Ležal v náručí svojho milenca, príjemne unavený po milovaní a spoločnej sprche. Túlil sa k mužnému telu a so zatvorenými očami si vychutnával Louisove dotyky.

„Bude aj tá rozprávka?" ospalo zamrmlal. „Sľúbil si mi ju."

„Samozrejme, že bude, zlato," usmial sa Louis, hladiac Harryho po mokrých vlasoch. Videl na ňom, že už chcel spať, no napriek tomu chcel splniť svoj sľub. Veď ak by aj Harry zaspal počas rozprávky, nič sa nestane. „A o čom by mala byť?"

„O nás, ako predtým," zívol.

„Dobre, tak ja porozmýšľam." Pohodlne si ľahol, objal chlapca a privinul si ho tak, že cítil na tvári jeho teplý dych. Venoval mu pusu na čelo a začal rozprávať.

„Kde bolo, tam bolo, v jednej krajine žil raz jeden chudobný muž a ten mal synčeka, Harryho. Malý Harry bol najkrajším dieťaťom široko ďaleko. Jeho gaštanové kučierky a zelené oči očarili každého, kto s ním prišiel do styku a keď sa chlapec usmial, z jeho jamiek na lícach išli do kolien všetky dievčatá v okolí," začal improvizovať, absolútne nevediac, čo z toho všetkého nakoniec vznikne. No Harryho šťastný úsmev mu dal silu pokračovať. Ostávalo mu len dúfať, že to nakoniec bude mať hlavu a pätu. Nadýchol sa a pokračoval. „Nie div, že sa naňho lepili ako osy na med. Lenže mali smolu, Harryho dievčatá nezaujímali. Oči mal len pre jedného chlapca, syna bohatého statkára Tomlinsona. Chlapca s modrými očami a vrabčím hniezdom na hlave," dodal s úsmevom, načo sa ozval Harryho tichý chichot. „Obidvaja Tomlinsonovci boli široko-ďaleko postrachom okolia, lebo prísť s nimi do sporu znamenalo veľký problém. Louis bol bitkár a šikanátor a jeho otec klamár a úžerník. Louis sa Harrymu často vysmieval. Raz pre jeho chudobu, obnosené šaty, inokedy pre to, že musí do školy chodiť peši. Vždy si našiel dôvod, ako chlapca zosmiešniť."

„Chudák Harry," ozval sa unavený hlas. Louis kučeravcovi stisol ruku a pokračoval.

„Harry preto často po nociach plakal a nechcel chodiť do školy, no nech robil čokoľvek, nevedel sa zbaviť myšlienok na toho malého zloducha. Po čase si s hrôzou uvedomil, že ho má zrejme napriek všetkému rád. Nikomu však o tom povedať nemohol. Raz v škole, do ktorej chodili obaja chlapci, prebiehala športová súťaž. Harry sa do nej prihlásil i napriek tomu, že sa mu všetci smiali, že je malý, slabý a nemá šancu. Svojou vytrvalosťou a odhodlaním však nakoniec porazil aj oveľa silnejších súperov. Vec sa mala tak, že sa naši dvaja chlapci stretli vo finále. Bol to veľký a vyrovnaný boj. V poslednom - bežeckom kole, ktoré malo rozhodnúť o víťazovi, sa Louis zranil. Harry si to spočiatku nevšimol a utekal ako zmyslov zbavený, aby dobehol do cieľa prvý. No keď zistil, že Louis priňom nie je, zastal a obzrel sa. Druhý chlapec ležal na zemi a držal si boľavú nohu. Harry mal ideálnu možnosť poľahky vyhrať. Každý iný na jeho mieste by to urobil. Ale on nie. Vrátil sa, pomohol Louisovi na nohy a podopierajúc ho prišli do cieľa spoločne.Vtedy sa v ňom niečo zlomilo. Pochopil, že Harryho zosmiešňoval neprávom. Stali sa z nich kamaráti, a ktovie, po čase možno medzi nimi došlo aj k niečomu viac. To už vedia len oni dvaja."

Louis dokončil svoje rozprávanie a pozrel na Harryho, ktorý už takmer spal. Len jeho jemný úsmev a slabý stisk brunetovej ruky prezrádzali, že ešte bdel, hoci sa držal z posledných síl.

„A žili šťastne ako pár a mali veľa krásnych detí a nakoniec umreli na starobu," zamumlal a s úsmevom na perách zaspal.

***

Za oknami útulného trojizbového bytu na jednom z londýnskych predmestí už bolo dávno po svitaní, keď sa v jednej z postelí začal prebúdzať malý kučeravec. Spokojne sa natiahol, cítiac, ako sa naňho tlačí pevné mužské telo, vyžarujúce teplo, pritisol sa k nemu ešte viac a zhlboka nasal jeho vôňu. Cítil sa šťastný a milovaný ako už dávno nie. A svojou hlúposťou o to takmer prišiel. Chvíľku ešte pokojne ležal, než sa rozhodol otvoriť oči.

Najprv ho takmer oslepilo prudké slnko z nezastretého okna, nuž sa nepokojne pohniezdil, no keď si zvykol na okolité svetlo, pohľad mu padol na muža ležiaceho po jeho boku.

Musel sa usmiať. Brunet ležal otočený k nemu, pravú ruku mal ochranársky prehodenú cez jeho bok, ľavú pod hlavou, strapaté vlasy mu padali do čela. Na tvári mu pohrával jemný úsmev, ktorý na ňom tak zbožňoval. Jemne pootvorené pery boli ako stvorené na to, aby ich poláskal svojim jazykom. Jednoducho, vyzeral ako spiaci anjel.

Obzeral si ho dosť dlhú dobu, premýšľajúc, či ho nechať spať alebo zobudiť. Nakoniec neodolal naliehavému nutkaniu, sklonil sa a obdaril muža jemným bozkom.

Spiaci brunet sa pomrvil a niečo nezrozumiteľne zamrmlal, no úsmev z jeho tváre nezmizol. Harry sa tiež usmial a tentokrát mu prešiel po dolnej pere špičkou jazyka.

„Ugh, Harry," vzdychol Louis z polospánku a jedna jeho ruka inštinktívne zamierila pod prikrývku.

Harry sa zachichotal pri pomyslení na to, aký mal na muža vplyv a čo by asi nasledovalo, keby ho nechal pokračovať. Bol by Louis schopný pri myšlienke naňho vzrušiť sa a vyhoniť si aj v spánku? Musel uznať, že by bolo zaujímavé sledovať, ako si Louis robí dobre. A hoci sa pri tej predstave sám vzrušil, vedel, že to bude musieť počkať. Dnes si ten pohľad nedopraje. Mal iné plány. Odhrnul prikrývku a Louisovu ruku nahradil svojou. Jemne, lenivo mu hladil dĺžku, zatiaľ čo perami opäť láskal tie brunetove. Netrvalo dlho a starší muž s hlasným vzdychom otvoril oči.

„Harry," zachraptel, hlasom zhrubnutým spánkom. Kučeravec jakživ nič krajšie nepočul.

Vzájomne si pozreli do očí. Modrá sa spojila so zelenou a Harry nemohol byť šťastnejší. Videl v Louisovom pohľade všetko, čo chcel a potreboval. Nehu, lásku, šťastie.

„Dobré ránko," žiarivo sa usmial a spokojne sa k brunetovi pritúlil. Na takéto prebúdzania by si dokázal zvyknúť veľmi rýchlo.

„Dobré," usmial sa i Louis a pritiahol si Harryho do bozku. Zatvoril oči a užíval si brunetovu starostlivosť. Prijímal všetko, čo mu Louis dopriaval, či už to boli spočiatku jemné, nevinné bozky, alebo neskôr majetnícke bozky plné vášne.

„Po tomto bude určite úžasné," vydýchol, keď sa ich pery po čase, ktorý mu pripadal ako večnosť, od seba odlepili. „Na toto by som si vedel zvyknúť," vyslovil bez premýšľania nahlas myšlienku, ktorá mu vŕtala v hlave odkedy sa zobudil.

„A bráni ti v tom niečo?" pretiahol Louis lenivo. Aj jemu sa také prebudenie páčilo. Konečne sa nebudil sám a mal niekoho, koho môže milovať a postarať sa o neho.

„Mama. Nedovolila by mi nasťahovať sa k tebe," smutne zamrmlal.

„Ty by si sa chcel ku mne nasťahovať?" prekvapene sa posadil Louis. „Skôr som myslel, že by si tu mohol častejšie prespávať, aspoň pokiaľ nevstávaš do školy."

„Aha," zamumlal zahanbene. „Myslel som, že... Prepáč, ja..." koktal, vyvedený z miery.

Jeho zmätené bľabotanie prerušili až brunetove pery na tých jeho. „Ale myšlienka, že by si so mnou býval, je úžasná, čo ti poviem," usmial sa a opäť si ľahol, zovrúc kučeravca v náručí. „Bolo by dokonalé budiť sa po tvojom boku a spolu s tebou zaspávať."

„Jasné, a Freddie by ťa zobudil skôr ako ja," zasmial sa Harry, aby odľahčil preňho až príliš napätú a silnú atmosféru. Mal slzy na krajíčku, ale v tej chvíli si uvedomil, že mu je s Louisom pridobre na to, aby sa tej predstavy tak ľahko vzdal. Vedel, že ho nikto nikdy neurobí šťastnejším ako mladý sprievodca, do ktorého sa zamiloval už v Edinburghu. Že, jednoducho povedané slovami bruneta, Louis bol ten, vedľa koho sa chcel budiť, s kým chcel zaspávať.

„Mám ťa rád, Lou," zašepkal a položil si hlavu na brunetovu hruď.

„Veď aj ja teba, Hazz," zasmial sa a postrapatil mu vlasy. „A teraz šup do sprchy, ja zatiaľ pripravím raňajky. Vyber si na prezlečenie nejaké moje veci, ale hlavne sa tu nepromenáduj nahý, Niall s Honey sú už asi doma."

„Jasné," zamrmlal pri spomienke na zoznámenie s Niallom, keď ho blondiak vymákol bez trička. No vzápätí si spomenul na ten trapas, o ktorom mu Louis potom rozprával. Schmatol z Louisovej skrine prvé čisté tričko a boxerky a s úškrnom sa otočil. „To by si si mal dať ale pozor skôr ty, Lou," rozosmial sa a radšej utekal do kúpeľne, aby náhodou nedostal na zadok.

***

„Lou? Môžem otázku?" nervózne sa opýtal Harry po raňajkách, keď spolu s Louisom sedeli na posteli a objímali sa. Rozhodol sa prerušiť ich intímnu chvíľku a opýtať sa niečo, čo mu nedalo pokoj už včera.

„Jasné, pýtaj sa."

„Ale... Bude to možno trochu osobné..."

„O čo ide, Harry? Neboj sa, neodhryznem ti z nosa."

„Odkiaľ poznáš Davida?" vyhŕkol rýchlo, prv, než by si to rozmyslel.

V Louisovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Myslel si, že Harrymu stačilo povedať časť pravdy, ale asi sa mýlil. Ale prečo to vyťahuje teraz, v takejto chvíli? Nemohol s tým vyrukovať inokedy?

„Hazz, povedal som ti, že sme sa stretli v Azyle. Netušil som, kto to je. Povedal mi, že sa v ten deň vrátil po čase domov a nevie, ako dlho zostane. Prečo ťa to zaujíma?"

Teraz alebo nikdy, Harry. „Pretože mi Alex i Zayn nezávisle od seba povedali zaujímavú vec. Vraj po mojom úteku z Azylu David na mňa úplne kašľal, načo som prišiel aj sám, a vraj išiel na tebe oči nechať."

„No..." Brunet odrazu nenachádzal slová.

„Lou, bolo medzi vami niečo?" Bolo vidno, že to Harry chcel vedieť, že mu na tom záležalo, hoci Louis netušil prečo. No nechcel mu klamať. Už bolo tých klamstiev a poloprávd dosť. Harry si zaslúžil vedieť pravdu, aj keď ho tým pravdepodobne sklame.

„Skoro," vydýchol napokon. „Keď už to vyzeralo dosť nádejne a obaja sme boli viac než nadržaní, Davida vyrušil telefonát od otca a ja... Ja som našiel esemesku od teba. A tá ma vlastne zachránila od niečoho, čo by som teraz určite ľutoval. Aj keď... Ľutujem hlavne to, že som sa ti neozval. Keby som s tebou po návrate neprerušil kontakt, nič z toho sa nemuselo stať. Prepáč mi," dokončil svoje vysvetľovanie so sklopenou hlavou.

Harry len ticho zíral s otvorenými ústami. Tak naňho sa David vykašľal a namiesto toho balil Louisa? Naozaj už preňho nič neznamenal? Ak v ňom doteraz klíčilo čo i len malé semienko pochybností, či sa rozhodol správne, už si bol na istom. Vážne mu ten tmavovlasý nevďačník nestál za to, aby sa preňho trápil. Zabudne naňho a nech si ide kadeľahšie. Má Louisa, ten ho tak ľahko nezradí. A ak mal byť k sebe úprimný, nikoho iného ani nechcel. Položil si hlavu na brunetove rameno a pohladil ho po chrbte.

„Lou?" ozval sa nesmelo. Mrzelo ho, že sa jeho priateľ kvôli nemu trápil. Naozaj si na svoje zvedavé otázky nemohol vybrať lepší čas...

„Hm?"

„Milujem ťa, Lou."