Len som tam stála ako soľný stĺp. Mala som pocit, že mi nohy prirástli k zemi a už sa odtiaľ nikdy nepohnem.

Ústa akoby mi niekto zamkol a kľúč zahodil. Nedokázala som ich ani otvoriť, nieto ešte niečo povedať.

Tak som teda strnulo stála a zízala na osobu predomnou. Neviem kto bol viac prekvapený prítomnosťou toho druhého, ale šokované sme boli obe.

Ako som tam tak civela na mamu, zistila som, že sa vôbec nezmenila. Teda skoro. Stále vyzerala ako na fotografii v ocinovej kancelárii. Blond vlnité vlasy, dokonale upravené, smaragdovozelené žiariace oči. Tak ako na obraze, aj tu vyzerala perfektne.

Vždy keď som ju doma zazrela na nejakom obrázku, pýtala som sa samej seba: Prečo nemôžem vyzerať tiež tak dokonalo ako ona?

Tiež som mala blonďavé vlasy - no tie moje sa ani zďaleka nevlnili tak nádherne ako mamine. Oči som mala svetlé a vôbec nežiarili. Na lícach mi nekvitli ruže - moja tvár bola tak trochu bledá (našťastie nie však ako papier).

Teraz som rozdiely medzi nami vnímala viac ako kedykoľvek predtým. Moja mama tu práve fyzicky stála a dívala sa na mňa. A ja som si prišla ešte viac nudná a nezaujímavá ako som už bola.

Čo sa však na mojej mame zmenilo boli krídla. Aby sme sa rozumeli, na žiadnej fotografii, ktorú som kedy videla ich nemala. Teraz jej z chrbta vyrastali nádherné modré motýlie krídla.

Začínala som mať chuť niečo povedať. Nikdy som nemala v láske trápne ticho a teraz to bolo ešte horšie, pretože žena predo mnou sa zjavne nechystala začať rozhovor.

Nakoniec ma však prekvapila a začala rozprávať ona. Neviem čo som čakala, že povie, ale rozhodne som nechcela aby to bolo to, čo povedala.

,,Som rada, že si sem našla cestu aj bez mojej pomoci. Tvoj otec ti o mne očividne nič nepovedal - a pritom som ho o to požiadala. No nič, aj keď mi všetko spravil ťažším, dám to do poriadku," na konci svojich slov sa na mňa žiarivo usmiala.

Aj by som onemela, keby som už dávno nemá nebola. Zízala som na ňu šokovane a začudovane zároveň. Nebola som schopná spracovať čo to práve povedala.

Otec mi mal o nej povedať? Nie je to náhodou jej povinnosť keď odišla? Všetko jej zťažil? Vie ona vôbec, čo sa s ním stalo po jej odchode?!

Na začiatku som bola rozpačitá keď som z čista-jasna zbadala svoju mamu. Neskôr som sa dokonca začala báť, čo mi povie a či pre ňu budem dosť dobrá aby som bola jej dcérou. No teraz som bola naštvaná. Tá žena nevedela čím som si prešla. Očividne sa o to ani nezaujímala, inak by takúto hlúposť jakživ nevypustila z úst.
Z toho hnevu sa mi dokonca vrátil hlas.

,,Ako toto môžeš povedať?!" nahnevane som skríkla. ,,Vieš vôbec čo sa stalo keď si nás opustila? Vieš ako sme sa cítili?! On ti spravil všetko ťažším?! Ty si všetko urobila ťažkým keď si si len tak zmizla! Zaujímala si sa o mňa vôbec niekedy?! Zaujímalo ťa niekedy vôbec ako sa mám ja alebo otec? Vieš vôbec o tom, že zomrel? Vieš čím všetkým som si musela prejsť? Bolo to vôbec hodné tvojej pozornosti?" pri konci svojich výčitiek som začala plakať. Už to nebol krik, len otázky plné bolesti a smútku.

Žena predomnou vyzerala šokovane a zhrozene. Videla som na nej, že nemá slov. Možno sa aj hanbila. Ak toho vôbec bola schopná.

,,Lauren," pokúsila sa začať zmierlivo.
,,Och, ty vieš ako sa volám?" trpko som sa spýtala utierajúc si slzy.
,,Samozrejme, že to viem. Si moja dcéra," dohovárala mi ako malému dievčatku.
,,Pekné, že si si na to spomenula keď je už neskoro," šplechla som jej do tváre.

,,Ty to nechápeš. Musela som odísť. Inak sa to nedalo. Náš svet s tým tvojím nemá žiaden kontakt, nemala som ako vedieť všetky tie veci," presviedčala ma ďalej. Bola som ochotná všetko toto akceptovať. Ale nebola som ochotná tváriť sa, že sa nič nestalo keď sa mi ani neospravedlnila. Za to že zmizla a nechala ma samú bez toho aby sa rozlúčila. Za to, že mi toto nevysvetlila skôr. Možno by som tomu veľmi nerozumela, ale neskôr by som to pochopila.

,,Nie, ty to nechápeš," povedala som chladne. ,,Stačilo povedať jediné prepáč. Lenže ty máš o sebe predstavu, že si dokonalá a neurobila si nič zlé. Nikto nie je dokonalý. Možno som to teraz prehnala. Ale ja si chybu uznať viem, ty nie. Nikdy nebudeš moja matka. Nikdy," naposledy som jej venovala pohľad plný chladu a zvrtla som sa na päte.

Netušila som kam idem. Ani či by som sa nemala teraz vrátiť a ospravedlniť sa. No aj keby som vedela, nemohla som sa za ňou vrátiť. Musela som ísť preč. Nikto sa ma nepokúšal zastaviť. Akoby som neexistovala. Bola som osamelá teraz rovnako ako roky predtým.

<^>

Hello! Trošku depresívne udalosti sa tu objavili. Nemohla som však toto stretnutie spraviť dokonalé a s úsmevmi bez akýchkoľvek výčitiek či hnevu ako v predošlej verzii.
Hold, nikto nie je prefektný, nie?

Čo si o tom myslíte vy? Vrhli by ste sa na Laureninom mieste mame okolo krku a zabudli na všetky roky osamelosti?
Ako myslíte, že to bude pokračovať ďalej? Kam sa Lauren po hádke dostane? Uvidí svoju mamu ešte?

Budem vďačná za akúkoľvek odpoveď, či myšlienku, ktorá vás napadne ;)

Sophie