Vstanem z postele, na nohy si obujem svoje mäkko-huňaté, slabo-rúžové papuče a namierim to smerom do kúpeľne.
Opláchnem tvár vodou a vyčistím si zuby. Následne idem pozrieť do šatníka, kde mi oči padnú na biele tričko s čipkami a sivé legíny. Nalíčim sa a idem do kuchyne, pohľadať niečo na zjedenie. Mama o takomto čase už nie je doma. Pracuje ako právnička. Otec je bohužiaľ nebohý, zrazilo ho auto keď mi bolo desať.

  Smutné spomienky zaženiem raňajkami. Hodinky ukazovali presne pol ôsmej. Po ceste do školy, sme sa s mojou najlepšou kamarátkou náhodne stretli, ktorá však išla iným smerom ako ja.

„Ahoj Sam. Tešíš sa na blížiace sa prázdniny?" opýtala sa.

„Samozrejme, ako blcha. A ty? Ako ide vyšetrovanie pani policajtka?" uškrniem sa.

„Poslednú dobu toho máme veľmi veľa. Samé papierovačky, krádeže a vraždy. Čiže, nemôžeš sa tešiť viac ako ja," oplatí mi úškrn.

„No to určite nie, avšak každé povolanie je veľmi ťažké. Ale my to zvládneme," povzbudzujúco sa usmejem.

„A mimochodom, nešla by si na kávu? Pozývam."

„Určite, s veľkou radosťou si dám siestu od otravných školských materiálov."

„Výborne, tak čo tak o piatej po škole?" pozrela na hodinky.

„Budem tam ako na koni!" zasmejem sa.

  Následne sme sa rozlúčili, a každá sa vydala svojím smerom. Hodiny na škole ukazovali za päť osem. Ach, trochu sme sa zakecali.

  Práve na čas, moje nohy vbehli do triedy. Na poslednej hodine Biológie, nám zvonček oznámil koniec školského vyučovania.

  Cestou sa ozývalo klopkanie mojich lodičiek po chodníku. Z ničoho nič, ma neskutočne zabolela hlava, až sa mi zahmlelo pred očami. Bola to tak tlmená bolesť, až som myslela že omdliem.

  Otvorené oči, behom sekudny premohla čierno-čierná hmla a prázdnota. Môj zahmlený zrak mi zhoršoval vnímať veci naokolo, no predsa len zachytil akúsi hmlistú siluetu. Bola vysoká a záhadná. Pristupovala ku mne, no moja osoba automaticky ustupovala. Nečakanou rýchlosťou, až nemožnou, bola pri mne behom sekundy a môj mozog zaregistroval neznámeho muža. Chytil ma za ruky a naklonil sa bližšie, v snahe dostať sa ku môjmu uchu. Jeho stisk bol taký chladný a silný, až mi telom prebehol mráz a jeho pery boli nebezpečne blízko môjho ucha.

„Nájdem si ťa, keď to budeš najmenej čakať," povedal prosto a desivo.

  Mužská silueta náhle zmizla, keď mnou niekto zatriasol. Hmla sa rozplynula aj s temnotou, ako by ani nikdy neboli. Žeby som začínala šalieť?

  V mojom zornom poli sa objavila ustarostená tvár starenky.

„Pani ste v poriadku? Videla som vás, ako ste sa v bolestiach chytili za hlavu. Vyzerali ste že čo chvíľa odpadnete, tak som zavolala záchranku." povedala, keď sa uistila že ju konečne vnímam.

„Nie nič mi nie je, je to v poriadku. Len ma trochu zabolela hlava," rýchlo som vysvetľovala, akoby som si myslela že potom záchranka nepríde.

  Záchranári prišli ako vietor po búrke a konali svoju prácu v ktorej ukazovali svoju dlhoročnú prax. Na záver mi už len dali nejaké lieky aby ma prešla tá bolesť a mohla som ísť domov.

  Moja mama doma stále nebola. Ani nevie čo sa stalo. Ale nebudem ju tým radšej zaťažovať.

  Konečne mi telo padlo do perín a oddychovalo. Narozdiel od môjho mozgu, ten neustále premýšľal o tom neznámom chlapovi a najmä o tom čo povedal: „Nájdem si ťa. Keď to budeš najmenej čakať."

  Mám sa báť? Alebo byť pripravená? To som vždy! Nezľaknem sa nejakej blbej vidiny.

  Spánok zvíťazil nad bdením a po prebudení mi v hlave blikla pripomienka na kávu s Jess.

  Moje nohy utekali ako o závod, po tom čo prekročili prah rodinného domu, Jessica tam už samozrejme bola. Keď sme si objednali každá našu kávu, premýšľala som, či sa jej zveriť s mojim dnešným zážitkom. Nakoniec sa však moje úvahy priklonili k pozitívnej stránke.

„Jess, chcela by som ti niečo povedať, čo sa mi stalo cestou domov zo školy," odhodlala som sa začať.

  Všimla si že nie je niečo v poriadku ale aj tak ticho počúvala, kedy jej svoj príbeh rozpoviem.

„Mala som nejakú vidinu o záhadnom chlapovi, chladnom ako ľad a rýchlom ako vietor. Pošepkal mi, že si ma nájde, keď to budem najmenej čakať." Jej výraz tváre prezrádzal, že čakala trochu dlhší monológ.

„Vidina hovoríš? A o chlapovi? Keď sa to bude opakovať, nevahaj ma kontaktovať, som pri tebe v každej situácií," povzbudzujúco ma chytila za rameno.

  Chvíľu sme to ešte preberali no neskôr začala nepatrný rozhovor o jej rôznych prípadoch v práci. Moje uši ju napäto počúvali, no podvedomie stále myslelo na toho chlapa a jeho slová.