Moja prvá otázka znela: Kde to som? Očividne som sa zobudila uprostred nejakej lúky, ale najzvláštnejšie na tom celom bolo, že si nepamätám, že by som vôbec niekde zaspala.

Snažila som sa spomenúť si, kde som bola predtým, ale môj mozog hodnú chvíľu odmietal spolupracovať.

Nakoniec som si vybavila Ajshinu tvár a aj to, ako som utiekla na záchody. Čo bolo potom? Viem, že som bola naštvaná, smutná a kričala som. Teraz som necítila ani jeden z tých pocitov. Cítila som sa prázdna a vyčerpaná. Akurát som netušila, čo ma tak vyčerpalo.

Mala som pocit, že mi ešte niečo z toho, čo sa stalo, chýba. Nevedela som si spomenúť na nič, čo sa ešte mohlo stať, ale tak nejako som vedela, že ešte čosi sa vtedy stalo.

A potom ma všetky tie spomienky zrazu zaplavili rýchlosťou svetla. Bolo to čudné - len ťažko som si vybavila záchody a teraz som si zrazu spomenula na všetko za menej ako sekundu.

Už som si spomínala na sklo okolo mňa, na ten vír a aj na tú ničotu, kde som sa potom ocitla.

Akosi som vedela, že to všetko som urobila ja. Ako? Tiež by som rada vedela.

Poobzerala som sa okolo seba. Netušila som ako som sa mohla ocitnúť zo školy v ničote a z tej zase na lúke, ale potrebovala som sa odtiaľto dostať.

Mimo som bola asi dosť dlho, pretože všade naokolo bola tma a nad mojou hlavou hviezdy a súhvezdia, ktoré sa určite v žiadnej učebnici nenachádzajú.

Vlastne oprava. Tma by tam bola, kebyže niet tých všade poletujúcich farebných svetielok a zvláštnych svietiacich rastlín podomnou.

Je to vôbec možné aby niečo takéto existovalo? Pre istotu som sa uštipla do ruky. Nič, stále som sa tam nachádzala. Prefackala som sa a skúšala som ešte ďalšie rôzne spôsoby, ktoré by mi mohli prezradiť, že toto je iba sen.

Bohužiaľ, stále som sa nachádzala na tej podivnej lúke.

Postavila som sa a vykročila. Netušila som kam vlastne idem a ani, či sa odtiaľto dá niekam dostať, ale chcela som sa aspoň na nejaký čas presvedčiť, že idem späť domov.

Lenže... Išla som v skutočnosti domov? Čo ešte naznačovalo, že tam patrím. Vlastne by som sa vrátila len zas do smutnej reality plnej Ajshiných posmeškov a Dylanovho otravovania.

Nakoniec mi ešte napadlo, že by som ani veľa nestratila keby som sa nevrátila. Nič ma tam nečakalo. Rozhodla som sa, že uvidím ako ďalej keď zistím cestu späť. Ak ju vôbec nájdem. A ak ma tu dovtedy niečo nezožierie alebo nezomriem inou nepríjemnou smrťou.

V nohách som musela mať celé kilometre. Pravdepodobne som kráčala už niekoľko hodín, pretože pomaly začínalo svitať. Tma redla a na obzore sa začínali oblaky zafarbovať do odtieňov ružovej, fialovej a žltej.

Lúku som opustila len nedávno, keď som vyšla na akúsi vyšliapanú cestu. Predomnou som videla len cestu a vychádzajúce slnko. Krajšiu scenériu si len ťažko viete predstaviť.

Po tých jednotvárnych dňoch plných depresívnych úvah som mala pocit, akoby som sa zrazu dokázala znovu nadýchnuť. I keď som nevedela kam vlastne idem, kde to som, čo tu robím a či sa odtiaľto niekedy dostanem.

Napokon som pred sebou konečne čosi uvidela. Sprvu som netušila na čo sa vlastne pozerám, pretože teraz mi slnko svietilo rovno do očí a videla som iba siluetu.

Potom mi konečne došlo, že vidím akýsi hrad. Najprv som nevedela určiť či to vlastne hrad je, pretože (ako som neskôr zistila) nemal žiadne strechy. Boli to len stĺpy, ktoré hore tvorili oblúky.

Bola to nádhera, to sa muselo uznať. Stĺpy boli poovíjané rôznymi popínavými rastlinami, i takými, aké som jakživ nevidela.

Bol to iný svet, to bolo jasné. V našom sa niečo takéto magické určite nenachádzalo.

A tak som kráčala ďalej a ďalej, stále bližšie k tomu hradu. Nevnímala som ani bolesť v nohách, ktoré ma boleli čoraz viac a viac. Niet divu, musela som už ísť dlho. Akosi mi to však neprekážalo. Prechádzať takouto nádhernou krajinou vôbec nebolo utrpenie, či niečo, čo by človeka obťažovalo. Naopak. Bolo to potešenie a radosť.

Nakoniec som teda prišla až k palácu, lenže tu sa bolo treba rozhodnúť, čo ďalej. Absolútne som netušila, či by som mala cez veľkú nádhernú bránu vojsť a ani čo ma za ňou čaká.

Pokojne to nemuselo byť nič bezpečné a celá táto nádhera mohla byť v skutočnosti ilúzia. K tomuto vysvetleniu som sa však prikláňala oveľa menej ako k tomu, že za nádhernou bránou sa nachádza čosi rovnako nádherné.

Našťastie moje rozhodovanie ukončila žena s krídlami, ktorá vyletela z brány. A vteda som skoro spadla z nôh. Predtým som si už bola celkom istá, že toto všetko nie je len príjemný sen, ale teraz som znovu začala pochybovať.

Osoba, ktorú som pred sebou videla rozhodne nemohla byť reálna. A predsa sa zdalo, že tu naozaj je, živá a hmotná.

Vtedy som dokázala povedať len jediné slovo a aj pri ňom mi sťahovalo hrdlo: ,,Mama."

<^>

Hello guys!
Konečne som dopísala ďalšiu kapitolu a musím povedať, že príbeh rozhodne vyzerá lepšie než pôvodná verzia, ktorá bola prepchatá stupídnymi situáciami a dialógmi.

Netuším, či to teraz číta aj niekto z pôvodných čitateľov, ktorí čítali tento príbeh pred úpravou, ale myslím, že so mnou budú súhlasiť.

Dosť o mne a mojich pocitoch, aký máte názor na kapitolu vy? Čakali ste zvraty, ktoré sa udiali?

Sophie