Za svitania sa vydali na cestu. Všetci traja sa vyštverali drakovi na chrbát, ktorý vyletel smerom na juh. Do tvárí ich šľahal ľadový vietor a snehové vločky. Spoza mrakov sa sem-tam vydral zlatistý lúč vychádzajúceho slnka. Po pár hodinách mohli zahliadnuť obrys školy - kamenného hradu, ktorý sa týčil nad obrovským jazerom a obklopoval ho les. 

Solveig sa v mysli vybavili staré spomienky, ktoré sa jej spájali s týmto miestom. Doteraz si pamätala spleť kamenných chodieb, malú úzku miestnosť v ktorej bývala a aj skrytú knižnicu, ktorá sa otvárala len v určitú hodinu. Myšlienky jej zablúdili ku druhej tajomnej miestnosti, ktorá sa skrývala za tou v knižnici a kde sa ukrýval Corey. Potriasla hlavou, aby vyhnala nepríjemné spomienky z mysle. Roigon začal pomaly klesať smerom nadol, ale v bezpečnej vzdialenosti, aby ich nemohli zahliadnuť.

Keď pristáli začali sa brodiť smerom k jednej z veží. Sunniva im povedala o malých dverách, ktoré sa tam ukrývali a viedli do jednej z tajných chodieb. Roigon zostal niekoľko metrov od školy, ukrytý medzi skalami, aby ho náhodou niekto nezahliadol. Po nejakom čase sa dostali k malým dreveným dverám, ktoré Sunniva potichu otvorila a vkĺzla do tmavých útrob školy. Solveig a Týr ju nasledovali. Solveig opatrne našľapovala za Sunnivou, ktorá zapálila menší magický oheň aby vedeli kam idú.  Po pár minútach sa pred nimi objavili dvere, ktoré Sunniva otvorila a zahasila oheň. Keď vyšli z chodby, ocitli sa v tajnej knižnici. Solveig to prekvapilo, o tejto chodbe nevedela. 

Miestnosť bola ožiarená matným svetlom a všetko vyzeralo presne tak, ako predtým, akoby Solveig nikdy toto miesto neopustila. Jediné čo o knihe vedeli, bolo, že sa volala Leahbamag. Začali sa prehrabovať v množstve kníh, ktoré tam bolo. Solveig počas hľadania spoznávala známe obaly a názvy kníh, no ani po dvoch hodinách neprehľadali ani len polovicu a knihu nenašli. Zrazu sa ozvalo Solveig už známe tiché šťuknutie.

,,Čo to bolo?" zašepkal Týr.

,,Je tam ďalšia tajná miestnosť," povedala Solveig potichu.

,,Mali by sme to skontrolovať, či sa tam náhodou niekto neskrýva," navrhol Týr.

Solveig prikývla a otvorila priechod do tmavej úzkej chodby a vykročila do tmy, Týr ju nasledoval a Sunniva zostala v knižnici. Keď Solveig otvárala dvere do tajnej miestnosti vracali sa jej spomienky na všetko čo v tejto miestnosti prežila. Zapálila oheň a svetlo ožiarilo celú miestnosť, nikto tam nebol. Solveig zovrela pery a po chrbte jej prebehli zimomriavky. 

,,Odkiaľ si o tomto mieste vedela?" ozval sa Týrov hlas.

,,Párkrát som sem zavítala počas toho ako som sem chodila do školy, rovnako ako do tej knižnice," pokrčila  Solveig plecami. 

,,Niečo sa tu stalo."

Solveig sa mu pozrela do modrých očí. Mal naklonenú hlavu a zvedavo sa na ňu pozeral, sama nechápala, prečo mu začala odpovedať.

,,Raz keď som bola v skrytej knižnici, počula som ako sa otvorili dvere do tejto chodby, presne tak ako teraz pre chvíľou. Zaujalo ma to a dostala som sa až do tejto miestnosti. Bol tu. Corey. Neviem či vieš kto to je, neprekvapovalo by ma ak nie. Bol zranený, pomohla som mu a spriatelili sme sa. Až neskôr som zistila ako veľmi mnou manipuloval, podsúval mi tie jeho nepodarené sny, rozprával ako chce so mnou utiecť a zničiť Measgadarth. V niečom mal pravdu, ale chcel ma len využiť."

,,Ako?"

,,Bol obyčajným sluhom toho čarodejníka. Thamura. Ten ma potreboval na nejaký experiment, keď ho našli, myslela som si, že zomrel. Dokonca som to videla. Ale ten prekliaty Thamur ho zachránil. A teraz sa to stalo znovu. Tak blízko bol k tomu aby som ho zabila, takto blízko bol pri smrti," Solveig si povzdychla. ,,Potom opäť prišiel ten čarodejník a zachránil ho. Možno to je jeden z dôvodov prečo ho chcem nájsť a zničiť. Aby som mohla zabiť toho odporného, zbabelého Coreya. Zrejme ani nechcem zachrániť svet a drakov, možno trošku - kvôli Roigonovi. Chcem ho len vidieť trpieť a zomrieť, on ani nevie akú bolesť mi spôsobil. Nenávidím ho, áno je to sebecké, je mi to jedno. Nemôžem pokojne žiť, ani zomrieť, kým bude na tejto zemi. Chcem len..." 
Solveig sa odmlčala. 

,,Pomstu," povedal Týr potichu, ich pohľady sa stretli.

Solveig si až teraz uvedomila to ako to naozaj je, až teraz keď to vyslovila nahlas. Bolo jej z toho zle - a vlastne ani nie, bolo jej to skôr jedno- keď si uvedomila  akou sebeckou a pomstychtivou osobou je. A bolo jej to naozaj jedno. Kedy sa takou stala? Alebo bola odjakživa takou? Cítila ako jej po líci stiekla jediná horúca slza, tak dlho už neplakala.

Zvrtla sa na päte smerom do chodby, keď začula Týrov hlas.

,,Chcem aby si vedela, že to chápem... Viem aké to je túžiť po pomste."

Neotočila sa k nemu, nič nepovedala, len zastala a keď dohovoril pohla sa ráznym krokom smerom do tmavej chodby. Ale jeho slová ju svojím spôsobom zahriali pri srdci ako žiadne iné nie. Bola mu vďačná za to, že ju vypočul a nekomentoval to, len to pochopil.