,,Mala si nejaký ďalší sen?" spýtal sa Corey keď opäť sedeli pri svetle sviečok v jeho izbe. 

,,Vlastne áno."

,,Ak sa môžem spýtať...O čom bol?"

,,Bola tam Brynna a Valdis, vyzeralo to ako pokračovanie ich dialógu, čo sme počuli predtým. Rozprávali sa o...o mne. Niečo o tom ako som vtedy odišla z toho jej pohovoru a, že som vraj nereagovala požadovane takže či by som nemala prerušiť štúdia a potom...." Solveig sa odmlčala.

,,Čo? Čo sa stalo potom?"

,,Zjavil sa tam breun." zahryzla si do pery.

,,Fénix?"

Prikývla. Ticho.

,,Čo robil? Ten breun."

,,Všetko horelo a potom som počula výkrik."

,,Všetko?"

Opäť prikývla. Znovu ticho.

,,Nevieš čo to môže znamenať? Ten ohnivák."

Corey pokrčil plecami.

,,Môže to byť nebezpečenstvo alebo blížiacu sa katastrofu?"

,,Akú katastrofu?" Solveig zbledla.

,,Môže to byť v súvislosti s ich rozhovorom, napríklad, že ťa chcú zabiť."

,,Zabiť? Ale oni nevraveli o vražde ale o..."

,,O vylúčení, vylúčenie zo Sgoimagu znamená, že nie si schopná používať mágiu, čarodejnica bez mágie nie je schopná žiť, jednoducho ťa chcú zabiť."

,,Čože?" Solveig bola ešte bledšia ako predtým.

,,Nevidíš ten príšerný systém? O tomto hovorím, keď myslím ich skvelú radu. Nikto nemôže byť lepší ako oni."

Solveig mlčala. Ako to môže byť tak zlé? Bolo to oveľa horšie ako si myslela, že to je. Túžila po tom aby bola niekde ďaleko aby sa tým nemusela zaoberať.

,,Musíš si vybrať, vieš," zašepkal Corey. ,,Stranu, musíš si vybrať stranu na ktorej stojíš. Vieš čo znamená ešte fénix? Môžeš ešte stále urobiť rozhodnutie. Buď pôjdeš so mnou alebo budeš proti mne. Buď budeš proti Measgadarthu alebo budeš s radou. Lenže už nemáš čas, stojíš na križovatke."

Solveig zdvihla k nemu pohľad. Sivé oči mala zaliate slzami po prvýkrát v živote. 

,,Ja neviem, ja neviem čo robiť Corey." slzám nechala voľný priebeh. Objal ju okolo pliec.

,,Moc nad tým  nerozmýšľaj, riaď sa intuíciou. Urob čo je podľa teba správne, nie čo je ľahšie."

,,Pôjdem s tebou," Solveigin hlas sa mierne triasol. ,,Budem s tebou." 

Usmial sa na ňu.

,,Vedel som, že sa rozhodneš správne." 

Chvíľu mlčali. Solveig vdychovala jeho vôňu šalvie lebo ešte stále ju nepustil z objatia.

,,Lenže treba spraviť hmm, opatrenia."

,,Opatrenia?" Solveig sa zamračila. ,,Aké opatrenia?"

,,Tá stará vykopávka, robí mi starosti. Neustále pchá nos tam kde nemá."

,,A čo s tým plánuješ akože urobiť?" neprestávala sa mračiť Solveig.

,,Treba ju, nuž, povedal by som, vrátiť tam kam patrí, vieš dobre, že je, nuž, ako mŕtvola."

,,To ju chceš akože zabiť?" po chrbte jej prebehli zimomriavky.

,,Ja? Nie, ty!"

Vyvalila na neho oči.

,,To nemyslíš vážne však?"

,,Počúvaj Solveig. Ona chce zabiť teba, čo to nechápeš? Buď ty alebo ona."

,,Ale..."

,,Pozri rob ako chceš, môžeš to urobiť kedy chceš a ani nemusíš, rozhodnutie na tebe, len aby potom nebolo neskoro. Chcem ťa proste ochrániť."

,,Budem potom rovnaká ako oni," zašepkala.

,,Nie," pokrútil hlavou. ,,Je v tom veľký rozdiel. Ona ťa chce zabiť zo sebeckých dôvodov, iba preto, že máš väčšiu moc. Ty sa len brániš. Ako som povedal: buď ty alebo ona."

,,Už musím ísť," povedala po chvíli ticha, ,,ale premyslím si to."

۞

Solveig nasledujúci deň počas vyučovania myslela len nad Coreyho slovami. Zakaždým keď sa pozrela na učiteľku sa jej zdvihol žalúdok lebo si predstavila jej mŕtvolu (dosť často celú od krvi) a samú seba ako pri nej stojí. A potom si spomenula na jej desivý úsmev a na ich rozhovor v kabinete. Nevedela sa rozhodnúť. 

Na tom čo hovoril Corey bolo predsa len kúsok pravdy. Ale predsa sa jej to zdalo dosť ako drastické riešenie. Ale pravdou bolo, že iné jej ani nenapadlo, alebo jej napadlo ale nikdy nebolo dobrým riešením.

Vymazanie spomienok! Lenže na to potrebuje elixír zabudnutia, ktorý vymaže iba posledné mesiace, vo veľkej dávke by ju mohol zabiť a navyše j to veľmi zložitý elixír a pri jej schopnostiach nepripraviteľný! Takže táto možnosť bola zamietnutá.

Prinútiť ju aby nič nepovedala. Neumlčalo by ju to naveky a dalo by jej to dokonca istotu, že sa nemýlila. 

Skrátka a dobre nič viac, nič menej tu nie je. Solveig si skryla tvár do dlaní, bolo to tak stresujúce!

,,Solveig?" Brynnin hlas ju vytiahol zo zadumania. Zdvihla zrak, ani si neuvedomila, že hodina skončila.

,,Solveig, som rada, že mi konečne venuješ pozornosť."

Solveig iba na ňu civela.

,,Očakávam ťa zajtra večer v kabinete."

Solveig vyvalila oči od zdesenia.

,,Dobre, slečna."