Oliver prekvapene zíral na prichádzajúcu správu na sociálnej sieti. Odosielateľom bol Marek!

Čau, máš na zajtra nejaký plán? Nemal by si chuť vybehnúť na menšiu túru? Len ty a ja :)

Oliver spanikáril. V prvom momente mu napadlo, že stránku rýchlo zatvorí. Vzápätí si uvedomil, že Marekovi sa zobrazilo, že si správu už prečítal. Musí mu niečo odpísať, aby nemal pocit, že sa mu vyhýba.

Čo má robiť? Bili sa v ňom protichodné pocity. Na jednej strane sa na vidinu výletu tešil, zároveň sa bál. Sám s Marekom celý deň, ktovie, čo by sa mohlo stať?

A nie je to práve to, po čom tak veľmi túžiš? ozval sa tichý hlások v jeho hlave. Uvedomuješ si, že podobná príležitosť by sa ti už nikdy nemusela naskytnúť? A čo by sa ti také strašné mohlo stať?

Iný hlások ho však presviedčal, že Marek musí mať niečo za lubom, inak by ho nikam nevolal. Čo ak mu chce ublížiť, znásilniť ho alebo -

„A dosť,“ prerušil svoj vnútorný boj. „Nevyskúšaš, nevieš,“ mumlal si popod nos, keď trasúcimi prstami vyťukával odpoveď.

Rád prídem. Len neviem, či mám na to vhodnú obuv. Môžeš mi k tomu napísať niečo bližšie?

O pár sekúnd sa na obrazovke objavila informácia o prečítaní a tri bodky, neklamný znak toho, že Marek odpisuje. Oliverovi sa rozbúchalo srdce.

Úplne ti stačia botasky. Vezmi si aj dostatok jedla a vody. Teším sa :)

Oliver v ten večer zaspával s úsmevom na perách. Deň  s Marekom. Len oni dvaja, žiadny Lukáš ani Kiko, ani blbé  kecy. Bude môcť byť sám sebou. Čo horšie sa môže stať, než že ho Marek pošle do hája?

A keď by ten deň naozaj nemal mať iný zmysel, než že na pár hodín opustí nepríjemnú atmosféru domova, aj tak to bude mať význam.

Možno sa konečne dozvie, na čom je.