Solveig plytko dýchala a po lícach jej stekali slzy hnevu, oči jej doslova horeli. Nechápala, že ho neprekukla, že nezistila, že klame. Hnevala sa sama na seba ale aj na neho. Takto sa s ňou pohrávať! S ňou a jej citmi! 

V tej chvíli v tmavej izbe na posteli, keď vonku zúrila snehová búrka si prisahala, že už nikdy neuverí nejakému čarodejníkovi, že odteraz sa bude spoliehať iba na svoje schopnosti pretože ľuďom sa veriť nedá.

Spomenula si na to ako ju bodlo pri srdci, ako ju naplnilo sklamanie a bolesť. Hovorí sa, že fyzická bolesť je tá najhoršia, ale s tou psychickou sa to nedá ani len porovnať. Tá zanecháva tie najhlbšie jazvy. A presne takú bolesť mu chcela v tej chvíli spôsobiť aj ona.  A keď už tú fyzickú ktorá sa aspoň priblíži tej čo zažila ona. A nezabije ho ako Brynnu, nie nechá ho žiť s pocitom viny.

۞

V malej miestnosti kľačal na zemi  Corey. Miestnosť osvetľoval iba svit mesiaca. Nad Coreym sa týčil vysoký muž v plášti. 

,,Corey, budeš mi slúžiť, pracovať pre mňa a tak konečne spoločne zoberieme čarodejkám moc?"

Zrazu sa sen akoby posunul a všetko bolo z väčšej diaľky ale hlasy boli jasné, akoby Solveig stála úplne pri nich.

,,Ale pane, prečo by sme to mali robiť?" scéna sa opäť priblížila do pôvodnej podoby.

,,Sú to ženy, tie majú mužom slúžiť a  nie vládnuť nad živlami."

,,Ale pane! Dovoľujem si nesúhlasiť. Oni za to nemôžu..." obraz zakaždým keď Corey prehovoril sa vzdialil. No keď prehovoril starší čarodejník obraz už ostal vzdialený.

,,Ak ma neuposlúchneš, zomrieš. Vylúčili ťa zo školy ale zabiť ťa nestihli lebo si pred nimi utiekol, ale predo mnou sa nedá utiecť."

۞

Po sne sa Solveig na Coreya hnevala ešte viac. On to nerobil ani z vlastného presvedčenia ale preto lebo bol zbabelec. Je čas sa porozprávať.