Keď spred brány školy zmizol aj posledný žiak, Matej si uľahčene vydýchol. Bolo to za ním, peklo zvané exkurzia skončilo. Zvládol to. Odrazu sa cítil slobodný a mohol konečne voľne dýchať. Vytiahol z vrecka kabáta krabičku cigariet a jednu si zapálil. Potreboval upokojiť splašené nervy.

V Bratislave to nebolo také zlé. Zdena sa síce neustále tvárila urazene a dávala mu najavo, ako ním pohŕda, ale aspoň pred žiakmi sa k nemu správala v rámci možností normálne. Akonáhle ale dali žiakom rozchod, zmizla ako gáfor a objavila sa asi desať minút pred odchodom autobusu. Najhoršia bola spiatočná cesta. Celý čas mal nervy napäté na prasknutie a hrozilo, že každú chvíľu vybuchne. Zdenina ignorácia a presúvanie všetkých povinností naňho mu vysávala silu a vystrájanie žiakov v autobuse mu na pokoji nepridávalo. Túžobne očakával chvíľu, keď si bude môcť zapáliť a upokojiť sa.

„Nemal by si fajčiť," ozval sa mu odmeraný hlas za chrbtom. „Škodí to zdraviu."

„Viem." Aj stres škodí zdraviu a napriek tomu mi nedáš pokoj, mal chuť jej odseknúť. „A to, či fajčím, naozaj nie je tvoja vec. Som dospelý a zásadne nefajčím pred žiakmi. Tak si, prosím ťa, ušetri námahu poučovať ma."

„Máš pravdu, je to tvoja vec," odvrkla Zdena a mávla nad ním rukou. „Nechápem, na čo sa tu s tebou ešte zabávam. Pekný víkend prajem." A už jej nebolo. Konečne mal vytúžený svätý pokoj.

***

Zabuchol za sebou dvere bytu, vyzul sa, vyzliekol a unavene sa presunul do obývačky. Taška s nákupom ostala zabudnutá ležať na komode v predsieni.

„Konečne doma," zamumlal, ľahol si na pohovku a zavrel oči. Neskutočne sa mu chcelo spať. Jeden by neveril, ako dokáže jediná ženská z človeka vysať všetku energiu, pomyslel si, no vzápätí si zakázal myslieť na Zdenu i na to, ako vďaka nej takmer prišiel o rozum. Radšej zameral svoju myseľ na príjemnejšie veci, ktoré ho čakali.

Keď mu poobede volal šťastný Jakub, že skúšku urobil na áčko, dohodli sa, že večer príde k nemu a spolu to oslávia. Cestou zo školy kúpil v neďalekej cukrárni nejaké zákusky a fľašu vína. Užijú si s Kubom víkend, ako sa patrí. 

Prebudil ho zvonček. Zmätene otvoril oči a prekvapene si uvedomil, že vonku je už tma. Pohľad na mobil ukázal, že je niečo po pol siedmej. Spal dve hodiny! Zvonček sa ozval opäť, tentoraz o niečo naliehavejšie. Kto to len môže byť? 

„Dobrý večer, pán Kozáčik," oslovil ho domový dôverník, dôchodca bývajúci na prízemí, keď rozospatý a strapatý otvoril dvere. „Len som vás chcel poprosiť, či by ste tento víkend nezobrali službu za pani susedu," kývol hlavou k dverám oproti, „včera si totiž zlomila nohu a nemôže chodiť."

„Jasné, nie je problém," ubezpečil ho a po chvíli sa s ním rozlúčil. Keď sa chcel vrátiť do obývačky, padol mu pohľad na igelitovú tašku, položenú na komode. Zamračil sa, keď si uvedomil, že ju tam odložil po príchode domov a úplne na ňu zabudol. Stále nad sebou krútil hlavou, keď zákusky rýchlo vkladal do chladničky, kam patrili a šiel sa prezliecť do pohodlnejšieho oblečenia, aby sa mohol pustiť do prípravy večere. Do Jakubovho príchodu zostávala necelá polhodina.

***

„

A ty si mal aký deň?" zaujímal sa Jakub, keď po chutnej večeri sedel s Matejom na pohovke, s hlavou položenou na mužovom pleci a doreferoval mu o skúške.

„Náročný," povzdychol si Matej a natiahol sa po pohár s vínom. Napil sa a pokračoval. „Bol som s tými mojimi diablami na exkurzii v Bratislave."

„Na exkurzii?" otvoril Jakub oči a zvedavo sa zahľadel do Matejových smaragdov. „ A kde ste boli? Nič si nespomínal..."

„Dozvedel som sa to len v stredu poobede, že mám ísť s nimi aj ja. Boli sme v Aureliu, zážitkovom centre vedy."

Jakuba to očividne zaujalo. „To znie zaujímavo. A bolo dobre?"

„Bolo to zaujímavé," pritakal Matej, „no inak čistá katastrofa. Totálny nezáujem zo strany ôsmakov, ešte mali tú drzosť, že vyrušovali počas výkladu sprievodcu. Hanbil som sa ako pes. Nehovoriac o tom, čo vyvádzali cestou z Bratislavy."

Jakub sa zamračil. „Fakt to bolo také zlé? Nechce sa mi veriť, že by si si ty nedal rady s bandou puberťákov."

„Zlato, bolo to ešte horšie," zamumlal a proti jeho vôli mu opäť vyskočila spomienka na to, ako sa Zdena počas spiatočnej cesty tvárila, akoby tam ani nebola a všetko nechávala naňho.

„Prečo? Boli veľmi drzí?"

„Aj to, ale... Mal ísť so mnou kolega fyzikár, Voldemort, hovoril som ti už o ňom. Lenže chlap do rána ochorel, a tak išla so mnou jedna kolegyňa, taká hrozne otravná ženská. Myslel som, že ma z nej porazí. Celý čas sa jej nezavreli ústa. A keby len to... Ešte sa normálne snažila so mnou flirtovať a urazila sa, keď -"

„Čo sa s tebou snažila?" vyhŕkol Jakub a od prekvapenia zabudol zavrieť ústa.

„Flirtovať. Obletuje okolo mňa už dva týždne," neochotne priznal Matej. Spočiatku nechcel tému Zdena pred Jakubom vôbec vyťahovať, ale nakoniec uznal, že bude lepšie, ak sa o tom dozvie.

„A to sa o tom dozvedám až teraz?" zamračil sa Jakub. „Ako sa volá a je aspoň pekná?" uškŕňal sa a aj on si odpil z naliateho vína. Predstava, že Mateja balí kolegyňa, ktorá uňho vôbec nemá šancu, bola bizarná. „Predpokladám, že nevie, že nie si na ženy."

Matej pokrútil hlavou. „Vola sa Kropáčková a -"

„Čože?" Jakubovi skoro zabehlo. Rozkašľal sa a chvíľu mu trvalo, pokiaľ chytil dych a mohol sa normálne nadýchnuť. Vzápätí vybuchol do hurónskeho smiechu. „Robíš si prdel? Teba obťažuje tá babizňa?" 

„Ty ju poznáš?" zneistel Matej. To nevyzeralo vôbec dobre.

„Stará Kropáčková?" neveriacky krútil hlavou. „Ona ešte učí? Veď už musí mať najmenej -"

„Neviem o kom hovoríš, ale táto nemá viac ako tridsať."

„Tak to bude asi jej dcéra," skonštatoval. „Úplne som zabudol, že aj ona je učiteľka. No predstava, že sa ťa nesnaží zviesť dôchodkyňa, ale jej o vyše tridsať rokov mladšia dcéra, tiež nie je trikrát príjemná," zašomral. Možno to bolo ešte horšie.

„Ty ju poznáš?" zopakoval Matej svoju otázku, tentoraz už s miernou hystériou v hlase. „Kriste pane, toto snáď nie je pravda..."

Jakub sa uškrnul. „Bohužiaľ. Keď som bol tuším siedmak, praxovala u nás na škole. Mala nás na matike aj chémii. Hrozná krava. Nemala žiadnu autoritu, bola úplne vymletá a myslela si, že keď tam učí jej mama, že si s nami urobí poriadok ona. Dali sme jej zabrať. Hlavne ja a jeden spolužiak sme jej pekne znepríjemňovali život. Myslím, že keď odtiaľ odchádzala, hrozne sa jej uľavilo."

„Výborne," ťažko si vzdychol Matej. „Modli sa, aby si ťa nepamätala, lebo keď sa to celé prevalí, urobí mi zo života peklo."

„Snáď to nebude také zlé..."

„Kiežby. A mimochodom," odrazu si uvedomil jednu vec. „Ty si chodil na tú istú školu ako chodí Miško?"

„Jasné. Kam by som inde chodil?" odpovedal bezmyšlienkovite, no vidiac Matejov nechápavý pohľad, pochopil, že musí niečo vysvetliť. Aj keď to nebude preňho celkom príjemne. Vlastne vôbec. Bolo to po prvýkrát, čo by mal pred Matejom rozprávať o svojom živote a zraneniach z minulosti. „Vieš, nie vždy sme bývali tam, kde teraz. Ešte pred pár rokmi sme bývali na Sládkovičovej, odtiaľ som mal najbližšie na Jána Bottu. Aj Miško tam automaticky začal chodiť do prvej triedy. No potom..." Na chvíľu sa odmlčal, zatvoril oči a zhlboka dýchal, v snahe nepoddať sa nepríjemným spomienkam a pokračoval. „Potom odrazu od nás otec odišiel. Bez vysvetlenia si zbalil veci a zdrhol. Po pár mesiacoch sa naši rozviedli a... My traja sme sa museli presťahovať, pretože mama bez pomoci toho hajzla... otca, nedokázala utiahnuť celý barák, starať sa o záhradu... Tak sme dom predali, otca vyplatili a kúpili si byt na Kopánke... A keďže mama nechcela Miška stresovať ešte aj zmenou školy, nechala ho tam. Povedala, že nech tam vychodí aspoň prvý stupeň a potom sa uvidí. Ja som vtedy chodil do maturitného ročníka na gymnáziu, vieš, že je to z mesta dosť od ruky, ale každé ráno som Miška odviedol pred školu a poobede ho zase vyzdvihol v klube. Keď som si za peniaze, čo nám ostali z predaja domu kúpil ojazdené auto, už to bolo trochu jednoduchšie. Postupne sa naučil chodiť sám autobusom."

Matej na Jakuba hodnú chvíľu prekvapene hľadel a nezmohol sa na slovo. Doteraz pred ním o minulosti nehovoril, rozhovorom o otcovi sa vyhýbal, preto ho jeho náhla otvorenosť prekvapila. Bol rád, že sa mu zveril. Takto mu mohol lepšie porozumieť.

„Je mi ľúto, čím ste si museli prejsť," prehovoril napokon a nežne pohladil Jakuba po líci. Jakub sa do toho dotyku oprel a spokojne zatvoril oči.

„Aj mne," zamumlal. „Ale je nám lepšie samým. Aj tak nikdy nebýval doma, a keď prišiel, tak neskoro a ožratý. Iba čo sa s mamou stále hádal... Len mi je ľúto Miška. Stále tajne dúfa, že sa vráti."

Na to už Matej nemal slov. Len Jakuba objímal a premýšľal, čo povedať, aby to nebolo len žiadne zaužívané trápne naivné klišé. 

„Si úžasný chalan, vieš o tom? Miško nemôže mať lepšieho brata, ako si ty. Myslím si, že práve to, čo ste prežili, vás takto zblížilo."

Jakuba zahrialo pri srdci. Matejove slová boli balzamom na jeho ubolenú dušu. Počuť z jeho úst, že je úžasný, bolo neskutočne príjemné. A jeho nežné dotyky, silné objímajúce paže a mužná vôňa, to všetko spôsobovalo, že sa s ním cítil tak veľmi príjemne. Čoraz viac si uvedomoval, čo k tomu mužovi cíti. Vzrušovalo ho to a desilo zároveň. Veď boli spolu tak krátko...

„Už sa o tom nebavme, prosím," odviedol reč na inú tému. „Radšej mi povedz, čo máš zajtra v pláne."

V zelených očiach pobavene zaiskrilo. „Mám? Snáď máme, nie?" 

„Tak čo máme zajtra na pláne, pán učiteľ?"

„To ešte neviem, niečo vymyslím. Ale podvečer mi pomôžeš poumývať schody vo vchode."

„Dobre," preniesol Jakub po chvíli zamyslenia, nevediac, či to Matej myslel vážne, alebo si z neho len uťahoval. „Ale na oplátku ma ty začneš učiť hrať na piáne."

„Platí," súhlasil Matej a ukradol si od Jakuba letmý bozk. Jakub sa zachichotal a ledva sa Matej nazdal, už sedel na ňom obkročmo, šťastne sa usmievajúc.

„Už sa neviem dočkať," zašepkal a spojil ich pery.

A/N
Som zvedavá, či niekto (okrem tých, čo to vedia) dokáže dešifrovať, resp. niekedy niekto dešifruje, mesto, v ktorom sa príbeh odohráva. Dnes tu už bolo tých nápoved požehnane 😊