„Kubo, prečo si nakreslil teba a pána učiteľa Mateja?"

Do riti. V Jakubovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Zbledol a odtrhnúc zrak od poznámok, vyjavene hľadel na Miška. V panike preskakoval očami z obrázka v Miškových rukách na bratovu tvár, snažiac sa vyčítať, čo sa mu práve teraz honi hlavou. Prečo len bol taký neopatrný a nedal si väčší pozor?

„No vieš..." začal, hľadajúc správne slová. „Matej bude mať narodeniny a chcel som mu niečo nakresliť."

„Ale prečo práve vás dvoch?" Bolo očividné, že Miška tá odpoveď neuspokojila. Aj napriek svojmu veku vedel, že v tom bude niečo viac. „Vy spolu... chodíte, však?"

A sakra. Toto už nijako nezakecám, prehnalo sa Jakubovi hlavou. Hoci to bolo to skôr konštatovanie, než otázka, o to viac to bolo preňho horšie. Cítil sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Buď zradí Mateja alebo Miškovu dôveru. No Miško si zaslúžil vedieť pravdu. Matej to isto pochopí. A aspoň sa nebudú musieť neustále pred Miškom kontrolovať. Zhlboka sa nadýchol. „Asi to tak bude. Hneváš sa?"

Miško pokrútil hlavou, no upieral na Jakuba zamračený pohľad. „Prečo si mi to ale nepovedal už vtedy, keď som sa ťa to pýtal?"

„Lebo som sa bál. Ešte som nebol pripravený na to, aby to niekto vedel."

„A teraz už si?"

Jakub mykol plecami. „Neviem."

Miško chvíľu premýšľal a pokračoval. „Nechcel si, aby mama vedela, že si gay? Marek hovoril, že vraj to rodičia často berú dosť zle a niekedy dokonca vyhodia deti z domu."

Jakub nevychádzal z úžasu. Miško ho v poslednom čase udivoval čoraz viac. Kedy sa to stalo, že jeho malý braček tak dospel? „Poď sem," natiahol k nemu ruky. Keď k nemu Miško prišiel, posadil si ho oproti sebe a postrapatil mu vlasy. „Vieš, Myšiak, mama už vie že som gay. Videla ma... V sobotu pred Vianocami, keď som sa neskoro večer vracal domov. Vie, že mám priateľa, ale nevie o koho ide."

Bolo vidieť, ako Miško tuho premýšľa. „To bolo vtedy, keď si sa tak vyparil pred večerou?"

„Áno."

„Takže vy dvaja... už vtedy?" prekvapene vyvalil Miško oči. „Ako dlho ste vlastne spolu?"

„Nie dlho. Prvýkrát sme sa videli na tvojej besiedke."

„Ty brďo, to si teda nestrácal čas."

„Alebo skôr Matej," zaškeril sa. „Keď niečo chce, vie byť veľmi neodbytný."

„Podrobnosti radšej vynechaj." V Miškových očiach sa mihol náznak zdesenia. „Viac naozaj vedieť nepotrebujem."

„Viac by som ti ani nepovedal."

„Ty, Kubo?" ozval sa Miško po chvíli ticha. „Pred mamou by som mal asi mlčať, čo?"

„To by bolo fajn," zamumlal Jakub. „Bude to také naše malé chlapské tajomstvo."

„Super!" Miško žiaril ako rozsvietený vianočný stromček. Nahol sa k Jakubovi a pritúlil sa. „Mám ťa rád, Kubo."

„Aj ja teba, krpec. A ešte si mi nepovedal, ako bolo u otca. Som samé ucho."

***

„Dobré ráno," pozdravil Matej veselo, len čo vstúpil v utorok pred vyučovaním do zborovne. Cítil sa mimoriadne spokojne a oddýchnuto. Návšteva u rodičov dopadla nad očakávanie, dokonca sa mu podarilo priviesť domov aj prekvapenie pre Jakuba. A keď mu večer Jakub s malou dušičkou zavolal, že Miško už o nich vie, padol mu neskutočný balvan zo srdca. Konečne sa nebude musieť pretvarovať a dávať si pozor, aby si Miško nič nevšimol.

Zamieril ku svojmu stolu a prekvapene hľadel na prázdne miesto, kde ho už v tom čase mala čakať kôpka testov, pripravená na opravenie. Prečo ho vlastne prekvapovalo, že to tak nebolo?

Zdvihol hlavu, aby pohľadom vyhľadal Zdenu. Ešte tam však nebola, zrejme zase meškala.

Len čo prekročila prah zborovne, skokom bol pri nej. „Kde sú tie testy?" zaútočil na ňu bez pozdravu.

„Aj tebe dobré ráno, Matej," sladko sa naňho usmiala. „Ako si si užil včera návštevu rodičov?"

„Niečo som sa pýtal," zavrčal. „Kde. Sú. Tie. Testy?"

„Aké testy?" zamračila sa Zdena.

„Tie, čo si mala včera písať s ôsmakmi."

„Jáj, tie testy... Tie som im dala, nech ich vypracujú na úlohu."

V tom momente v ňom vzkypela zlosť a bolo po dobrej nálade. „Ty si normálna?" zrúkol. „Jasne som ti tam napísal, aby ich vypracovali na hodine. Bol to klasický test na overenie vedomostí po skončení prebratej lekcie. Nie len taká sranda na zabitie hodiny. Čo si s nimi celú hodinu vlastne robila?"

„Upokoj sa, veď sa nič také nestalo, nie?" chlácholila ho Zdena a chytiac jeho ruku, pohladila ho po jej chrbte. „Známky sú predsa dávno uzavreté, vysvedčenia vytlačené, jedna známka hore-dole by aj tak už nič nezmenila."

V Matejovi ten dotyk vzbudzoval odpor. Odtiahol sa a škaredo na ňu zazrel. „Fakt neviem, či si taká neschopná alebo len vypočítavá mrcha. Tu nejde o to, či to niečo zmení, alebo nie, tu ide o princíp! Žiadal som ťa o jedinú vec, a ani tú si nebola schopná urobiť!"

„Tak som im to dala na úlohu... No bože, je tam toho," zahundrala Zdena dotknuto.

„Áno? Je tam toho?" skríkol. „Ty si vážne blbá?"

„Nehuč," sykla Zdena. „Nemusí každý počuť, o čo ide."

„Mne je úplne u prdele, kto všetko nás bude počuť. Pre mňa za mňa, nech nás počuje aj riaditeľka. Ja mám svedomie čisté. To ty si to opäť posrala."

„Už prestaň."

„Uvedomuješ si, čo si tým spôsobila?" pokračoval Matej, vytočený do neprítomnosti. „Ako úlohu si ten test urobí možno tak polovica z nich, zvyšok sa na to vyserie, a ani si to do školy nedonesú. Ako test je to už nepoužiteľné, pretože ak im ho dnes dám, už to nebude objektívne a fér. Môžem vytvárať nový, fakt pekne ti ďakujem."

„Tak sorry, no..."

„To tvoje sorry si strč vieš kde. Mám ťa už plné zuby," precedil naštvane. Bez slova sa vrátil k svojmu stolu, vzal si svoje veci a odišiel zo zborovne. Už s tou ženskou naozaj v jednej miestnosti nevydrží ani minútu navyše.

A mohol to byť taký krásny deň...

***

„No ahojte, chalani, už vás čakám," privítal Matej krátko po druhej Jakuba s Miškom. „Urobte si pohodlie, ja hneď prídem, robím si čaj, dáte si aj vy?"

„Ja radšej kávu. Od rána mi ide vybuchnúť hlava. Mám v sebe niekoľko Ibalginov, no nič nepomáha," vyčerpane zamumlal Jakub a zviezol sa v obývačke na pohovku.

„Ja si dám čaj," ozval sa Miško ešte z predsiene. Bojoval so šnúrkami na nových topánkach, čo mu kúpil otec. „Ale najprv potrebujem na záchod. Ale asi sa kvôli týmto sprostým šnúrkam o chvíľu pokakám."

„Ukáž, pomôžem ti," ponúkol sa Matej po tom, ako zalial pripravený čaj a kávu. Čupol si k chlapcovi a o niekoľko sekúnd boli zauzlené šnúrky rozviazané. „Tak a je to," oznámil mu, „utekaj na ten záchod."

„Ďakujem," usmial sa Miško, vyzul si topánky a už ho nebolo.

Matej prešiel do obývačky, sklonil sa k Jakubovi a nežne ho pobozkal. „Vieš, že najlepší liek na bolesť hlavy je poriadny orgazmus?" zašepkal mu do ucha. „Mám to odskúšané."

Jakub sa pri tých slovách zachvel. „Hmmm... Už ťa vidím, že keby tu nebol Miško, hneď by si sa na mňa vrhol, čo?" Ale vôbec by som nebol proti.

„To som až taký čitateľný?" zasmial sa Matej a pohladil Jakuba po líci.

Jakub otvoril oči a zahľadel sa do Matejových smaragdov. „Trochu. Ale ak mám byť úprimný, dal by som si povedať..."

„Veď ti nič nebráni, aby si sa potom, ako Miška odvezieš domov, vrátil."

„Bohužiaľ. Som po tej dnešnej skúške úplne mŕtvy a brutálne unavený. Učil som sa do druhej v noci. Prídem domov, padnem do postele a spím až do rána. A zajtra sa môžem začať pripravovať na štvrtok a piatok. Tento týždeň ma zabije."

„To ma mrzí, ale verím, že to zvládneš. Dnes si to zvládol skvelo."

„Náhoda."

„Neverím. Si šikovný a-"

„Už som tu," veselo zvolal Miško, keď sa objavil v obývačke. „Len asi sa vám pokazila batéria na umývadle, nejako to stále tečie."

Matej si vzdychol. „Zase? Mňa z toho raz porazí. Veď pred sviatkami som kvôli tomu volal opravára... Budem ho musieť zavolať zase. Čo je to dnes za deň?"

Jakub sa postavil, ponaťahoval sa a hlasno zívol. „Načo zbytočne volať opravára? Ja ti to spravím."

„Čože? Ty to zvládneš? Ja som na to úplne ľavý."

„Ako nič. Život ma naučil. Otec bol stále preč..."

„Si poklad, díky."

„Ešte neďakuj," zaculil sa Jakub. „A radšej mi povedz, kde máš vercajk."