Kráčal parkom neďaleko svojho domu a užíval si atmosféru blížiaceho sa leta. Hoci už bol podvečer, vzduch ešte stále príjemne hrial. Po dlhom čase bol spokojný a šťastný, cestou si pískal pesničku, ktorá mu znela v hlave od rána. Po náročnom dni sa tešil na to, kedy konečne príde domov, zvalí sa na svoju posteľ a ponorí sa do obľúbenej knižky. Odrazu naňho sčista-jasna vyskočil neznámy muž. Bol celý odetý v čiernom, na hlave mal kuklu a neskutočne smrdel. Od strachu vykríkol, na čo sa neznámy muž nepríjemne zasmial a stiahol ho do najbližšieho krovia.

„Nechajte ma,“ prosil a triasol sa od strachu. „Č-čo odo mňa chcete?“

„Neboj sa, maličký, len sa trochu pobavíme,“ zavrčal muž chrapľavo a jednu ruku mu vykrútil za chrbát. Tie slová, také známe, mu vohnali slzy do očí. Prečo mu chce každý len ubližovať?

„K-kto ste?“

„Na tom nezáleží. Hlavne že ja viem, kto si ty, Harry,“ chladne sa zasmial muž. Prečo len mu je ten hlas taký povedomý?

Odrazu ich vyrušil šuchot v kríkoch. Keď sa Harry pozrel smerom, odkiaľ zvuk vychádzal, takmer skamenel. Hľadeli naňho dva páry žiarivo žltých očí šimpanzích mutantov. Pomaly sa približovali a takpovediac ho vyzliekali pohľadom. Odrazu naňho vycerili svoje tesáky.

„Zmiznite, ten chlapec je môj!“ zvolal neznámy muž. Ten hlas...Tak veľmi ho miloval. Nie, to nemôže byť pravda...

„Louis?“ hlesol. „Si to ty?“

„Samozrejme, babe. A teraz si ťa pekne, natvrdo vezmem.“

„LOUIS, NIEEE!“ vykríkol od strachu a voľnou rukou mu silno vrazil päsťou do tváre.

Vtom sa ozval zvuk rozbíjajúceho sa skla.

Harry sa v panike posadil a zistil, že sa stále nachádzal v bezpečí izby penziónu. Uff, bol to iba sen, pomyslel si s úľavou, no zároveň s hrôzou hľadel na spúšť, ktorú nevedomky spôsobil. Koberec pri jeho posteli bol pokrytý črepinami z rozbitého džbánu na vodu, ktorý ešte donedávna trónil na jeho nočnom stolíku a pomaly nasakoval vodou, ktorú Harry nestihol včera vypiť.

Vo chvíli, keď chcel vstať a upratať ten neporiadok, sa rozleteli dvere na kúpeľni a vybehol z nej mladý sprievodca len s uterákom okolo bedier. Z mokrých vlasov mu ešte kvapkala voda a v malých pramienkoch stekala dolu po nahej hrudi. Vybehol narýchlo, vyľakal ho chlapcov krik a buchot.

„Čo sa deje? Nestalo sa ti nič?“ vystrašene sa opýtal, hľadiac na tú pohromu pri Harryho posteli.

„N-nie. Ja....“

Harry pri pohľade na vypracovanú a potetovanú hruď mladého sprievodcu iba zalapal po dychu a naprázdno preglgol. V ústach mal odrazu sucho ako na vyprahnutej Sahare a slová mu uviazli v hrdle. S očami rozšírenými dokorán hľadel na muža pred sebou. Nedokázal z neho odtrhnúť pohľad. Priťahoval ho ako včelu ten najsladší nektár. Bol jednoducho dokonalý.

Harryho predstavy a fantázie naberali na obrátkach, zaútočili v plnej zbroji a jeho kamarát v nohaviciach sa čím ďalej, tým viac prebúdzal k životu.

Náhle mu v hlave zablikala výstražná kontrolka a on si uvedomil, že naňho hľadí zbožne ako na nejaký svätý obrázok, a okamžite zabodol pohľad do zeme. Louis by musel byť slepý, aby si nevšimol ako naňho fascinovane pozeral.

Brunetovi sa vytvorila na čele vráska. Harryho správanie bolo maximálne divné. Javil sa mu ako duchom neprítomný. Podišiel bližšie k jeho posteli a starostlivo si ho prezrel.

„Si v poriadku, Harry? Čo sa stalo?“

Harry, zahanbený tým, akým smerom sa uberali jeho predstavy, okamžite očervenel a odvrátil pohľad.

„Hmmm, len som mal zlý sen, som okej,“ zamumlal, ľahol si a pretiahol cez seba perinu. Cítil, že má problém. Dosť vážny problém. Zhlboka dýchal a snažil sa myslieť na niečo totálne neerotické, odpudzujúce. Ale s vedomím, že pár metrov od neho sa nachádzal ten najdokonalejší muž na svete, to jednoducho nešlo. Slzy zúfalstva sa mu tlačili do očí. Potreboval si uľaviť. Ale ako, pri Louisovi?

„Musím ísť do sprchy,“ zamrmlal, keď náhle vystrelil z postele, z kufra vytiahol čisté oblečenie a zmizol v kúpeľni. Louis nad jeho správaním nechápavo krútil hlavou.

„Čo sa to s ním dnes deje?“

Ani pri raňajkách to nebolo o nič lepšie. Harry bol nesústredený, takmer nevnímal čo mal na tanieri a jeho pohľad podchvíľou blúdil k Louisovi. Musel neustále rozmýšľať nad tým, aké úžasné by bolo bozkávať jeho dokonalé pery a...

„Harry?“ vytrhol ho z myšlienok opäť ten zamatový, podmanivý sexy hlas. Už len pri tom zvuku kučeravec opäť tvrdol.

Už si nebol celkom istý, či deň v Louisovej prítomnosti bude taký skvelý, ako sa spočiatku zdal.

„Áno?“ hlesol, dúfajúc, že si muž nič nevšimol.

„Tak som rozmýšľal... Nezájdeme niekam na prechádzku? Urobíme si súkromný výlet. Čo povieš?“ V sprievodcovom hlase bolo cítiť nadšenie, no zároveň miernu obavu z Harryho reakcie.

„No ja... neviem... Moc sa mi nechce ísť von.“

„To chceš ostať celý deň na izbe?“ čudoval sa Louis. „Vonku je krásne, škoda byť zavretý vnútri. Premysli si to.“

„Asi máš pravdu,“ odvážil sa po chvíli premýšľania konečne pozrieť na Louisa. Uvedomil si, že vonku ho to medzi ľuďmi bude menej pokúšať ako na izbe, kde by bol so sprievodcom osamote. „Kedy vyrazíme?“

Brunet sa naširoko usmial. „Po raňajkách.“

***

„Kam ma to vezieš?“ zvedavo sa pýtal Harry, keď ho Louis posadil do prenajatého auta a sám sa posadil za volant. Harry trval na tom, že bude sedieť vzadu. Argumentoval tým, že je to tak pohodlnejšie a mohol by si aj zdriemnuť. To, že hlavným dôvodom bolo niečo úplne iné, sa radšej nezmienil.

„Uvidíš, je to prekvapenie,“ tajomne sa usmial Louis a v spätnom zrkadle sledoval chlapcovu reakciu. Musel sa uškrnúť pri pohľade na to, ako roztomilo kučeravec nakrčil noštek. Pôsobil pri tom tak detsky a nevinne. Louis sa pristihol, že sa pri pohľade na to zelenooké stvorenie šťastne usmieval. Vnútri bol však nervózny. Nebol si istý, či sa jeho prekvapenie bude Harrymu páčiť.

„Wow,“ Harry zabudol od prekvapenia zavrieť ústa. „To je... To je... Alnwick,“ šokovane vydýchol a len ťažko dokázal zadržať slzy, ktoré sa mu tisli do očí.

„Áno, sme v Alnwicku a ako vidím, tak veľmi dobre vieš, čím je známy. Myslím, že nemusím zdôrazňovať, že tento hrad poslúžil ako predloha pre Rokfort (Bradavice) vo filmoch o Harry Potterovi,“ usmial sa Louis a padol mu kameň zo srdca.

Prekvapenie sa podarilo. Videl na Harrym, že je úplne dojatý.

„Dúfal som, že sa ti to bude páčiť. Včera som si všimol, že si sa tváril dosť nešťastne, keď som oznámil, že z výletu nič nebude. Tak som si myslel, že by ti mohlo urobiť radosť, keby sme sa sem vybrali aj tak.“

„Ty si úžasný,“ vydýchol kučeravec a spontánne Louisa objal.

O pár sekúnd už utekal k hradbám. Upútali ho deti v čarodejníckych odevoch. Pri pohľade na ne sa slzy stratili a usmieval sa ako slniečko na hnoji pri spomienke na to, ako sa on ako malý chlapec hrával na Harryho Pottera a smútil, prečo aj on, keď je tiež Harry, nemohol byť čarodejník. O tomto hrade čítal už dávno a možno to bola práve vidina návštevy Alnwicku, prečo nakoniec súhlasil ísť na ten blbý triedny výlet. Keď sa dostali na nádvorie, na miesto, kde sa natáčala scéna, ako sa učili malí čarodejníci lietať, neveril, že sa to skutočne deje. A keď mu Louis sčista-jasna odniekiaľ vyčaroval metlu, už mal vážne slzy na krajíčku. Toto musí byť vážne sen.

„Haló, Zem volá Harryho,“ luskol mu popred očami Louis a vrátil tak Harryho z výšin na zem.

„Č-čo sa deje?“ zmätene sa okolo seba rozhliadal kučeravec.

„Nič, len si bol chvíľu úplne mimo,“ usmial sa Louis. „Takže sa ti tu páči?“

„Že váhaš... Je tu úžasne! Splnil si mi sen. Ďakujem,“ šťastne sa usmieval a keby nebol taký zbabelec, asi by mladého sprievodcu vybozkával.

„A to ešte nie je všetko,“ Louis sa opäť tváril tajomne a Harryho srdce splašene bilo. Čo má preňho ešte pripravené?

„Keď si to tu poriadne poobzeráš, zahráš sa hry, ktoré chceš a vyfotíš sa kde len chceš, tak sa vrátime do Edinburghu. A tam... Tam na teba ešte zopár prekvapení čaká.“

Iskričky v Harryho očiach hovorili za všetko. Dnešok bude preňho vážne nezabudnuteľný.

***

„Ďakujem za krásny deň,“ usmial sa unavene Harry, keď sa neskoro popoludní vrátili na izbu. Hoci pôvodne plánoval byť celý deň zavretý na izbe, nakoniec neľutoval jedinú sekundu toho, že ho Louis vytiahol von.

Prežil úžasný deň. Po dlhom čase bol konečne šťastný. Boli sami dvaja, na skvelom výlete, na ktorý sa tešil z celého Edinburghu najviac. A čo viac, nikde nevidel Zayna. Snáď bude mať šťastie a nestretne ho ani na večeri.

„Ja ďakujem. Som rád, že si mi dal šancu ti ukázať, že výlety nemusia byť len nudné. A že som ten deň mohol stráviť s tebou.“

Harrymu tie slová vyčarovali úsmev na tvári. V dobrej nálade odišiel do kúpeľne, aby sa mohol prezliecť, a keď sa vrátil, zalapal po dychu. Louis sedel na posteli, skláňajúci sa nad kufrom, iba v nohaviciach. Jeho nahá hruď mu veľmi rýchlo pripomenula situáciu z rána a okamžite pocítil v oblasti rozkroku dobre známe bolestivé napätie. Vedel, že ma problém. A súrne ho potrebuje vyriešiť.

Ako na zavolanie, izbou sa ozvalo zbesilé vyzváňanie Louisovho telefónu, čo Harryho na chvíľu odpútalo od jeho malého problému.

„Och, Bože,“ hlesol sprievodca s obamavu pri pohľade na displej mobilu. „To je šéfka. To musím vybaviť.“

„Jasné, pokojne si to vybav. Idem dole na zmrzlinu,“ ponúkol sa Harry a nechal Louisovi súkromie.

Vycítil, že to nebude veľmi príjemný telefonát a naozaj nechcel byť pri tom, aby tak sprievodcu neuviedol do väčších rozpakov. Už len ten jeho vydesený výraz mu trhal srdce. A navyše, vzdialiť sa od Louisovho dokonalého tela znamenalo istú úľavu na vyriešenie jeho problému.

Ledva však zabočil za roh chodby, ku schodisku, narazil na niekoho, o kom dúfal, že ho už dnes neuvidí. Zaúpel, len čo ho uvidel.

„Ale, ale, kto sa nám to prechádza takto sám, bez svojho bodyguarda?“ pritlačil Zayn Harryho na stenu.

Pane Bože, čo som komu urobil, že mám také šťastie na tohto magora?

„Nie som malé dieťa, nepotrebujem bodyguarda. A vieš čo, daj mi pokoj, Malik a nechaj ma prejsť,“ rozhodol sa čeliť a postaviť sa Zaynovi ako chlap.

„Nejaký si drzý, Styles, nemyslíš? Asi si dlho nedostal zopár výchovných,“ Zayn sa hrozivo natlačil na Harryho, pričom si dal záležať, aby sa obtieral o jeho intímne partie a kučeravcove odhodlanie vzdorovať bolo preč.

„Nechaj ma, Zayn. Prosím,“ zaskučal, keď sa ich rozkroky obtreli o seba.

„Niekto je tu tuším nadržaný,“ uškrnul sa Zayn, keď zacítil Harryho erekciu. „Čo ti Tomlinson nedal?“

„Nič s ním nemám!“ zavrčal Harry a snažil sa Zaynovi vyšmyknúť.

„To hovoril aj on, ale vieš čo? Vôbec vám neverím. Veľmi dobre viem aký si, Styles. Veď aj Petersona si uháňal ty. Inak by o teba ani nezakopol.“

„To nie je pravda!“ vykríkol zlostne Harry a snažil sa nerozplakať pri spomienke na minulosť.

„Ja som počul niečo iné,“ uškrnul sa Zayn.

„Tak si počul zle.“

„Prečo potom odišiel zo školy?“

„Asi na to mal dobrý dôvod,“ odvrkol kučeravec. Vážne sa k tomu nechcel vracať. Bola to preňho stále príliš bolestivá téma. A Zayn predsa poznal dôvod, prečo David odišiel zo školy. „Dobre vieš, že sa odsťahoval.“

„Ani sa mu nedivím, kvôli takej buzničke ako si ty. Chcel mať od teba pokoj.“

„To nie je pravda!“ hlesol Harry a cítil v očiach predierajúce sa slzy. Prvá slaná kvapka si už razila cestu von. Miloval ma...

Ako veľmi dokáže pár sekúnd zmeniť život človeka. Pár sekúnd a mohlo byť všetko inak. Harry mohol žiť naďalej svoj život šedej myšky, nie veľmi populárneho chlapca na škole, ale nijak nevytŕčajúceho z radu.

V ten deň sa chcel s Davidom jednoducho rozlúčiť. Kvôli otcovej práci sa celá rodina musela presťahovať do Dublinu a v ten deň bol David posledný deň v meste. Stretli sa v parku, na ich obľúbenom mieste neďaleko detského ihriska, a práve vo chvíli, keď sa obaja chlapci so slzami v očiach naposledy pobozkali, objavil sa tam Zayn spolu s jeho bandou.

Na druhý deň celá škola vedela, že Harry je gay. Peklo sa začalo.

Hlasné posmešné odfrknutie vrátilo Harryho do reality.

„Si nula, Styles. Ani len Petersonovi si nestál za to, aby o teba bojoval. Jednoducho sa na teba vysral,“ zasmial sa Zayn škodoradostne. Opäť sa natisol na Harryho, až mohol cítiť na uchu jeho teplý dych. „Ale ja... Ja ťa z nejakých nepochopiteľných dôvodov stále chcem. Si iba môj, pamätaj si to,“ zavrčal Harrymu do ucha. „Ak sa ťa Tomlinson čo i len dotkne...“ koniec vety ostal visieť nevypovedaný vo vzduchu.

Harry sa zmätene díval za odchádzajúcim Zaynom a už viac nedokázal zadržiavať slzy. Ten bastard to opäť dokázal. Totálne ho rozhodil, pošliapal jeho zvyšky sebadôvery a pripomenul mu najbolestnejšiu stratu v jeho živote.

Najhoršie na tom bolo, že mal zrejme pravdu. David sa mu už od toho dňa neozval. Harry ho spočiatku bombardoval esemeskami, neustále sa mu pokúšal dovolať, no neúspešne. Na správy nereagoval, hovory dvíhala odkazová schránka. Akoby zmizol z povrchu zemského. A keď po nejakom čase počul tú osudnú vetu „Volané číslo neexistuje“, zrútil sa. Už mu bolo jasné, že to bol definitívny koniec. Posledný klinec do truhly. Koniec akýchkoľvek nádejí, že raz budú opäť spolu.

A ten bastard Malik mu to s bohorovným pokojom opäť raz pripomenul. Prečo s tým musel začínať vždy vtedy, keď si konečne myslel, že už je dobre, že sa cez to preniesol? Vždy, keď mal pocit, že je konečne šťastný?

Keby si aspoň svoju vernú kamarátku, únik od všetkých podobných problémov nenechal doma. Bude to musieť vyriešiť inak.

Harry sa prirútil na izbu a zatresol za sebou dvere tak prudko, až takmer vyleteli z pántov. Zvalil sa na posteľ a zaboril tvár do vankúša. Slzy mu tiekli prúdom a otriasal sa potlačovanými vzlykmi.

„Harry, si v poriadku?" Louis k nemu vydesene priskočil, okamžite zanechajúc rozložené papiere, ktorým sa dovtedy sústredene venoval.

Harry pokrútil hlavou, no ani sa na neho nepozrel.

„Čo sa stalo?“

Žiadna odpoveď, len hlasné vzlyky. Louisovi to trhalo srdce. Tak rád by mu pomohol, zovrel ho do náruče, ale čo zmohol, keď nevedel, čo sa deje?

„Harry...“

„Ne-nechaj m-ma. O-odíď. Prosím,“ ozval sa uplakaný hlas.

„Nie. Chcem ti pomôcť.“

Keď Louis videl, že z chlapca nič nedostane, opatrne - aby ho nevyľakal - sa posadil k nemu na posteľ a začal ho upokojujúco hladiť po chrbte. Keď Harry pocítil, ako sa posteľ prehla pod váhou sprievodcovho tela, stuhol. Vzápätí pocítil na chrbte mäkkú, teplú ruku, ktorá mu začala kresliť po chrbte upokojujúce kruhy a uvoľnil sa. Bolo to také príjemné.

„Čo sa stalo?“ zopakoval Louis po chvíli svoju otázku.

„N-nič,“ smrkol. Nechcel sa vracať k niečomu, čo ešte stále bolelo.

„Zayn?“ odtušil Louis a Harryho nepatrné opätovné stuhnutie ho iba utvrdilo v jeho neblahom tušení, že ten chlapec nedá pokoj.

„Čo ti urobil?“ zahrmel. Už mal vážne strach. Nechal Harryho pár minút samého a už sa naňho vrhol? Toto nebolo normálne.

„N-nič. Ne-neublížil mi,“ mrmlal Harry do vankúša.

„Ale niečo sa muselo stať, inak by si tu teraz neplakal.“

„T-to nič nie je.“

Harry sa už cítil úplne zahanbene a trápne. Práve sa pred Louisom ukázal ako najväčší chudák a ufňukanec. Reval ako malá baba.

Posadil sa, rukávom si utrel oči, červené od plaču a chcel zmiznúť do kúpeľne. No Louis jeho reakciu predvídal a včas mu zabránil v úteku. Pritiahol si ho do objatia a vtisol mu pusu do vlasov. Nemohol si pomôcť, nedokázal odolať.

„Nech ti Zayn urobil alebo povedal čokoľvek, určite to urobil iba preto, aby ťa rozhodil a dostal na kolená. A ako vidím, podarilo sa mu to,“ smutne vzdychol pri pohľade na kôpku nešťastia vo svojom náručí. „Je to idiot, chce ti len ubližovať. Never mu už ani slovo. Dobre?“

„P-povedal, že... Že som... nu-nula. Má pravdu,“ zamumlal Harry Louisovi do hrude. Brunetovi pri tom zovrelo srdce. Telom sa mu šírila neskutočná zlosť na Malika, ale kvôli Harrymu sa prinútil upokojiť sa. Toho idiota zabije neskôr, teraz bolo prvoradé postarať sa o Harryho.

„To nie je pravda. Si skvelý chlapec, Harry. A Zayn je idiot, lebo to nevidí. Kašli naňho.“

Louis cítil, ako sa Harry v jeho náručí nespokojne ošil.

„Pozri sa na mňa,“ šepol Harrymu do vlasov. Kučeravec len záporne pokrútil hlavou.

„Harry, ak máš pocit, že nikomu na tebe nezáleží, že ťa nikto nemá rád, tak sa hlboko mýliš. Ja... Ja ťa mám rád. Mne na tebe záleží. A viac ako si vieš predstaviť,“ Louis už viac povedať nedokázal. Bál sa, že by potom už prekročil tú tenkú pomyselnú čiaru a porušil by svoje zásady i sľub.

Harry pri týchto slovách viditeľne stuhol, no pomaly sa od Louisa odťahoval a po chvíli uprel uslzené oči na mladého sprievodcu.

Zelená sa stretla s modrou a Louis zalapal po dychu. Bolo to tak intenzívne. Palcom ľavej ruky utrel Harrymu slzy z tváre a jemne sa naňho usmial. Pri tom dotyku mal Harry pocit, akoby mu horela koža. Louisov dotyk hrial i spôsoboval zimomriavky. A keď ho chrbtom ruky pohladil po líci, v Harrym vybuchol ohňostroj. Túžil po Louisových dotykoch. Potreboval viac. Viac dotykov, viac Louisa. Napätie medzi nimi bolo hmatateľné.

„Pobozkaj ma, prosím.“