svojej minulosti všade dvere otvorené, ale to sa zmení, ver mi.“

„Ďakujem,“ vďačne sa usmial Draco. Zaboril nos do Harryho hrude a obmotal okolo neho svoje paže. „Mám ťa rád,“ zamumlal, zdvihol hlavu a nežne Harryho pobozkal.

„Aj ja teba, zlato. Ale teraz poď, prosím ťa, lebo nás už netrpezlivo čakajú.“

***

„Zdravím,“ s úsmevom na tvári sa pozdravil Harry, keď o pár minút ruka v ruke s Dracom vkročili na ihrisko. „Ďakujeme, že ste nás neodmietli,“ oslovil kapitána tímu a natiahol k nemu pravicu. „Harry Potter, teší ma. A toto je Draco Malfoy, môj priateľ.“

„Pán Potter, rád vás spoznávam osobne,“ žiarivo sa usmial John Smith a prijal ponúkanú pravicu. „Aj vás, pán Malfoy. Mrzí ma, že vás nedávno náš manažér tak nepekne odpísal, ale mená bývalých smrťožrútov v ňom vzbudzujú odpor a zlé spomienky. To ho však nijako neospravedlňuje, preto, prosím, prijmite aspoň moje ospravedlnenie.“

Dracova tvár sa skrivila do neúprimného úškľabku. Čo iné mohol čakať, všakže? Aj keď vyzeralo, že to muž myslel naozaj úprimne, musel sa tváriť, akoby sa ho to netýkalo. „To je v poriadku,“ odpovedal a snažil sa pôsobiť vyrovnane, no vnútri to v ňom vrelo. Neskutočne ho štvalo, že ľudia stále prihliadali na jeho minulosť a nevedeli pochopiť, že to všetko už je za ním a už s tým nechcel mať nič spoločné. „Napokon sme s Harrym prežili krásny deň aj bez toho tréningu.“

Smith ho súcitne potľapkal po pleci. „Aj tak ma to mrzí. Ale teraz, páni, poďme, tréning nás čaká. Ale počítajte s tým, že vás šetriť nebudeme,“ uškrnul sa.

„S tým počítame,“ uchechtol sa Harry. „A ani my vám nič nedarujeme len tak, však zlato?“ obrátil sa na Draca a pred tým, než sadli na metly a vzlietli, dravo ho pobozkal.

***

„Necítim si zadok,“ kňučal Draco, keď sa unavený po tréningu zvalil na lavičku v jednej zo šatní, patriacim Montroseským strakám. „A bolí ma celý človek.“

„Ach, ty môj chudáčik,“ doberal si ho Harry a vyzliekol si metlobalový habit. „Ale musíš uznať, že to bola skvelá skúsenosť.“

„To teda,“ súhlasil Draco a usmial sa. „Bolo to neskutočné. Aj keď som totálne zmordovaný, hneď by som si to zopakoval.“

„Nemyslím, že by to mohol byť problém. Smith je na rozdiel od toho nafukaného Willsona úplne v pohode. Podľa mňa sa s ním bude dať dohodnúť,“ nahlas premýšľal Harry. „A možno nakoniec ani Willson nebude proti.“

„To by bolo skvelé,“ potešil sa Draco. „Ešte keby zháňali do tímu chytačov,“ zasníval sa. „Hneď by som to bral.“

„A nechýbali by ti elixíry?“ Harryho obočie vystrelilo dohora. „Myslel som, že ťa tá práca baví.“

„Veď áno, ale hrať za profi tím som túžil už ako dieťa. Otec mi vždy hovoril, že keď príde čas, zabezpečí mi miesto v niektorom z tých prestížnejších,“ zaškľabil sa pri spomienke na to, ako v minulosti meno Malfoy znamenalo vstupenku kamkoľvek. Buď sa vás ľudia báli a vo všetkom vám vychádzali v ústrety, len aby ste na nich nepoužili Imperius, či Cruciatus, alebo vám padali k nohám a zniesli by vám aj modré z neba. „Už to nestihol. A vlastne som tomu aj rád.“

„Draco,“ zašepkal Harry a kľakol si pred svojho priateľa. „Toto síce nie je vhodné miesto na takýto rozhovor, ale... Vedz, že nech budeš čokoľvek potrebovať alebo chcieť, som tu pre teba. Hoci ma to neteší, meno Potter ešte stále niečo znamená,“ povedal a pohladil chrbát Dracovej ruky. „Vieš veľmi dobre, že svoj titul záchrancu vyťahujem nerád, najradšej som, keď ma nikto nepozná, ale pre teba to urobím. Vieš, nikto nedokáže odolať kúzlu Harryho Pottera,“ zasmial sa, načo ho Draco capol po ruke so slovami si pako, Potter. „Ale vieš čo? Teraz by sme mali ísť do sprchy. Čo ty na to?“

„Som za,“ vyskočil Draco na nohy a v očiach mu zažiarili šibalské ohníčky. „Idem s tebou.“

O chvíľu sa ozval spoza dverí spŕch veselý smiech a Harryho zvučný hlas, podfarbený vzrušením. „Ešte šťastie, že nám dali samostatnú šatňu.“

***

„Je to ešte ďaleko?“ šomral Draco, keď ho Harry so zaviazanými očami viedol na neznáme miesto. „Kedy tam už budeme? Cítim sa s tou šatkou na očiach nepríjemne.“

„Už len chvíľu, zlato,“ ubezpečoval ho Harry. „To vydržíš.“

„Dúfam, že to bude aspoň stáť za to,“ vzdychol si a nechal sa Harrym i naďalej viesť.

„Tomu ver.“

„Páni, to je nádhera,“ rozplýval sa Draco o niekoľko minút neskôr, keď mu Harry zložil šatku a on tak mohol slobodne preskúmať okolie.

Nachádzali sa na akomsi strmom kopci, z ktorého mali neuveriteľný výhľad na krajinu pod nimi. Hlboké údolie, ako had kľukatiacu sa cestu, z výšky vyzerajúcu ako dlhá rieka, malé trávnaté plochy, na ktorých pastieri pri západe slnka zháňali domov svoje stáda, ba pri pozornom skúmaníu videl aj malý potôčik. „Kde to vlastne sme?“

„V Rumunsku. Tá cesta, čo vidíš pod nami, sa volá Transfagaraská magistrála. Medzi muklami je toto miesto slávne a často navštevované, keďže kúsok od nás sa nachádza aj preslávený Draculov hrad. Oni síce veria, že je to len legenda, ale my vieme o upíroch svoje, všakže? Tam ťa možno vezmem nabudúce.“

„Ty teda prekvapuješ,“ uznanlivo pokýval Draco hlavou. „A na tento nápad si prišiel ako?“

„Poradil mi to Charlie Weasley. Nedávno som s ním hovoril a medzi rečou som sa ho opýtal, kde by som ťa mohol vziať, aby to stálo za to. A odporučil mi práve toto miesto,“ ukázal rukou okolo seba. „Vraj je tu nádherná príroda. Ako vidíš, neklamal. Ale to ešte nie je všetko. Ešte mám pre teba jedno prekvapenie,“ povedal Harry a zabával sa na Dracovom prekvapenom pohľade.

„To nie je všetko? A čo si, prosím ťa, ešte pripravil? Len mi nepovedz, že sa ešte musíme premiestniť niekde do -“

„Pšššt.“ Boli to Harryho pery, čo Draca umlčali. Najprv sa nimi o blondiakove obtrel len tak jemne, ale keď druhý muž začal spolupracovať, nebránil sa ani prehĺbeniu bozku. Keď sa po čase, ktorý obom pripadal ako večnosť, museli pre nedostatok kyslíka odtiahnuť, ledva lapali dych. „Neboj sa, nemusíš už nikam chodiť. Teda, už len potom domov,“ usmial sa Harry. Draco už vonkoncom nič nechápal. Dvihol spýtavo obočie a čakal, že mu Harry celú vec normálne vysvetlí.

„Obzri sa za seba.“

Keď sa Draco otočil, takmer spadol z nôh. Priamo pred ním sa rozprestieral nádherné vyzdobený stôl s horiacimi sviečkami a malými, ozdobnými lampiónmi, vznášajúcimi sa vo vzduchu, osvetľujúcimi okolie. Pri stole už netrpezlivo postávali dvaja domáci škriatkovia, odhodlaní splniť Harrymu Potterovi a jeho priateľovi všetko, čo im na očiach uvidia.

„Večera pri sviečkach pri západe slnka?“ opýtal sa omámene. Hoci by to nepriznal ani za celý niekdajší malfoyovský majetok, vo svojom vnútri bol vlastne romantik a túžil práve po takýchto prekvapeniach a prejavoch lásky. Harry ho naozaj dojal. Chrbtom ruky si nenápadne utrel jednu zblúdilú slzu, ktorá si i napriek veľkej sebakontrole našla cestu von. „Je to... Pôsobivé. Ďakujem.“

„Som rád, že sa ti to páči,“ vydýchol Harry, ktorému práve padol obrovský balvan zo srdca. Bál sa, že ho Draco za tú večeru vysmeje, preto bol neskutočne rád, že sa tak nestalo a že mu jeho prekvapenie vyšlo. „Tak poďme jesť, musíš už byť poriadne hladný.“ Chytil Draca za ruku, priviedol ku stolu a usadil ho na jednu z dvoch stoličiek. Sám si sadol na druhú a počkal, kým ich jeden zo škriatkov obslúži.

„Povieš mi, ako sa ti to podarilo?“ prekvapil ho svojou otázkou o niečo neskôr Draco. Práve jedli lahodnú slepačiu polievku a jeho myšlienky sa točili okolo nadchádzajúcej noci.

„Čo ako sa mi podarilo?“ zatváril sa trochu nechápavo.

„Ako si vybavil ten tréning?“

„Ach tak,“ zasmial sa Harry. „Veď som ti to už povedal. Kto by už len odolal Harrymu Potterovi, záchrancovi kúzelníckého sveta? Prosto som tam prišiel, povedal čo chcel a sebecky vyťažil zo svojej slávy hrdinu. Willson sa išiel pretrhnúť, aby mi vyšiel z ústrety. Zobral to ako dobrú reklamu zviditeľniť Straky. „A možno,“ naklonil sa ponad stôl k Dracovmu uchu, „týmto náš vzťah ešte viac prenikne na verejnosť a ľudia konečne prijmú aj teba.“

Draco sa sebavedome uškrnul. „Ja si prosto viem vybrať.“

Snáď to čakanie za to stálo 😊 😘