Jakub s tichým zahrešením zabuchol dvere na budove fakulty a v zlej nálade prešiel malým parkoviskom a vybral sa dolu ulicou. Akoby nestačilo, že už mal tou skúškou dosť pokazený deň, zrejme sa proti nemu spriahlo ešte aj počasie. Nielen že už bola takmer tma, ešte aj fúkal silný studený vietor a z oblohy padal dážď so snehom. Ako keby sa zima teraz, takmer na konci januára, rozhodla, že ešte nepovedala posledné slovo.

„Do riti aj s takýmto počasím," uľavil si, keď si uvedomil, že kým sa dostane do mesta, bude úplne premočený. Neostávalo mu nič iné, len sa viac zababušiť do vetrovky, uviazať si okolo krku teplý šál od Mateja a zaťať zuby.

Akurát v ten deň nechal auto doma, keďže chcel konečne splniť svoj sľub a po skúške ísť so spolužiakmi do Barbakanu. No ale má po tom všetkom vôbec zmysel tam chodiť?

Vo chvíli, keď zvažoval, či nemá jednoducho Martinovi zavolať, že nepríde, telefón v jeho ruke začal vyzváňať. Ani nemusel pozrieť na displej, okamžite vedel kto volá.

„Ahoj, zlato, tak ako, urobil si? Ani nedáš vedieť... Už niekoľko hodín hypnotizujem telefón a ty sa neozývaš," ozval sa na druhej strane Matejov starostlivý hlas. Jakub pri jeho zvuku trochu pookrial, aj keď jeho zlá nálada nemohla zmiznúť len tak, ako šibnutím čarovného prútika.

„Ahoj. Akurát idem zo školy, len teraz som skončil," vzdychol Jakub. „Bolo nás veľa a bol som takmer posledný. Kým som prišiel na rad, skoro som sa tam zbláznil... A nie, neurobil som," zamumlal nešťastne. „Som nevyspatý, bolí ma hlava a... Nerozmýšľal som poriadne a úplne som to pokašľal."

„Och, to ma mrzí," ozval sa Matej so smútkom v hlase. „Kedy máš opravný termín?"

„Niekedy vo februári, ešte presne neviem, zatiaľ nedal konkrétny termín. Ten vypíše až po poslednej skúške budúci týždeň. Ale taký som na seba nasratý... Nebola to ťažká otázka, len som dnes nejako mimo."

„Chápem, zlato, a mrzí ma to. Ale nebuď na seba taký tvrdý. Urobil si, čo bolo v tvojich silách. Každý máme občas zlý deň. Verím, že tú opravnú skúšku už potom zvládneš ľavou zadnou."

„Ďakujem," zamumlal Jakub vďačne. Ako to ten Matej robí, že ho zakaždým dokáže priviesť na iné myšlienky? „Si fakt poklad."

„Vôbec nemáš za čo," usmial sa muž na druhej strane linky. „Rád ti pomôžem kedykoľvek. Mimochodom, uvidíme sa teda zajtra? Dnes mi to už nevyjde, vrátim sa z Blavy asi dosť neskoro."

„Ja neviem. Nemám po dnešku veľmi náladu vyliezť zo svojej izby. Najradšej by som celý víkend preležal v posteli," zašomral Jakub.

„Posteľ mám aj ja," skonštatoval Matej s potuteľným úsmevom, na čo Jakub takmer vrazil do oproti idúceho chodca. Jeho predstavivosť okamžite začala pracovať na plné obrátky. Nie div, že sa pri predstave toho, čo všetko by sa v tej posteli dalo robiť, vzrušil. Nehovoriac o tom, čo už v nej zažil. „Príď, pomôžem ti prísť na iné myšlienky," prerušil Matej jeho najšialenejšie predstavy.

„Ako?" vyhŕkol Jakub bezmyšlienkovito. O niečom by som vedel, pomyslel si, ale zatiaľ sa to neodvážil vysloviť nahlas, zvlášť na ulici plnej ľudí.

Cítil sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ako schizofrenik, ktorý nevie čo chce. Na jednej strane v ňom Matej na jeho vlastné prekvapenie prebúdzal šelmu, ktorá by sa v tej chvíli najradšej za ním rozbehla. A potom tu bola tá jeho neistá, váhavá stránka, presviedčajúca ho o tom, že je obyčajný srab a že bude lepšie ak cez víkend nevytiahne päty z domu. Aj tak bude nepoužiteľný.

„Nechaj sa prekvapiť. Nevytasím všetky svoje tromfy dopredu."

To bola pre Jakuba posledná kvapka. Znelo to tak tajomne, tak nádejne. Hoci ho desilo, aký má naňho Matej vplyv a ako ľahko dosiahne svoje, musí zistiť, čo má preňho v pláne.

„No, že si to ty," prehovoril po chvíľke mlčania, „tak ja teda prídem."

„Super. Teším sa na teba."

„Aj ja. A dávaj na seba v Blave pozor."

***

Jakub vystúpil z autobusu a neistým krokom zamieril od zastávky smerom ku vchodu. Bola už dávno tma a vo svetle pouličných lámp sa odrážali snehové vločky, pomaly klesajúce k zemi.

Sneh, zmiešaný s dažďom, rýchlo zamŕzal a tvoril na chodníkoch slabú námrazu. Musel si dávať veľký pozor, ak sa nechcel pošmyknúť a skončiť na zadku, alebo horšie, so zlomenou nohou. Keď sa konečne ocitol pred dverami bytu, vydýchol si. Rozhodnutý zaliezť do postele a do rána z nej nevyliezť, vošiel dnu.

„Som doma!" zakričal do útrob bytu a zažal svetlo v predsieni. Okamžite ho zarazil Miškov kufor pod zrkadlom.

„Vy niekam idete?" zvedavo nakukol do obývačky. „Veď si nespomínala, že by ste sa niekam chystali."

„Idem na víkend k ockovi," pribehol za ním šťastný Miško. „Do nedele večera," zvestoval mu dôležito. „O pol hodiny po mňa príde."

„Že by si pán podnikateľ konečne našiel čas a spomenul si, že má syna?" zavrčal Jakub nahnevane, keď sa Miško vrátil do svojej izby, dohrať počítačovú hru. „To mu teda trvalo..."

„Jakub..." mama uprela na svojho syna unavený pohľad. „On nie je zlý človek."

Jakub sa naježil ako čertík v krabičke. Už mal toho maminho neustáleho obhajovania svojho expartnera naozaj plné zuby. „Nie je zlý človek? Jasné, je to vzorný otec roka. Doteraz na Miška permanentne sral, absolútne ho netrápilo, že Miškovi chýba a odrazu si naňho spomenie? Len tak? Zrejme sa s ním potrebuje niekomu pochváliť, čo?"

„Nebuď taký tvrdý, Kubko. Oboch vás má rád."

„To isto," odfrkol si znechutene. „Tak veľmi nás miluje, že pri prvej príležitosti od nás odišiel za tou..." zvyšok vety nechal vyznieť do stratena. Nechcel sa vulgárne vyjadrovať pred Miškom, ktorý, i keď bol vo svojej izbe, ho mohol kedykoľvek počuť. Nerobil si ilúzie, že by bol jeho malý brat v tomto smere úplne neskúsený, veď v škole toho určite počul dosť, ale doma sa snažil dávať si pozor na jazyk. Minimálne kvôli mame, ktorá taký slovník neschvaľovala. „Nechcem s ním mať už nič spoločné. Nemám záujem sa s ním o čomkoľvek baviť," prehlásil tvrdo. „Pre mňa je jednoducho mŕtvy."

Mamine oči sa začali plniť slzami. „Ale prečo? Stále je to tvoj otec."

„Nie je. A nikdy nebol, to dobre vieš."

„Kubko..."

Jakubove slová sa do maminho srdca zabodávali ako ostrá dýka a jatrili dosiaľ nezahojené rany. Róbert svojím správaním ublížil všetkým. No najviac Miškovi. Kvôli nemu ju mrzelo, ako ľahko prestrihol všetky kontakty. Hoci stále naivne verila, že sa zmení a začne o Miška javiť záujem častejšie, vedela, že to bolo skôr len jej zbožné želanie. Alimenty síce posielal načas a pravidelne, no inak sa o nich veľmi nezaujímal. Až na občasné svetlé výnimky.

„Nosíš jeho priezvisko. Si jeho syn. To, že nie je tvoj biologický otec neznamená, že ťa nemal rád. Otcom nie je ten, ktorý dieťa urobí, ale ten, čo ho vychová -"

„Tak on teda naozaj vychovával," sarkasticky odvrkol. „Naozaj vtipné. Odjakživa na mňa kašľal. Myslíš, že to neviem?"

„Teraz mu krivdíš. Staral sa o teba ako o vlastného."

Jakub musel uznať, že mama mala čiastočnú pravdu. „Tak fajn, spočiatku sa snažil, to je pravda," zamumlal a nostalgicky si spomínal na časy, keď bol ešte malý chlapec. Často spolu blbli, otec ho brával na prechádzky do lesa a učil ho poznávať prírodu. No neskôr zmenil prácu, času bolo čoraz menej a jeho záujem o vyženeného syna postupne klesal. Keď sa narodil Miško, Jakub sa dostal na druhú koľaj. Tým, že sa spočiatku všetko točilo okolo bábätka, otec s ním odrazu trávil minimum času. Nečudo, že sa pomaly odcudzili. No idylka starostlivého otca ani tak dlho netrvala. Veľmi rýchlo prestal javiť záujem aj o Miška. Kamaráti a posedenia v krčme boli preňho prednejšie než vlastná rodina. Keď vďaka kríze prišiel o prácu, namiesto toho, aby si hľadal nové zamestnanie, začal piť a chodil domov čoraz neskôr. Niekedy neprišiel vôbec. Jakub bol akurát v období, že s ním trieskala puberta. Mama ho sama nezvládala a otec oňho javil záujem len sporadicky. Väčšinou sa vtedy akurát pohádali a v hneve si vykričali nepekné veci. V tej dobe sa od neho dozvedel aj to, že nie je jeho. Neskôr sa mu otec ospravedlnil a vysvetlil mu, že to tak nemyslel, že ho má rád ako vlastného. Jakub mu síce veľmi neveril, ale otcovým ospravedlnením sa napätá situácia medzi nimi upokojila. Naviac to vyzeralo, že sa otec konečne spamätal. Prestal piť, našiel si novú prácu - spolu s kamarátom začali podnikať s ojazdenými autami zo zahraničia a hoci to nebolo žiadne terno a otec aj naďalej trávil doma minimum času, nežili si zle. Zdalo sa, že sa veci konečne dali do poriadku. Idylka sa rozplynula vo chvíli, keď sa prevalila otcova aféra s mladou milenkou. To bola pre Jakuba posledná kvapka. Úplne na neho zanevrel, tentoraz definitívne a nezvratne. „To ale neznamená, že ho nemôžem nenávidieť," zašepkal napokon. „Keď príde, nechcem o ňom vedieť. Ďakujem."

S poslednými slovami adresovanými mame sa odobral do bratovej izby, aby sa s ním rozlúčil a poprial mu pekný víkend. Nechcel byť pri tom, keď bude odchádzať. Inak by sa s tým chlapom minimálne pohádal a fakt nepotreboval, aby bol toho Miško svedkom. Ostávalo mu len veriť, že tentokrát otec Miška nesklame a naozaj sa mu bude venovať. V opačnom prípade si ho potom naozaj nájde a vybaví si to s ním, pokojne aj ručne-stručne.

Usmial sa na Miška a zmizol vo svojej izbe. Potreboval si zapáliť a utriediť si myšlienky. Na jeden deň toho bolo naňho priveľa. Pokazená skúška. Posedenie v Barbakane so spolužiakmi, s ktorými si doteraz nemal čo povedať a odrazu sa s nimi bavil ako so starými známymi. Vedomie, že sa vďaka Matejovi mení a stáva sa oveľa spoločenskejším a otvorenejším. Správa o otcovi. To by zložilo aj koňa, nie unaveného mladíka s boľavou hlavou.

Vo chvíli, ako zahasil cigaretu a chcel sa vrátiť do izby, vtedy ho zbadal. Sebavedome vystúpil z auta, darčeková taška v ruke a s úsmevom na perách kráčal ku vchodu. Jakub mal čo robiť, aby sa pri pohľade naňho nepovracal. Prešmykol sa dnu, tak aby ho muž nemal šancu zazrieť a dúfal, že jeho rodičia nebudú trvať na tom, aby sa tam ukázal. Nenávidel ho a nechcel s ním mať nič spoločné. Darmo si ho bude kupovať rôznymi darčekmi, nikdy sa mu to nepodarí. Uňho jednoducho skončil. Vlastnou vinou sa pripravil o status otca.

Zívajúc sa prezliekol do trička na spanie a vliezol do postele. Jednoducho sa na to všetko vyspí. A keď sa zobudí, všetko bude lepšie. Nebude žiadny otec, iba Matej. S ním ho čaká veľa krásneho. Matej ho nesklame. Matej je jeho majákom na rozbúrenom mori.

Matej je ten, na kom záleží.

A/N:

Tak, máme tu prvé odhalenie. Čakali ste to? 🙃