Ráno som sa zobudila s oveľa triezvejšou hlavou a oddýchnutejším telom ako som mala včera. Cítila som sa ako znovuzrodená.

Pomaly som sa posadila na posteli a nohami som dopadla na podlahu.

,,Dobré ráno!" ozval sa zrazu veselý a eneregický hlas. Myklo ma a okamžite som za ním zvrtla hlavu.

Hlas patril víle s hnedými zvlnenými vlasmi a dvoma pármi žltých priesvitných krídel. Milo sa na mňa usmievala a čakala kým niečo poviem.

,,Ahoj," opatrne som sa usmiala. ,,Som Lauren."
,,Ja viem," zvesela sa zasmiala. ,,Moje meno je Toural. Kým má kráľovná povinnosti, poslala ma za tebou aby som ti robila spoločnosť."

Prikývla som a postavila sa z postele. Neisto som vykročila ku skrini. V oblečení, čo som mala na sebe som sa cítila nepríjemne. Džínsy a blúzka boli na niektorých miestach špinavé a prepotené.

V skrini viselo hneď niekoľko zaujímavých šiat. V mojom svete by si niekto niečo také obliekol akurát tak na karneval. Predsa len som však jedny z nich vybrala a v šatníku vedľa skrine som sa prezliekla.

Hneď ako som sa v šatách uvidela, pomyslela som si ako veľmi by sa mi teraz Ajsha smiala. Na tom však nezáležalo, pretože tu nebola.

Oblečenie bolo pohodlné. Biele šaty mali krátky rukáv a dlhú sukňu až po členky. V páse boli previazané opaskom zo zlatých lístkov.

Potom som sa začala obzerať po izbe aby som našla nejaké topánky. Moje staré tenisky som si na nohy nemienila obuť - boli už dosť zničené.

Toural si všimla ako sa rozhliadam.
,,Topánky sa tu síce nosia, ale nie veľmi často. Väčšina víl si ich neobúva, pretože celý deň lietajú. Ale nejaké ti pohľadám," obezpečila ma a neskôr sa vrátila s koženými sandálmi.

Akonáhle som sa obula, Toural začala zase veselo štebotať.

,,Čo by si povedala na to, keby som ti to tu ukázala? Aspoň lepšie spoznáš Anterlav," navrhla mi.

Súhlasila som. Konečne som zistila ako sa to tu celé volá. Anterlav - iba to potvrdilo, že sa nachádzam na mieste, o ktorom skoro nikto (ak vôbec niekto) nevie.

Vyšli sme von z paláca, ale ďalej sme pokračovali na opačnej strane ako som prišla. Okolo paláca sa nachádzali záhrady s množstvom mne známych, ale aj neznámych rastlín. Niektoré víly tam dokonca bývajú - ako mi stihla povedať Toural.

Prešli sme malým lesíkom a objavili sme sa na lúke s jazerom a vodopádmi. Páslo sa na nej stádo bielych jednorožcov s jagavými rohmi.

,,Bawleina lúka," oznámila mi Toural. ,,Jednej kráľovnej menom Bawlei jeden z bielych jednorožcov zachránil život za cenu toho svojho. Na znak vďaky Bawlei zhromaždila posledné stádo na tejto lúke, kde mu nikto nemôže ublížiť."

,,Zaujímavé," povedala som ticho. Legendu ako túto som síce ešte nepočula - hlavne nie takú, kde by to o jednorožcoch bola pravda - no i tak ma viac zaujímali samotné stvorenia.

Neodhodlala som sa k nim priblížiť. Bol to strach? Alebo skôr rešpekt a obdiv?
Jeden z jednorožcov však ku mne sám vykročil. Keď zastal predo mnou, uklonil sa mi a svoj pohľad vnoril hlboko do mojich očí.

,,Tiež sa ukloň. Je to ich forma pozdravu," šepla mi Toural. Spravila som tak ako mi povedala. Jednorožec ku mne pristúpil ešte bližšie a nechal ma aby som ho pohladkala.

,,Jednorožce sú priateľské, no zároveň tak trochu plaché stvorenia," usmiala sa Toural a tiež jednorožca pohladila.

Z lúky sme sa dostali cez vodopád. Ocitli sme sa v lese, no tento bol hustý a tmavý.

,,Tu sa ktokoľvek, kto les nepozná ľahko stratí," vysvetľovala Toural. ,,Našťastie som tu raz zablúdila a aby sa to už neopakovalo, naučila som sa v ňom orientovať. Poviem ti, väčší strach ako vtedy som nezažila."

,,Žije tu niečo?" zaujímalo ma.
,,Nie tak celkom. Bytosti, čo obývajú tento les už živé dávno nie sú. Pôvodný názov čoskoro zanikol a dnes to tu všetci volajú Les duší. Popravde, nie sú ďaleko od pravdy. V tú noc, keď som sa tu stratila som niektoré stvorenia sama stretla," Toural pobledla a oči mala mierne vytreštené.

,,Takže je možné, že tu niečo také stretneme?" hlesla som ticho. Tá predstava ma nelákala, zvlášť keď som videla výraz mojej sprievodkyne.

,,Objavujú sa len v noci, akonáhle uplynie polnoc a skrývajú sa s úsvitom. To však neznamená, že tu nie sú. Pozorujú každého, kto sem vkročí a nikdy nevieš koľko z nich okolo teba je. Dokonca ich ani necítiš," s každým ďalším Touraliným slovom mi naskakovala husia koža.

,,Tak prečo tu sme?" pípla som nechápavo.

,,Aby si sem sama nikdy nešla," vysvetlila mi.
,,Nestačilo to iba povedať?" hlesla som nechápavo.
,,Veľa ľudí ani neverí, že v Lese duší naozaj...no... Straší. Čo ak by si mi neverila a potom to neskôr dopadlo zle?" uprene ma pozorovala Toural. Prikývla som.

,,Keď sme teda tak krásne spoznali Les duší, mohli by sme ísť ďalej?" spýtala som sa.
,,Budeme sa musieť vrátiť. Kráľovná ti chce ešte toho toľko porozprávať," povedala Toural a tak sme vyrazili na cestu späť.

<^>

Helloo! Kapitola je dlhšia ako som pôvodne zamýšľala - Bawleinej lúke a Lesu duší som sa venovala trošku dlhšie ako bolo v pláne 😅

Každopádne - čo si myslíte o tom všetkom? Aký máte názor na Toural? Páči sa vám Anterlav?

Sophie